04/03/2021

Arménsko a 12 najkrajších kláštorov, kde sme sa zastavili

Aká je vaša prvá emócia, ak sa spomenie Arménsko? Bude to Jerevan? Koňak? Ararat alebo dokonca Kaukaz? Pre nás sú to krásne, vznešené, starobylé kláštory roztrúsené po celej krajine. Nie sú v často v mestách, ale sú uložené v arménskej krajine do ktorej sa hodia viac. Vybrali sme sa pohľadať tie najkrajšie z nich a tak vám ich v článku predstavíme.

Arméni považujú svoje kláštory za najvzácnejšie kultúrne dedičstvo a sú na ne patrične hrdí. Krajina kláštorov. Napadne vás po tom ako v Arménsku strávite niekoľko dní, pretože väčšina historických miest či pamiatok má ich podobu. Hoci by sa mohlo zdať, že sú rovnaké, opak je pravdou. Každý má vlastný príbeh, vlastné detaily a ku každému vás vie doviesť zaujímavá cesta počas ktorej stretnete ľudí, ktorí vám Arménsko ukážu inými očami. Do Arménska sme sa vybrali niekoľko krát a kláštory nás ani teraz neprestávajú fascinovať.

TATEV

Medzi najkrajšie kláštory krajiny patrí Tatev vzdialený niekoľko hodín cesty z Jerevanu. Leží v historickej provincii Syunik, ktorú kedysi pretkávala slávna Hodvábna cesta, teda jej kaukazský prítok. Týmito miestami kráčal Timur Veľký aj perzský Šáh Abbás a legendy z ich návštev sa tu dodnes tradujú v hrôzostrašných príbehoch. Tento kraj je najkrajší na jar. Všetko je zelené, živé a lúky sú posiate takým množstvom kvetov až máte pocit, že sa tam vyliali litre prenikavej farby. Nadýchnete sa a ucítite príjemnú vôňu. Dostať sa ku kláštoru Tatev bolo kedysi náročné a znamenalo to niekoľko hodinové šliapanie panenskou prírodou. Dnes si to stále môžete prejsť po vlastných, ale väčšina návštevníkov vyžije „Krídla Tatevu“. Nie, toto miesto nemá zázračné schopnosti a nenaučí vás lietať, ale tatevské krídla predstavujú lanovku spájajúcu kláštor s okolitým svetom. Lanovka nie je obyčajná. Meria 5,7 kilometra a vďaka tomu si vyslúžila zápis v Guinesovej knihe rekordov. Čakali by ste ju práve tu? Kláštor Tatev na svojom mieste stojí už od 9.storočia a od tej doby ako by sa veľmi ani nezmenil. Niekoľko miestnych žien predáva vonku pred hradbami svoje ovocie, kúsky zeleniny, miestne víno, sladkosti z hroznovej šťavy, vlašské orechy či výšivky. Z nádvoria sa dvíha krásna sakrálna stavba. K jej vchodu je „prilepená“ predsieň s hrobkami a dnu je absolútne ticho. Cez vysoké okno sa sem prederie ostrý lúč svetla a ten podčiarkne mágiu tohto miesta. Je to ako z iného sveta. V areáli sú kostoly hneď tri, ale tento zasvätený sv.Petrovi a Pavlovi je najväčší. Zaujímavosťou je aj kamenný stĺp z 10.storočia zvaný Gavadzan. Nie je pevne ukotvený a keď sa začal knísať, mnísi vedeli, že prichádza zemetrasenie. V stredoveku to tu muselo byť fantastické. Žilo tu viac, než tisíc mníchov a Tatev bol najdôležitejším centrom kaukazskej vzdelanosti. Desaťtisíce vzácnych manuskriptov ukrývala miestna knižnica, no história jej nedožičila dlhý život. Kláštor to nezlomilo a každý kto ho navštívi si ho odnesie vo svojej mysli.

GEGHARD

Nádhernú prírodnú scenériu dokresľujú vysoké skalnaté bralá, hlboké brázdy tvoriace kaňon, kopce potiahnuté zeleným kobercom a neodmysliteľné stromy. Práve tu v rozprávkovej krajine leží jeden z najznámejších arménskych kláštorov s menom Geghard. Medzi zeleňou sa odrazu objaví zašpicatená strecha kláštora ozdobená krížom. Geghard je od nepamäti obľúbeným miestom pútnikov a podľa starej legendy, každý kto príde ku korune stromu a uviaže na nej svoj lístok s modlitbou či želaním, tá sa premení na skutočnosť. Kláštor Geghard je prilepený k mohutnej skale až sa zdá, že spolu splývajú. Akoby ho tiež vytvarovali skaly týčiace sa nad ním. Niekoľko schodíkov vedie hore do jaskyne a celú cestu lemujú reliéfy vysekané do tvrdej skaly. Tu v jaskyniach sa už v 4.storočí stretávali ľudia pri modlitbách k svätému Gregorovi. Až o tri storočia neskôr postavili prvý kláštor, ale ten neprežil arabskú inváziu v roku 923 a premenil sa na mŕtve ruiny. Vnútro kláštora je naplnené tichom a vôňou horiacich sviečok. Výnimočné postavenie medzi ostatnými arménskymi kláštormi dokazuje aj jeho meno Surp Geghard, alebo skrátene Geghard je názov kopije, ktorá sa mala ponoriť do Kristovho tela, kým bol pribitý na kríži. Kedysi kláštor chránil kopiju vo svojich útrobách, ale následne ju presunuli do neďalekého Ečmiadzinu.

NORAVANK

Kláštor Noravank leží od najbližšieho mesta Yeghegnadzor asi 20-30 kilometrov. Ako mnohé iné aj on sa skrýva uprostred fantastického prostredia. Cesta sa neustále zužuje a nad hlavami nám rastú niekoľko desiatok metrov vysoké skalnaté bralá. Stále čakáme kedy sa dajú do pohybu a rozdrvia nás na prach. Za kaňonom sa otvorí priestor a neverím vlastným očiam. Skaly majú červenkastý až sýto červený nádych vďaka slnku a jeho hrám s lúčmi. Tu medzi skalami stojí trávnatá plocha s dvomi kláštormi. Noravank, alebo v preklade Nový kláštor založil ešte v roku 1105 biskup Hovhannes, ale častejšie sa spája s menom geniálneho architekta Momika, ktorý vdýchol obom stavbám nezameniteľnú pečať. Ocitneme sa v tieni hlavnej katedrály Surp Astvatsatsin. Tiahne sa do výšky a vysokými, kamennými schodmi sa dá dokonca vyjsť na druhé poschodie. Aj keď je vnútro prázdne, je úžasné prechádzať sa jeho priestormi a nebyť nikým rušení. Vchod do katedrály stráži kamenná podoba Ježiša Krista, sv.Petra aj Pavla vytesaných do chladnej steny. Miestni zvyknú katedrálu prezývať aj Burtelashin podľa svojho patróna Burtela Orbeliana. Ten tu spoločne s rodinou našiel posvätný spánok. Aj to prečo je stavba vyššia ako ostatné má svoje opodstatnenie a podľa historikov má pripomínať ranné stavby kresťanov slúžiace ako pohrebné veže. Menší kostol Karapet stojací hneď vedľa sa výzorom katedrále nemôže vyrovnať, zato má čosi, čo by sme inde márne hľadali. Nechal ho postaviť samotný biskup Hovhannes, aby sa do neho mohol ukryť kus svätého kríža s Kristovou krvou, ktorý získal od neznámeho pocestného. Najzaujímavejším kúskom stavby je reliéf nad bránou. Len tu sa dá zahľadieť do očí samotného Boha. Kým väčšina umelcov pri zobrazovaní Boha využívalo len symboly, Momik sa rozhodol ukázať ho ako staršieho bradatého muža. V ľavej ruke drží Adamovu hlavu a pod pravou sa odohráva scéna ukrižovania Krista. Obrázok Boha robí z Noravanku výnimočné miesto.

KHOR VIRAP

Nachvíľku sa aj my staneme pútnikmi a s batohmi šliapeme posledných šesť kilometrov ku kláštoru Khor Virap. Krajina narástla do výšky a na horizonte stúpa majestátny Ararat. Jeho kulisa so zasneženou špičkou robí z kláštora najfotogenickejšie arménske miesto. Hoci je Ararat zahalený pásom jemných oblakov, i tak dodáva Khor Virapu jeho magickú polohu pod symbolom Arménska. Bez Araratu by sa cítil ako páv, ktorý by stratil svoje farebné oči na rozprestretom chvoste. Khor Virap stojí na svahu a pod kupolou sa tiahnu kamenné hradby strácajúce sa na druhej strane kopca. Pod ním sa krčia vinohrady a svoju cestu si neďaleko razí rieka Araks. Z diaľky pôsobí kláštor ohromne, ale akonáhle sa ocitneme za oblúkom na námestí v jeho tieni, zdá sa mi maličký. Žije doslova rodinnou atmosférou, kde sa na malom priestore stretáva niekoľko desiatok ľudí. Viac ľudí ako dnu do kláštora čaká na vstup do malej kaplnky v rohu nádvoria. Vytvorila sa tu rada, pretože každý sa chce dostať do 60 metrov hlbokej, podzemnej jamy. Podľa legendy tu pohanský kráľ Trdat III. uväznil svätého Gregora, kde ho 12 rokov chodila tajne kŕmiť kresťanská žena. Khor Virap znamená „hlboká jama“. Príbeh ďalej pokračuje tým ako sa kráľ zbláznil, či dokonca mu narástla hlava diviaka a bol to práve sv.Gregor Osvietiteľ, ktorý sa ho ujal a zázračne ho vyliečil. Sám kráľ sa stal kresťanom a odvtedy už nič nebránilo novému náboženstvu na to, aby sa rozšírilo do všetkých kútov ríše. Preto sa Khor Virap považuje za prvé miesto, odkiaľ vôbec kresťanstvo v Arménsku vzišlo z podzemia a stalo sa novým vládcom. Ľudské hlasy nádvoria pretne kikiríkanie čierneho kohúta, ktorého nesie starší muž v ruke ku kláštoru. Práve cez víkend sem prichádzajú ľudia s kohútmi alebo dokonca ovcami, aby tu vykonali kňazi obetovanie zvané matagh. Rodiny sem takto prídu osláviť krstiny alebo svadbu. Tento pôvodne pohanský zvyk sa v Khor Virap tak hlboko zakorenil, že dnes nikto o jeho význame nezapochybuje. Prejdeme sa ešte vnútrom kláštora a len ticho pozorujeme odrazy tieňov tancujúcich po stene kláštora. Ľudia tu bez slova postávajú, zahĺbení vo svojich myšlienkach, aby následne zapálili sviečku. Miesta akým je Khor Virap budú vždy priťahovať ľudí. Na všetko dohliadne Ararat a všetko bude v najlepšom poriadku.

SEVAN

Známe Sevanské jazero je okrem prírodných krás aj miestom, kde nájdete krásne arménske kláštory. Podľa starých kroník tu na ostrove (dnes už polostrov v rámci jazera) až do 8.storočia nežili ľudia a prvý kláštor tu postavil kráľ Ašot I, zakladateľ významnej dynastie Bagratidov a jeho dcéra Mariam. Príbehy dokonca spomínajú udatných mníchov, ktorí sa chopili zbraní počas neľahkého obdobia arabských vpádov, aby tu ubránili svoj kláštor a vieru. Kríže tak nad Arménskom stoja hrdo dodnes. Kláštorný komplex Sevanvank sa líši od ostatných arménskych kláštorov tým, že miestne kláštory majú svoje telo prenikavo čierne. Na ich stavbu totiž použili čierny bazalt, ktorého je naokolo neúrekom. Čierne kláštory sú krásne a Surp Arakleots, väčší z dvojice má pootvorené ťažké drevené dvere. Sú rezbárskym dielom a tak prešpikované detailmi, že tu nezostal bez výzdoby snáď ani centimeter. Vnútro osvetľujú lampy, aj tlmené svetlo sviečok. Niekoľko ľudí stojí v rohu miestnosti pri veľkom kamennom chačkare. Je najslávnejším posvätným kameňom celého polostrova a zobrazuje Krista s mongolskými črtami. Od kláštorov si napokon užijete aj najkrajší výhľad na celé Sevanské jazero.

PREČÍTAJTE SI: SEVANSKÉ JAZERO. ZA MODROU PERLOU KAUKAZU

EČIMIADZIN

Najposvätnejšie miesto celého Arménska leží len pár kilometrov za hranicou Jerevanu. Vďaka svojej povesti si Ečmiadzin dokonca vyslúžil prezývku „Arménsky Vatikán“. Predstavoval som si ho ako veľkolepý kláštor na rovine kam prichádzajú s pokorou stovky pútnikov. Ečmiadzin je naopak rušným mestečkom plným domov, obchodov, parkov, starých áut a bielych maršrutiek. Chvíľku trvá kým sa dostaneme k posvätnému areálu, ale stojí to za to. Ečmiadzin je miestom, kde mal Surp Grigor Lusavorich (svätý Gregor Osvietiteľ) božskú víziu o zväzku svetla dopadajúcom na zem. Následne tu nechal postaviť prvý kostol Mayr Tachar. V celom Arménsku nenájdeme významnejšie miesto. Kostol sa stal centrom duchovného života a jeho význam rástol po tom ako Arméni prijali kresťanstvo, vôbec ako prvý národ na svete za svoje náboženstvo. Už na prvý pohľad je Katedrála iná ako ostatné. Nie je vysoká, za to má širšie steny rozťahané po obvode. Nad vstupom stojí zvonica ozdobená vyrezávanými reliéfmi a nádhernými maľbami. Zvony z nej znejú celým mestom cez 350 rokov. Monumentálny vstup vyplnený freskami vedie dnu. Prejdeme okolo mramorových dosiek, pod ktorými odpočívajú významní predstavitelia cirkvi a ocitneme sa uprostred Katedrály. Miesto, kde stojí oltár by malo byť tým, kam dopadol božský lúč a ukázal svätému Gregorovi, kde má začať stavať. Pri stoloch so sviečkami stojí hŕstka ľudí a pomaly jednu od druhej zapaľujú. Väčšina však hneď smeruje k pokladom, ktoré Katedrála skrýva. V pokladnici sú uložené predmety nevyčísliteľnej hodnoty. Najvzácnejšou je kopija Surp Geghard, ktorou mal rímsky vojak pichnúť do tela Ježiša Krista. Medzi ďalšie významné exponáty patrí kúsok svätého kríža, ale aj fragment z Noemovej archy.

ODZUN

Mesto Alaverdi na severe krajiny, len pár kilometrov od gruzínskych hraníc má za sebou dlhú banícku históriu, ktorú píše dodnes. Má však aj niečo viac ako poklad v podobe čierneho uhlia skrývajúceho sa pod tvrdou zemou. V jeho okolí sa nachádza hneď niekoľko významných kláštorov. Cesta k menej známemu kláštoru s menom Odzun vedie čarovnou krajinou. Miestami porozbíjaný asfaltový „had“ sa vlní do kopca a pod kolesami sa nám otvárajú pohľady do hlbokého kaňonu Debed, ktorý za stáročia vytvarovala voda len svojou vlastnou silou. Zarezáva sa do prírody a stráca sa medzi vysokými kamennými stenami, ktoré rozpálilo slnko. Kláštor Odzun leží v malej rovnomennej dedinke, kde si pokojne nažíva okolo šesť tisíc ľudí. Akoby tu čas nehral rolu. Vedľa zaprášenej cesty sa odrazu odkryje široký trávnatý priestor z ktorého vyrastá kamenný kláštor. Prvý kameň na jeho stavbu položili už v 7.storočí a dnes žije aj vďaka niekoľkým citlivým rekonštrukciám. Priestor pred kláštorom vypĺňa niekoľko starých náhrobkov a zvláštny socialistický pomník s kosákom a kladivom. Môžu ísť vôbec tieto symboly dokopy s tak nádherným kláštorom? Ešte krajšie ako náhrobky pôsobia typické kamenné chačkary ozdobené vytesaným krížom. Tieto nesmú chýbať pri žiadnom z kláštorov. Vojdeme dnu a odrazu sa ocitneme v kráľovstve ticha. Nie je tu ani živej duše, len my a holé, chladné, kamenné steny a mihotajúce sa plamene sviečok. Kto hľadá kľud a pokoj v duši, presne toto sú tie miesta, kde to všetko nájde pod jednou strechou. Len si sadnúť a zavŕtať sa do svojich myšlienok.

SANAHIN

Kláštor Sanahin leží v kopcoch priamo nad mestom Alaverdi. Mestečko Sadahart ležiace hneď vedľa Sanahinu je typickým sovietskym mestom plným depresívnej socialistickej architektúry. Pôsobí nepríjemne v porovnaní s ostatnými živými dedinkami v okolí kaňonu. Kamenné telo kláštora zdobia reliéfy a rôzne krížiky či obrázky. Je mladší ako Odzun a to rovno o tri celé storočia. Takto ako ho vidíme dnes sa tu ukrýva pred pútnikmi pod košatými stromami už celých desať storočí. Keď hovoríme o Sanahine azda je lepšie povedať, že nejde len o jednu stavbu, ale rovno celý komplex, ktorý vznikal do dnešnej podoby pár stoviek rokov. Sanahin znamená v preklade „starší než ten druhý“, kde odkazuje, že je na tomto svete dlhšie ako neďaleký kláštor Haghpat. Oba majú čosi spoločné a nie je to len ich neodolateľná architektúra. Oba si totiž všimlo UNESCO a zaradilo ich do svojho listu svetového kultúrneho dedičstva. Sála je vystlatá kamennými platňami slúžiacimi ako náhrobky tých, ktorí tu strávili svoj život. Rastú nad nimi hrubé kamenné stĺpy držiace strop. Miestnosť slúži len ako spojovacia chodba medzi vonkajším svetom pod stromami a vnútorným svetom pod kamennou kupolou. V rohu horia sviečky a pri nich stojaci hlúčik ľudí zapaľuje ďalšie a ďalšie. Keď už plameň roztápa vosk s vôňou medu, odídu a zídu po schodoch do samotného kostola s apsidou. Za kostolom potichu rastie trávnatá lúka a na svojom tele nesie pár ďalších stavieb. Krížiky vytesané do stien nie sú len dve jednoducho spojené čiary, ale majstrovsky a precízne vryté tak, aby prečkali stáročia. Len pár desiatok metrov od kláštora stojí zaujímavé múzeum bratov Anastasa a Artyoma Mikojanových. Prvý z nich ako jeden z mála prežil Stalinovskú éru a druhý zostrojil stíhačku MIG. Svojich rodákov si dodnes držia vo veľkej úcte.

HAGHPAT

Trojicu kláštorov v okolí severoarménskeho Alaverdi uzatvára Haghpat. Aj Haghpat leží vysoko nad krajinou a pod nohami sa nám rozprestiera údolie plné zelene a rieka strácajúca sa v kaňone Debed. Niektorí si výhľady na krajinu natoľko zamilovali, že sa od nich dozviete, že sa sem oplatí ísť už len kvôli nemu. Toto čarovné miesto s atmosférou si pre stavbu kláštora vybrala už v roku 972 kráľovná Chosravanuch. Sama dala príkaz na výstavbu kostola, no za svoj život nevidela ako sa nádherne rozrástol. Niektoré časti pridali až jej potomkovia v polovici 12.storočia. Treba si vyliezť na kamenný múrik, aby sme mohli kláštor odfotiť v celej svojej kráse. Okrem rôznych rytín na stenách ho skrášľuje aj staré, ozdobné, arménske písmo. Nad dverami stojí už stovky rokov nápis, ktorý privíta každého či už putuje z blízkeho mestečka alebo z opačnej strany zemegule. „Ty ktorý vchádzaš týmito dvermi prichádzaj v pokore pred Krížom a spomeň si v modlitbách na nás aj našich kráľovských predkov.“ Vnútrom sa rozlieva príjemný chlad a len občas započuť kroky návštevníkov. Hneď vedľa hlavného kostola Surp Nishan stojí menšia kaplnka Abbot Hamazasap z roku 1257. Za akustiku aká sa zrodí medzi jej stenami by sa nemuselo hanbiť ani divadlo postavené starovekými Grékmi.

HAGHARTSIN

Kláštorný komplex Haghartsin je vzdialený od Dilijanu len niekoľko kilometrov. Za mestom sa začne cesta kľukatiť a stúpa do série ostrých zákrut. Všade okolo je les a ako náhle vyjdeme hore na kopec, pod nami sa objaví more prenikavo zelenej farby poskladané z korún stromov. Väčšina kláštorov v okolí pochádza z 13.storočia, ale predpokladá sa, že stavebný ruch tu začal už niekedy okolo storočia desiateho. Podľa legendy často nad kupolou chrámu lietal orol a preto ho napokon pomenovali „kláštor hrajúceho sa orla.“ Pomaličky vojdeme dnu do najväčšieho kláštora St.Astvatsatsin a obklopí nás typické, tajomné ticho, aké už poznáme z iných podobných miest. Mohutné stĺpy na svojom tele držia kamennú klenbu, ktorej ruky sa naťahujú až k stropu. Na jeho vrchole je otvor a vďaka nemu sa dnu dostanú zväzky slnečných lúčov.

GOSHAVANK

Kým Haghartsin sa nachádza severne od Dilijanu, Goshavank leží južne od mesta. Do dedinky Gosh nevedú žiadne veľké zákruty ani kopce a tak sa ani nenazdáme a sme tu. Areál kláštora je nádherný, monumentálny a krásne sa vyníma na miernom pahorku. Zapadne do krajiny tak, že si človek pomyslí, že tu len vyrástol namiesto stromov a stojí tu odjakživa. Pravdou však je, že ho postavili niekedy v priebehu 12. či dokonca 13.storočia. Aj dávnejšie stál na tomto mieste kláštor menom Nor Getik, avšak ničivé zemetrasenie z roku 1188 ho zrovnalo so zemou. Kráčame bližšie a zaujímavým faktom je aj to, že Goshavanku chýba hradba aká chráni mnohé iné kláštory. Ocitneme sa tak priamo pod vysokými zašpicatenými kupolami. V tieni, opreté o kláštor odpočívajú vyrezávané chačkary ozdobené krížmi. Goshavank sa mi páči aj pre svoju jemnú zanedbanosť. Na prvý pohľad síce vyzerá, že je v najlepšom poriadku, ale kto upriami pohľad na kupolu či strechy, vidí ako cez ne rastie tráva a mnohé kamene sa rozpadávajú. Dnu je pomerne veľa svetla a steny zdobia často arménske písmenka vytesané do kameňa. Zaujímavou budovou kláštorného komplexu je aj vysoká zvonica z 13.storočia ukončená krížom. V jej blízkosti si mnísi uchovávali knihy, ale dnes sa vytratili ako oni, tak aj literatúra.

MARMASHEN

Málo známy kláštor Marmashen nájdete na dosah k arménskemu mestu Gyumri. Cesta ku kláštoru je netradičná. Nestúpame na žiaden z pahorkov či na kopec ako by sme čakali, ale práve naopak. Klesáme do údolia. Každou minútou sme nižšie a nižšie až zbadáme kríž stojaci na vrchole strechy. Jedno však má Marmashen spoločné s ostatnými kláštormi, pretože je tiež zasadený do nádherného prírodného prostredia. Vstúpime dnu a pohltí nás príjemný chlad kamenných stien. Hlavný kláštor sv.Štefana nechal na prelome 10. a 11.storočia postaviť princ Vahram Pahlavuni a stojí tu dodnes. Kedysi sa v areáli nachádzali štyri kostolíky, ale okrem hlavného kláštora zostal v plnej kráse stáť len jeden. Ostatné sa premenili na ruiny či dokonca kamenné základy.

Tak čo, dáte si povedať a vyberiete sa prežiť svoj vlastné Arménsko? Nie, celá krajina nie je o kláštoroch a nájdete v nej o mnoho viac, ale ak vás lákajú historické stavby, kláštory vás nadchnú!