Astana. V hlavnom meste Kazachstanu

Kazašská Astana je nielen hlavným mestom obrovskej krajiny, ale aj mestom, kde sa mieša nostalgia s nádychom futurizmu. Ešte donedávna nosila niekoľko rokov meno Nursultan, no dnes je zase Astanou. Ako toto mesto vyzerá a prečo sa oplatí nazrieť do jeho ulíc? Astana má veľké množstvo lákadiel.

Pár minút pred pristátím sa krajina zahalí do krásnej farby, ktorej pomáha zapadajúce slnko. Nekonečná step pohltila všetky svetové strany a pár kilometrov pred Astanou sa cez jej zelené koberce kľukatia tenké rieky naplnené vodou. Žiadna púšť, len živá step. Je to krásne sledovať z výšky. Na pravej strane sa objaví z ničoho nič mesto. Vyrastá z roviny, dvíha sa k nebu a svieti do tmy. To je Astana, náš cieľ.

Vitajte v Astane

Medzinárodné letiska v Astane nesie meno Nursultana Nazarbajeva, bývalého prezidenta Kazachstanu, ktorý vdýchol tomuto mestu život. Bol to jeho sen, postaviť v nehostinnej stepi mesto aké budú obdivovať ľudia z celého sveta a dnes sa mu to skutočne podarilo. Letisko nie je veľké, ale kričí novotou. Všetko sa tu zomelie celkom rýchlo. Pečiatka do pasu. Vitajte v Kazachstane! Batoh sa na páse objaví o niekoľko minút a je úplne prvý. V príletovej hale odbijeme niekoľko taxikárov, zameníme si peniaze v zmenárni a napokon sa s jedným taxikárom dohodneme, aby nás vzal na ulicu Barajeva, kde leží náš hotel. Od pristátia lietadla nám to do hotela trvá cca 45 minút. Na recepcii nás privítajú a sympatické dievča nám hneď odovzdá našu izbu na konci chodby. Hotel Inju vyzerá celkom schopne. Taký klasický stredoázijský, modernejší hotel. Síce bez atmosféry, ale čistý a má všetko, čo človek potrebuje. Je pár minút po desiatej, tak si už mesto necháme ujsť a užijeme si ho od zajtrajšieho rána.

Budík nás pretrhne zo spánku do nášho prvého spoločného kazašského rána okolo siedmej a už o dvadsať minút na to sa rozzvoní náš hotelový telefón. Hlas na opačnej strane linky nám oznamuje, že naše raňajky sú hotové. Mysleli sme, že stačí ak prídeme o ôsmej a potom to vyriešime, no vidíme, že to funguje inak. Dostaneme vajcovú omeletu, dve volské oká, štyri suché trojuholníky toastového chleba, jogurty a kanvičku čierneho čaju. Je to jednoduché, obyčajné, ale čo viac nám treba? Aspoň sme sa zasýtili tak sa môžeme pustiť do objavovania Astany.

Smer moderná Astana

Naša ulica Barajeva leží v starej časti Astany, neďaleko rieky Išim, ktorá rozdeľuje mesto na ruskú, teda starú časť a novú, supermodernú Astanu 21.storočia. Dva odlišné svety spojené neveľkou riekou. Len pár metrov od hotela máme autobusovú zastávku a hoci môžeme šliapať do centra aj po vlastných, vieme, že dnes nabeháme celkom dosť, tak ideme skúsiť ako vyzerá astanská mestská doprava. Autobus číslo 28 prichádza preplnený. Je ranná špička, ale natlačíme sa dnu. Lístky sa predávajú u pani, ktorej prácou je predierať sa plným autobusom, všímať si kto pristúpil a snažiť sa k nemu dostať čo najskôr, aby stihol zaplatiť. Lístok stojí len cca 25 centov a je jedno kde a kedy vystúpite. Žiadne hlúpe lístky na čas, kedy je takmer človek v strese, ak autobus zastane v zápche a jeho kredit sa stráca každou minútou.

Bulvár Nurzhol

Autobus nás vyhodí na prahu najdôležitejšieho astanského bulváru Nurzhol. Vonku je krásne, hoci predpoveď počasia sľubovala niečo iné. Modrá obloha, príjemný vánok, občasné biele obláčiky rozťahané po oblohe, ktoré dotvárajú fotogenickosť celého miesta. Bulvár Nurzhol je obrovský a prázdny. Nedokážem sa tu ubrániť pocitu, že som sa ocitol v turkménskom Ašchabade. Monumentálne priestory, unikátne až bláznivé stavby a žiadni ľudia. Tieto tri veci sa v oboch miestach spájajú a prelínajú. Často sa Astana a Ašchabad dávajú do súvisu ako veľmi moderné hlavné mestá, no obe akoby zabudli na to podstatné čo mesto tvorí a to sú práve jeho obyvatelia. Samozrejme je to nadnesené, pretože ľudí tu človek nájde, len na to musí ísť najmä do starého mesta. Pod okázalou budovou železníc za ktorú by sa nemuselo hanbiť žiadne hlavné mesto sveta sa flákame a posedávame, aby sme sledovali či sa tu objaví život. Neobjavil. Odtiaľto už vidno Bayterek. Symbol, ikona celého Kazachstanu a obrovská pýcha Astany, ktorá sa objavuje snáď v každom jednom propagačnom materiáli, na bankovkách, plagátoch, v knihách, no proste všade, kde sa čo i len slovom zavadí o Astanu a Kazachstan. Bulvár je skutočne výstavný. Na jednej aj druhej strane ho lemujú vysoké budovy, mrakodrapy či dokonca budova pripomínajúca vajce, kde sa ukrýva štátny archív.

Bayterek plný symboliky

V strede takmer 2-kilometrového bulváru Nurzhol stojí moderná veža Bayterek. Dlho som sa tešil ako ju konečne uvidím a teraz stojíme priamo pred ňou. Podľa legendy má znázorňovať strom života na ktorý si sadne symbol šťastia, vták Samruk a položí do jeho koruny zlaté vajce. Presne tak totiž Bayterek vyzerá. Dnes má obrovské vajce viac než 300 ton a meria neskutočných 22 metrov. Veža sa dvíha z parku. Aspoň tu sa objavila hŕstka ľudí a ticho pretne školský výlet plný dievčat. Bayterek v sebe skrýva symboliku. Jednak meria 97 metrov, teda odkazuje na rok 1997, kedy sa rozhodlo, že Astana sa stane hlavným mestom tejto obrovskej krajiny a Almaty bude mestom číslo dva. Okrem toho spája kazašskú hrdosť s tretím tisícročím v ktorom sa prelína svet starých nomádov putujúcich nekonečnou stepou s víziou moderného národa. Dnu sa platí vstupné, no niet nad čím váhať. Výťah nás vezme nahor do zlatého vajca za pár sekúnd a mesto je odrazu pod nami. Treba sem prísť, aby človek pochopil, že Astana vznikla z ničoho nič uprostred stepi. Mesto sa rozlieva na rovine a tam kde skončí odrazu nie je nič len step, rieky, jazerá a nekonečno. Najviac ma fascinuje nové, moderné mesto, ktoré stavali len posledných 30 rokov. To naozaj odrazu skončí a za ním nie je nič len prázdnota. Netušil som, že sú tieto dva svety pri sebe tak blízko.

Z Baytereku vidno aj celý bulvár Nurzhol od stanu Chan Šatyr až po prezidentský palác Ak Orda. Za ním sa dvíha slávna pyramída, minarety mešity Hazret Sultan aj vrcholok stĺpu Kazakh Yeli so zlatým vtákom Samrukom. Staré mesto je plné nízkych domov, rodinných domov, ale aj sovietskych panelákov pripomínajúcich to, že Astana síce vznikla „z ničoho nič“, no už dávno pred ňou tu stálo mesto Akmolinsk, ktorému vdýchli dušu vďaka pevnosti sibírski Kozáci. O dve poschodia vyššie vyhliadka pokračuje, ale tu jej už takmer nikto nevenuje pozornosť. V strede stojí zlatý odtlačok ruky prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Každý Kazach, ktorý sa tu ocitne k ruke podíde a skúsi do nej vložiť tú svoju. Vraj to prináša šťastie, no kto vie. Svojim spôsobom je šťastím ocitnúť sa tu v Baytereku a to funguje aj bez ruky. Ale za pokus to stojí, nie?

Smer moderná Astana

Z Baytereku to už nie je ďaleko na koniec bulváru k prezidentskému palácu. Ani tu ešte Astana neožila, iba pred palácom, kde stoja niektoré vládne budovy či ministerstvá, pribudli autá a zopár policajtov. Obrovské námestie ústiace k palácu strážia dve zlaté veže. Zlatej farby je tu v Astane pomerne veľa. Naučení z iných stredoázijských krajín nefotiť nič v okolí vládnych budov, len sledujeme okolie, no keď skúsime fotiť priamo pri policajtoch a tí nám nevenujú ani pohľad, tak si to užívame. Palác Ak Orda je obrovská, dvojposchodová budova s modrou kupolou z ktorej vyrastá zlatý špic. Leží hlboko v parku za mrežami, kam sa bežný človek nedostane. Množstvo pohľadov však palácu ukradne unikátna, supermoderná stavba Centrálnej koncertnej haly. Naprojektoval ju Talian Manfredi Nicoletti ktorý patrí medzi najznámejších avantgardných dizajnérov na svete. Celá hala je potiahnutá oku lahodiacou tyrkysovou farbou a pripomína dombyru, kazašský národný, hudobný nástroj.

Pyramída na sídlisku

Tesne pri rieke Išim sa pracuje. Číňania tu vybudovali nový park, ktorý spája časti mesta s bulvárom Nurzhol a zvyšok modernej Astany. Z mosta sledujeme panorámu Astany s jej výškovými budovami a bizarnými stavbami. Koho by tu bolo pred dvadsiatimi rokmi napadlo, že sa tu niekde v stepi budú predháňať s okázalými stavbami za aké by sa nehanbil ani Dubaj? Mnohým sa fantastické stavby spájajú najmä s krajinami Perzského zálivu, ale Kazachstan to veľmi rád poprie. Na opačnej strane mesta stojí Centrum prezidenta Nazarbajeva. Aj ono sa zaraďuje medzi najzaujímavejšie v celej Astane. Z diaľky pripomína obrovitánske oko muchy a v jej útrobách sa skrýva výskumné centrum pre školy aj verejnosť ohľadom histórie Kazachstanu. Nechýba tu ani knižnica aj s knihami, ktoré jej daroval samotný Nazarbajev.

Druhý breh rieky Išim sa tradične považuje za starú Astanu, ale každé pravidlo má svoju výnimku a miesto, odkiaľ sa dvíha zašpicatená pyramída to potvrdzuje. Na chvíľku sa zvalíme v parku pri rieke a len oddychujeme pri pohľade na astanskú panorámu. Stále je vonku príjemné májové teplo, tak si užívame slnečné lúče. Na konci parku stojí astanská pyramída. Pôsobí zvláštne, akoby sa sem ani nehodila, ale niekto si povedal, že to bude dobrý nápad. Park je spustnutý a vo fontáne sa bláznia traja malí chalani, ktorí zrejme budú bývať v neďalekých panelákoch. Na plagátoch ešte visia šedivejúce spomienky na EXPO 2017, ktoré Astanu v očiach mnohých katapultovali z málo známeho mesta na výletný cieľ tisícok ľudí z celého sveta. Spomienky na udalosť blednú a mnohé časti mesta sa pozvoľna rozpadávajú. Niečo podobné si pamätám z Atén, kde sme sa túlali len 2 roky po olympiáde a štadióny pohlcovala hrdza a čas. Kráčame parkom a dláždené cesty vedúce k pyramíde sa rozpadávajú. Sem tam chýba dlaždica, inde sa z ničoho nič dvíha malinký kopček a je len otázkou času, kedy sa rozpadnú schody. Presklená pyramída predstavuje Palác mieru a zmierenia, pretože sa tu odohralo vzácne stretnutie lídrov svetových a tradičných náboženstiev. Dnes ho Kazachovia radi prezentujú ako symbol náboženskej tolerancie.

Námestie nezávislosti

Na opačnej strane parku sa priestor vylieva do obrovského, no prázdneho Námestia nezávislosti.  Naozaj nerozumiem, kde sa podeli všetci ľudia. Veď Astana má cez 700 tisíc obyvateľov, no zatiaľ sme ich stretli len niekoľko desiatok. Centrom námestia je 91-metrov vysoký stĺp Kazakh Yeli na vrchole ktorého sedí zlatý vták Samruk. Veľmi často sa jeho meno skloňuje v kazašskej mytológii. Sedí hore s roztiahnutými krídlami a musí mať nádherný pohľad na celú Astanu, ktorá mu leží pri nohách. Námestie lemuje stĺporadie ako vystrihnuté z antického sveta a za ním stojí zvláštny, no moderný Palác nezávislosti. Ten sa mi skôr podobá na hokejový štadión, než na výstavisko v ktorom sú šperky, tradičné odevy, zbrane, koberce či hudobné nástroje. Tradície a zvyky Kazachstanu pod jednou strechou. Namiesto tohto paláca sa rozhodneme pozrieť si vedľa stojace Národné múzeum. Aj to len pred niekoľkými rokmi inauguroval samotný kazašský prezident. Je to obrovitánska stavba. Dnu nás uchváti monumentálny priestor so zlatým Samrukom visiacim zo strechy. Pred tým, než sa pozrieme do jeho sál, sadneme si na ľahký obed, pretože od našich raňajok sme nemali nič. Ochutnáme dve mäsové a dve višňové somsy. Najmä tie višňové stoja skutočne za to.

Obrovské múzeum

Múzeum má niekoľko poschodí, no len dve či tri stoja skutočne za to. Nazrieme do sály Astany, kde leží model dnešného mesta so všetkými monumentmi. Je pekné pozerať na neho a väčšinu z nich už poznať. Výstava fotiek prezidenta, rôznych vyznamenaní či podobných vecí nás až tak nezaujímajú, tak rýchlo skončíme v miestnosti s tradičným folklórom. Tá stojí za to. V centre stojí jurta a naokolo vidno niekoľko typických odevov, doplnkov či iných drobností, ktoré za stáročia vytvorili osobitú kazašskú kultúru. Hoci sa ju Sovieti v 20.storočí snažili potlačiť a udupať, tak našťastie prežila do dnešných dní a zažíva renesanciu. Moderné umenie či zvláštne obrazy nás nenadchnú, no pozrieme sa aj na ne a potom sa takmer v obrovských priestoroch múzea stratíme. Je poriadne neprehľadné a zbytočne veľké. Akoby sa stavalo na oko, na zvýraznenie priestoru, znásobenie monumentality, no zabudlo sa na funkčnosť. Pred odchodom si ako posledné miestnosti necháme „zlaté sály“, teda tie, kde je vystavené zlato z rôznych starovekých či stredovekých nálezísk. V Kazachstane bola silná kultúra Sakov či ďalších nomádskych kmeňov a tí milovali zlato. Nechali po sebe desiatky zlatých drobností či veľkých, mimoriadne vzácnych šperkov či ozdôb.

V mešite Hazret Sultan

Na opačnej stráne námestia stojí jedna z najkrajších mešít celej Strednej Ázie. Patrí k najväčším v regióne a súperí nielen s Veľkou mešitou v Astane, ale aj s turkménskou Turkmenbašiho mešitou v Gypjaku neďaleko Ašchabadu. Opäť sa nám tu prelínajú turkménske a kazašské reálie v súboji o stavby s prívlastkom „naj“. Mešita Hazret Sultan so štyrmi minaretmi vďaka svojej bielej či krémovej farbe skôr pripomína emirátske svätostánky, ale svojimi koreňmi stojí pevne v Kazachstane. Jej meno spomína na svätého muža Chodžu Akhmeta Yassawího z Turkestánu, ktorého hrobka je dnes najväčším pútnickým miestom celej krajiny. Kupola mešity sa zastaví v 51-metroch a celú ju nádherne dekorujú geometrické útvary. Vstup z bočnej strany je akosi zatvorený, no vstúpime dnu a nájdeme len ženský vchod. Peťa ide dnu teda sama a ja hľadám inde otvorené dvere. Napokon nájdem aj ja a tak sa prejdem po mäkkom koberci. Vnútro je obrovské a naplnené tichom. Len hŕstka mužov sa sem prišla pomodliť, inak tu nie je skoro nikto. Kazachstan zažíva obnovený záujem o islam, ktorý Sovieti potláčali, no v mešite to tak vôbec nevyzerá.

Naskočíme do autobusu a vezieme sa nazad do centra pri bulvár Nurzhol. Celý sme ho prešli a za tých niekoľko hodín, ktoré šliapeme po meste sme už toho nabehali celkom dosť, tak zvoľníme tempo. Pozrieme sa na mešitu Nur Astana so zlatými kupolami. Keď sme ju videli ráno, prišla mi obrovská, ale v porovnaní s Hazret Sultan vidno ten veľký rozdiel. Zamotáme sa v nákupnom centre Asia Park, kde sú veľké potraviny. Obrovský stan Chan Šatyr nie je odtiaľto ďaleko, tak je našim najbližším cieľom. Prejdeme okolo obrej budovy patriacej kazašskej ropnej či plynárskej spoločnosti a oblúkom medzi budovami sa dostaneme na námestie s kultovým nápisom Astana. Každý sa pri ňom fotí, no mne sa viac pozdáva pohľad cez oblúk až k Baytereku.

Najväčší stan Astany

Futuristický, presklený stan Chan Šatyr sa dvíha do výšky 150-tich metrov. Nebyť ropy a zemného plynu, nikdy by sa tu neobjavil a dnes sa rázom stal jedným z najobľúbenejších bodov hlavného mesta. Mnohí o ňom hovoria ako o najdominantnejšej stavbe celej Astany. Ak to aj nie je pravda, určite je jednou z najdrahších, pretože výstavba tohto unikátu zhltla cca 400 miliónov dolárov. Vojdeme dnu a tá monumentalita z tejto stavby padá priamo na nás. Vraj by sa sem zmestilo desať futbalových štadiónov, no kto to vie na prvý pohľad odhadnúť? Sú tu desiatky (pre nás) nezaujímavých obchodov, zopár atrakcií, kino a dokonca aj pláž s pieskom priamo z Maldív. Bláznivé? Nie, toto je presne Astana!

Túlame sa Chan Šatyrom až sa nám zapáči jedna z reštaurácii, kde majú príjemné sedenie a kus tradičnej kuchyne. Tešíme sa síce na šašlíky, ale na tie ešte narazíme sto krát. Napadne nás, že by sme mohli skúsiť lagman v troch rôznych variáciách. Lagman predstavujú hrubšie, často ručne robené rezance. Jedol som ich niekoľko krát v iných stredoázijských krajinách, ale teším sa ako si ich teraz vychutnáme. Objednáme si teda Lagman Suiru, teda polievku s perfektným vývarom, zeleninou a rezancami. Je výborná, asi najlepšia akú som s lagmanom jedol. Lagman Guiru je to isté, len to naservírovali na plytký tanier a nie je k nemu toľko vývaru. Ten sme pôvodne ani nechceli, no čašník nám ho odporúčal, že by sme ho mali skúsiť a nechali sme sa nahovoriť. Tretím bol Žarenij lagman, typ lagmanu, kde sa nedáva vývar a ide len o rezance, ktoré sa opražia s kúskami mäsa a zeleninou. Ten je tiež perfektný. Neskutočne dobre sme sa najedli a dlho tu sedíme a popíjame „taškentský“ čaj. Do kanvičky hodili niekoľko klinčekov, nakrájané pomaranče aj jablká. a tak získal čaj mimoriadne zaujímavú chuť.

Stará Astana

Je skoro pol siedmej a tak sa vyberieme do starej časti Astany za rieku Išim. Je to časť, kde bývame aj my, no chceme sa ešte pozrieť ako vyzerá miestny, katolícky kostol v ktorom by mala byť dokonca aj omša. Leží neďaleko slávneho monumentu Obrancov vlasti, kde stojí socha matky držiaca v rukách zlatú misku. Má symbolizovať dôležité udalosti akými bola bitka Kazachov proti Džungarom a napokon aj kazašské obete druhej svetovej vojny. Tá ich zhltla niekoľko stoviek tisícok. Stará Astana je tá, ktorá tu žila dávno pred ropným boomom a tá, ktorú nikto nepoznal a nikto po nej netúžil. Pamätá si pád Sovietskeho zväzu, problémy v ktorých sa nová krajina topila a dnes možno závistlivo hľadí na druhý breh na mesto, ktoré patrí do doby o ktorej takmer nič nevie. Stará Astana so svojimi ulicami, parkami, panelákmi či domami má však niečo o čom môže futuristická Astana zatiaľ len snívať. Má dušu a život. Takto by vyzerala Astana, ak by Kazachstan nemal petrodoláre. Staré autá, rozpadnuté ihriská, parky, sovietske „škatule“, malé obchodíky „dukany“, kde si musíte tovar vypýtať od predavačky v šedivej zástere a príbehy vtlačené do miestnych štvrtí. Stačí však niekoľko krokov cez rieku a opäť ste v budúcnosti.

Večer v meste

Večer chceme zažiť vysvietenú Astanu a najmä Bayterek. Som jemne sklamaný, keď kráčame nočným bulvárom Nurzhol a ten je ponorený len ako akéhosi polovičného svetla. Čakal som, že tu všetko bude žiariť, svietiť, blikať a predvádzať sa, ale s nocou akoby egá jednotlivých stavieb, ktoré počas dňa kričia o pozornosť odchádzali pomaličky, ale isto spať. Aspoň Bayterek nesklame a krásne svieti, tak ho fotíme z viacerých strán. Už už si myslíme, že máme hotovo, keď sa poberieme o kúsok ďalej k fontáne. V momente ako položíme statív na okraj fontány sa spustí hudba a fontána začne tancovať. Nie je to tancujúca fontána z Dubaja, ale je fantastická. Prúdy vody hrajú pestrými farbami, špliechajú sem a tam a na všetko sa z diaľky díva Bayterek. Vyzerá to perfektne!

Z Astany do Almaty

Železničná stanica tu v Astane je moderná s vežou a veľkým hodinovým ciferníkom. Batožina prejde cez skener a hoci pípame, nikto tomu nevenuje pozornosť. Náš vlak čoskoro pristavia, tak ešte zbehneme hore na druhé poschodie, kde si dáme malý kebab, kúpime pár drobností do vlaku na cestu a kým zaplatíme, už aj hlásia, že náš vlak je na prvom nástupišti.

Cestu dlhú 1200 kilometrov medzi Astanou a Almaty pôjdeme moderným vlakom Talgo. Spraví ju za 12 či 13 hodín, zatiaľ čo obyčajné vlaky k tomuto času ešte pridajú navrch aspoň päť ďalších hodín. Povedali sme si, že si priplatíme za dvojku kupé, nech si môžeme cestu vlakom vychutnať a tak sa na to už skutočne tešíme. Kupé je luxusné. Okrem ležadiel tu máme umývadlo, gombík ktorý otvorí schodíky na vrchné poschodie a je tu veľmi príjemne. Prezlečieme sa, spravíme si čaj a posedávame či vylihujeme. Konečne mám čas písať si denník, tak dobieham zameškané.

INŠPIRUJTE SA NAŠIMI ČLÁNKAMI z KAZACHSTANU