Bangladéš II. – Srimangal. Hlavné mesto bangladéšskeho čaju

Pri plánovaní cesty Bangladéšom sme vedeli, že chceme ísť pozrieť na východ krajiny do oblasti Srimangalu. Zlákali nás sem čajové políčka a lichotivá prezývka „hlavné mesto bangladéšskeho čaju“. Pár hodín vo vlaku z Dháky a sme tu. Srimangal nesklamal, skôr naopak, nadchol nás a my sme sa túlali medzi čajovníkmi a objavovali zaujímavosti tohto miesta.

Stanica Kamalapur

Ráno v Dháke začíname o čosi skôr, pretože náš vlak na východ Bangladéšu odchádza už o 6:35. Z hotela sa musíme dostať na stanicu Kamalapur, ktorá je od nás vzdialená cca 3 kilometre, ale ranné ulice sú aj v Dháke poloprázdne a tak sme raz dva na mieste. Stanica Kamalapur patrí k najväčším v celej krajine a tak po prechádzkach  Dhákou čakám neuchopiteľný a nekontrolovateľný chaos, no mýlim sa. Dokonca by som povedal na prvý pohľad, že je uhľadená a o to viac som prekvapený. Ani slovo tu nevidíme napísané po anglicky. Nič, žiaden nápis, oznam, ani označenie toaliet nemá tie dve svetoznáme písmenka nad vstupom, všetko naokolo je len a len v bengálčine. Pohľad na tabuľu s odchodom vlakom je zúfalý, ale niekoľko ľudí nám poradí a nasmeruje nás na náš vlak Parabat Express (č.709).

Bangladéšskym vlakom

Vlak je podobne ako stanica na úrovni. Je to expres, čiže vyššia trieda ako obyčajné, bežné vlaky brázdiace bangladéšske koľajnice. Má klimatizáciu a namiesto kupé či otvorených, „plackartných“ vozňov sa sedí po v rade po dvoch ako v lietadle. Ani z ďaleka nie je plný a tak je tu celkom pokoj. Naša cesta smer Srimangal v oblasti Sylhetu má cca 200 kilometrov, čo znamená, že by sme mali vo vlaku stráviť zhruba štyri a pol hodiny. Najprv sa musíme predrať predmestím Dháky a až za ňou sa za oknami rozleje rovinatá krajina. Tu v centrálnych častiach Bangladéšu nie je takmer žiaden kopec a tak sa naokolo mihnú väčšie či menšie mestečká alebo dedinky obkolesené ryžovými políčkami. Prekročíme rieku Meghna. Je obrovská, naše rieky sú v porovnaní s ňou len úbohé potôčiky. Sme tak blízko k indickým hraniciam, že indický štát Tripura je od nás len dva kilometre. Rád by som sa do týchto neznámych, indických končín vybral, no o tom bude iná cesta v inom čase. Nechodia tam prakticky žiadni turisti a mnohí ani netušia, že taká India vôbec existuje.

Sme v cieli!

Ani sa nenazdáme a ocitneme sa v Srimangale. Nemeškáme takmer ani minútu a po skúsenostiach s indickými vlakmi sme z toho mimoriadne prekvapení. Malá provinčná stanička v Srimangale je v ostrom kontraste s modernými priestormi stanice v Dháke. Tu je už všetko podľa predstáv. Už na peróne to žije čulým ruchom a pred stanicou nás pohltí zaprášený chaos. Nadháňači, taxikári, rikšiaci, do toho sa primiešajú žobrajúci chlapci a všetci tí, ktorí niečo ponúkajú sa o nás takmer pobijú. Z vlaku sme vystúpili len my a domáci a tak sme tu najväčšie ryby na okolí. Rýchlo sa zorientujeme, vybavíme si  šoféra s džípom a vezieme sa do hotela zhodiť veci.

Privítanie

Náš hotel Garden View Resort leží štyri, možno päť kilometrov za mestom, tak povediac v strede ničoho. Recepcia tu neexistuje, pretože je to veľký, rodinný dom a keď nás domáci uvidia, sú celkom prekvapení, čo tam robíme. Potvrdenie o rezervácii síce máme, ale v týchto končinách to nefunguje ako v iných krajinách. Chlapík niekam telefonuje a napokon sa usmeje a ukáže nám, kde budeme bývať. Zložíme veci a do polhodinky je u nás chalan menom Tapas, ktorý je majiteľom hotela a má v meste aj svoju vlastnú cestovnú agentúru. Na Bangladéšana vyzerá viac než netypicky, pretože je o hlavu vyšší, no vysvetľuje to fakt, že jeho matka je Holanďanka. Pôsobí sympaticky, tak sa zakecáme a napokon spoločne vezmeme rikšu do centra Srimangalu, aby sme si sadli na obed.

Srimangal a jeho chute

Reštaurácia Kutum Bari patrí k najpríjemnejším podnikom celého Srimangalu a už na prvý pohľad sa mi tu páči. Objednáme si obed a medzi časom vybehneme na ulicu vybrať peniaze z bankomatu. V Bangladéši je to celkom peklo a boj, pretože skúšame niekoľko bankomatov a mnohé naše karty ani neberú. Niektoré nás pustia ďalej, všetko vyklikáme, zvolíme sumu, potvrdíme a keď majú prísť peniaze, bankomat chrčí a napokon sa stornuje. A znovu. A znovu. Aspoň z jednej karty čo to vyberieme a môžeme sa vrátiť nazad do reštaurácie. Ochutnáme Chicken Shatkora, jedlo typické pre Srimangal kedy sú kuracie kúsky v pikantnej omáčke ozvláštnené o nakrájané, kyslé ovocie zvané Shatkora. Je to veľmi zaujímavé. Neodoláme ani garlic naanu a v momente ako ho položia na stôl vieme, že bude patriť medzi najlepšie aké sme kedy v živote jedli.

Krásny chaos

Po obede sa opäť stretneme s Tapasom. Vybavíme si u neho auto so šoférom, aby sme sa mohli ísť pozrieť po okolí a vyťažiť z neho maximum. Šofér nás stretne priamo uprostred chaotickej ulice. Aj Srimangal má podobne ako Dháka svoj krásny chaos a ľudskú rieku valiacu sa niekoľkými ulicami. Nemá starobylosť Dháky, ani ju nemôže mať, ale atmosféra sa mu uprieť nedá. Ľudia sa nám zdravia, usmievajú sa, kývajú, sú bezprostrední a zvedaví a tak o milé stretnutia nie je núdza. Všímam si, že v uliciach Srimangalu je aj viac konzervatívne zahalených žien a kým v Dháke stretávame aj kopec dievčat či žien oblečených v západnom či ak chceme v európskom štýle, tu je to skôr výnimka.

Cesta za čajom

Rýchlo sa vymotáme z centra mesta a ruch necháme za sebou. Do Srimangalu sme prišli najmä kvôli čaju, pretože práve región Sylhetu a teda Srimangal sa považuje za „hlavné mesto bangladéšskeho čaju“. Cesty za čajom ma lákajú už roky a pomaličky, postupne sa vydávam do jednotlivých oblastí sveta, ktoré sa s čajom preplietali. Na Srimangal sa už nesmierne teším. K prvým čajovým políčkam to vôbec nie je ďaleko. Akoby obkolesovali mesto a držali ho vo svojom zovretí. Dnu sa víri chaos ako v oku hurikánu a za jeho hranicami sa rozleje ticho premiešané s čajovníkmi.

Čajový inštitút

Džíp zastaví pri čajovom inštitúte, ktorý je v týchto končinách pomerne známym a dôležitým miestom. Založili ho ešte v 1957, teda v časoch, kedy mal Bangladéš spoločnú históriu s Pakistanom. Priamo za inštitútom sa nachádza krásny svet čajových políčok, no je tu aj miesto, kde zasadili niekoľko druhov čajov a sledujú ako rastú, ako sa vyvíjajú, aby o čajovníku vedeli viac. Vieme, že je inštitút zatvorený, no aj tak ideme skúsiť šťastie, hoci sme počuli, že dnu púšťajú len na povolenie. Ísť po stopách bangladéšskeho čaju a neskúsiť to? Napokon sa stačí objaviť, prehodiť pár slov, šofér vyberie z vrecka niekoľko taka a hrdzavá bránička sa pomaličky začína otvárať. Mám radosť, že to bolo tak jednoduché. Srimangal nemá pamiatky, ale ak by sme nejakú hľadali, tu je.

Krajina čaju

Ak sa bavíme o čaji, tak skôr si človek v súvislostí s čajom predstaví Čínu, Srí Lanku alebo Indiu, no Bangladéš je rozhodne krajinou, ktorá má v čajovom priemysle čo povedať. Čaj sem podobne ako do Indie priniesli Briti a po tom ako s ním koketovali už v Assáme a Bengálsku sa ocitne aj za dnešnými hranicami Bangladéšu. Prvé čajové kríky sa objavia v okolí Chittagongu už okolo roku 1840, no o pár rokov prídu na to, že práve Sylhet a Srimangal majú na pestovanie kvalitného čaju lepšie podmienky a tak sa čajový priemysel v 1857 etabluje priamo tu, kde stojíme aj my. Prvou čajovou plantážou v Sylhete je Malnichara Tea Estate, ktorej vdýchli dušu Briti. Bangladéš má dnes 166 čajových záhrad a z toho je 133 tu v Sylhete, čo len potvrdzuje fakt ako veľmi sa tu čaj zakorenil. Ročne ho krajina vyprodukuje cez 60 ton vďaka čomu je Bangladéš na 10.mieste svetovej produkcie!

Medzi čajovníkmi

Čajové políčka sa objavia hneď za inštitútom. Sú krásne a sú všade kam sa pozrieme, no zároveň sú obyčajné. Je to dané aj tým, že ak je človek zvyknutý na čajové panorámy z Munnaru či Srí Lanky, tak to čo týmto políčkam chýba je terén. Všetky vyrastajú na rovine, čo špecialitou práve Srimangalu. S priemernou nadmorskou výškou okolo 75 mnm sú dokonca čajové políčka Srimangalu jedni z najnižšie položených na svete, čo dodáva miestnemu čaju špecifickú chuť. Na konci záhrady sa pohľad skrášli vďaka neveľkému pahorku, odkiaľ je krásny výhľad. Spoločnosť v záhrade nám robí chlapík, strážnik, ktorý je mimoriadne aktívny a ukazuje nám rôzne cestičky a všetkým naokolo sa zdraví, aby videli koho si so sebou nesie. Vedľajší pozemok s čajovou plantážou patrí pod britský koncern Tetley, ktorý je tu už od koloniálnych čias. Tu medzi čajovníkmi je veľmi príjemná klíma, hoci cítiť, že je vonku dusno a teplo, no tu pod korunami stromov v tieni sa horúčava stratí.

Na návšteve

Len pár metrov od čajovej záhrady inštitútu leží malá dedinka. Tvorí ju jedna široká ulica z udupanej hliny a po jej stranách vyrástlo niekoľko domov. Na okraji cesty parkuje rikša, medzi domami sú naťahané šnúry s vypratým prádlom, pri studni je hlúčik žien, ktoré prišli pre vodu a pod nohami sa všetkým motajú hrajúce sa a naháňajúce sa deti. Žijú tu rodiny, ktorých osud sa preplietol s čajom. Všetky ženy z dedinky sú zberačky čaju, čo je práca takmer výlučne vyhradené pre ženy nielen tu v Bangladéši. Mnohí sa na nás prišli pozrieť, sme príjemným rozptýlením večnej rutiny. Domy sú tu veľmi jednoduché, dokonca nás pozvú do jedného z nich, kde žije aj náš strážnik. Dnu panuje prítmie a minimum vybavenia. Vonku pred domom stojí piecka na chlieb, vedrá s vodou a už len pár drobností. Ľudia tu majú málo, teda ak ja meradlom majetok. Strážnikovi sa poďakujeme, rozlúčime sa a sme nazad v našom zelenom džípe.

Šivov chrám na prahu čajovníkov

Pokračujeme ďalej do ďalšej dedinky, kde je križovatka ciest a stojí tu maličký chrám pre boha Šivu. Bangladéš je moslimskou krajinou, ale v týchto končinách je najväčšia koncentrácia hinduistov a preto tu je bežné natrafiť na hinduistické svätyne, chrámy či sväté miesta. Hinduisti sa sem dostali ešte počas britskej éry, kedy sem Briti nahnali z Indie lacnú pracovnú silu a dnes sa tu narodila niekoľká generácia. Šivov chrám je skutočne maličkým. V Indii by ste okolo neho prešli ako okolo stoviek ďalších, no tu si ho domáci vážia a aj náš šofér spomínal, že Šivov chrám musíme vidieť. Stojí pod vysokým, košatým stromom v tieni, no na maličkú sochu Šivu, kobry, lingamu a trojzubcu dopadá mäkké svetlo. Za cestou začínajú ďalšie čajové políčka, tak sa vyberieme na prechádzku aj sem, aby sme trošku prečesali okolie. Stretneme muža so ženou s ich štyrmi dcérami, ktoré sú vyparádené akoby išli niekam na svadbu. Majú na sebe šperky a každá z nich od najmenšej po najväčšiu má prepichnutý nos ozdobený náušnicou. V rieke ležiacej len pár desiatok metrov od čajovníkov podvečer perú ženy kopy prádla a muži postávajú na krajnici, zhovárajú sa a sledujú zvírený prach. Deľba práce.

Seven Layer Tea

Do týchto miest na okraji Srimangalu sme sa zatúlali aj kvôli jednému unikátnemu podniku. Práve tu totiž stojí čajovňa Nilkantha Tea Cabin, ktorá sa vďaka „Seven Layer Tea“, teda čaju so siedmymi vrstvami stala ikonickým miestom. Nájdeme ju bez problémov na okraji cesty a ideme na to. Tento čaj vymyslel Romesh Ram Gour po tom ako si všimol, že rôzne čaje majú rozdielnu hustotu a tak začal experimentovať. Najprv dokázal spraviť 5 vrstiev, neskôr ho začali kopírovať a tak pridal ďalšie dve, aby prišiel na slávnych 7 vrstiev. Dnes už je v ponuke dokonca 8 vrstiev, ale 7 je stále ikonických a preto si ho objednáme aj my. Chvíľku to trvá, kým chlapec z kuchyne prinesie na stôl svoj výsledok. Čaj je krásny na pohľad. Fotogenický, plný farieb a plný chutí, no pre nás je mimoriadne sladký. Najmä spodná vrstva je akoby len cukor a to sme si mysleli, že v Iraku sme pili najsladší čaj aký sme kde na svete videli. Omyl, Bangladéš prekonal aj ten iracký. Seven Layer Tea stojí 75 taka, teda 7x viac než obyčajný, bežný čaj. Platíte tu za každú vrstvu, no stále sa bavíme o 70-80tich centoch. Pre chuť skúsime aj čaj s čerstvým zázvorom a nemá chybu.

Bangladéšska večera

Vedľa čajovne je niekoľko obchodíkov tak do nich nazrieme, kúpime kilogram čaju a Peťa si nájde krásnu, lokálnu šatku v miestnymi vzormi aké nosia ľudia pochádzajúcich z kmeňov. Pomaličky zapadá slnko a kým sa prebijeme dopravou nazad do hotela, je už tma. Večeru sme si dnes objednali u domácich, tak sa tešíme, čo si pre nás pripravili. Podáva sa vo veľkej miestnosti, ktorú by sme u nás nazvali obývačka, no okrem dlhého stola, stoličiek a pár drobností v nej nič iné nie je. Na stole pristane obrovská misa ryže, šošovicový dhál, skvelé zemiaky s mrkvou a korením, vyprážané kúsky zemiakov či zeleniny, kuracie kari v perfektnej omáčke a čerstvá zelenina. Bangladéšska večera nemá najmenšiu chybu a tešíme sa, že sme sa takto rozhodli. Vypijeme si čaj a vraciame sa na izbu. Kto by čakal, že Srimangal bude takým chutným miestom?

Ticho za oknami a život v izbe

Večer je vonku za oknami poriadna tma, žiaden svetelný smog a panuje tu až neskutočné ticho. Srimangal spí. Hlavná cesta je ďaleko od nás, tak sem doliehajú len občasné zvuky či ojedinelé brechanie psov. Naša izba od momentu, kedy sme si do nej položili veci celkom ožila. Nie nehýbe sa nábytok ani posteľ či batohy, ale v krátkom čase sa u nás vystrieda gekón, kobylka, rôzne druhy mušiek či iného hmyzu a množstvo ďalších neidentifikovateľných drobností. Čo už s nimi, ideme radšej spať.

Cesta k jazeru

Na ďalší deň po zastávke v NP Lawachara máme namierené k jazierku menom Madhobpur, ktoré je od indickej hranice vzdialené necelých päť kilometrov vzdušnou čiarou. Už včera sme pri hľadaní odpovede na otázky, kde ležia najkrajšie čajové políčka Srimangalu dostali odpoveď, že na ceste k jazeru. Nebol dôvod sa sem náhliť, pretože sme vedeli, že dnes presne touto cestičkou pôjdeme. Včerajšie čajové políčka boli položená na rovine, tak tu sa naokolo dvíhajú jemné pahorky a každý kopec je posiaty čajom. Ako málo stačí, aby sa pocit z čajových záhrad zmenil, no nie? Pohltí nás krásne okolie. Nad hlavou koruny stromov a za nimi smaragdové koberce čaju. Džíp necháme ísť ďalej s tým, že sa s ním stretneme, pretože sa chceme touto krajinou poprechádzať.

Zberačky čaju

Po chvíli natrafíme dokonca na niekoľko zberačiek ponorených medzi zelenými čajovými kríkmi. Len šušťanie a vytŕčajúca hlava prezradí, že sú tu. Denne musia nazbierať cca 20 – 25 kilogramov čajových lístkov. Pracujú 8 hodín denne, 6 dní v týždni (nedeľa je voľná) a ak majú úspešný týždeň, zarobia si za neho 600 taka. Na deň to vychádza niečo okolo jedného eura! Koľkí ľudia sa u nás budú sťažovať ako musia makať a „nič“ nezarobia? K zárobku dostávajú aj múku, ryžu či ďalšie drobnosti, ale aj tak je to ťažký život, ktorý sa veľmi nedá pre našinca predstaviť.

Jazero Madhobpur

Čajové políčka naokolo sú mimoriadne fotogenické a neviem sa od nich odtrhnúť. Posledné kilometre k jazeru vedú po rozmlátenej ceste. Madhobpur má punc lotosového jazera, no v skutočnosti jeho vodnú hladinu krášlia vodné ľalie, no v tomto čase ich tu nie je veľa. Je tu pokoj, ticho, nestretávame tu takmer nikoho a až pri našom odchode sa tu objaví hŕstka ľudí. Kráčame jeho nábrežím a cestičkami vyšliapeme na kopec nad jazerom s krásnym výhľadom nielen na neho, ale aj na okolitú krajinu. Je posiata stromami, celá zelená a až v diaľke, na horizonte sa dvíhajú kopce zastreté podvečerným oparom. Tie už ležia v Indii v štáte Tripura a ja na jej blízkosť zasnene pozerám. Viem, že o dva týždne budem niekde v Kolkate či v Bhubaneshwari a budem si Indiu užívať plnými dúškami, ale už len to, že je odtiaľto polhodinu či hodinu chôdze ma nenecháva chladným. Srimangal skrýva krásne prekvapenia.

Slzy nad kari

Večeru si dávame až keď opäť dosiahneme Srimangal v podniku Kutum Bari, kde sme jedli včera. Jedlo tu bolo tak fantastické, že sme ani len nerozmýšľali nad tým, aby sme sa išli najesť inde. Sadneme si na naše miesta a aj obsluha má radosť, že nás opäť vidí. Dnes večer ochutnám „Chicken Madras“. Čašník mi dva krát pripomenul ako veľmi pikantné to jedlo je a je som mu dva krát povedal, že presne preto ho chcem. Prestrih o polhodinu. Nič pikantnejšie ako Chicken Madras som nejedol a občasná slza sa premiešava s famóznou, pekelnou omáčkou, ktorú prekladám garlic naanom.

Pred nami je druhá noc. Keď sa ráno zobudíme, Srimangal opustíme a vyberieme sa nazad smerom do Dháky, aby sme sa zastavili v Sonargaone, vzácnom historickom mestečku o ktorom takmer nikto u nás nepočul.

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Prvý diel nás vezme do chaotickej a fantastickej Dháky pretkanej tisíckami rikší, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriou, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa