Bangladéš I. – Stará Dháka. Mughalovci, tisíce rikší a dokonalý chaos

Bangladéš bol veľmi dlho snom, no o čom by boli sny, keby sa nedali plniť? A tak sme si povedali, že je ten správny čas vybrať sa do Bangladéšu a pozrieť sa na túto krajinu zblízka. Vstupnou bránou do krásneho, farebného, no chaotického sveta sa stane Dháka, hlavné mesto, ktoré je preplnené ľuďmi a kde sa v starých uličkách rozlieva toľko mikrosvetov, že si to človek nevie ani predstaviť. Vyberme sa spoločne do starej Dháky a pohľadajme v nej krásu pod nánosom hluku, špiny, chaosu a storočí…

Sme v Bangladéši! Kým inde by sme len vzali naše batohy, pohľadali taxík do centra a ubytovali sa, tu po prílete ešte musíme vybaviť víza „on arrival“, ktoré sú už našťastie možné. Proces počas ktorého vybavíme víza trvá takmer hodinku. Sprevádza ho jemný chaos, ale skôr by ma zaskočilo, keby tu nebol. Taktiež tu výrazne kričí prezamestnanosť a tak počas vybavovania víz prídete do kontaktu so štyrmi úradníkmi. Dve vypísané tlačivá, zaplatiť 51 USD na osobu v hotovosti, ísť si po pečiatku, zaradiť sa do radu na pasové, odovzdať pozývací list, ukázať zopár rezervácii a je to. Všetko máme vybavené a výlet môže začať. Dháka už je na dosah ruky.

Prvý nádych krajiny

Nasadneme do nášho prvého bangladéšskeho taxíku a smerujeme do centra mesta, kde sa chceme ubytovať v hoteli White House. Najbližšie dve noci strávime práve tu v Dháke. Cesta z letiska má cca 15 kilometrov, ale hustou a miestami aj totálne zapchatou dopravou sa predierame viac než hodinu a pol. Na prvý pohľad pôsobí svet okolo nás za oknami auta ako India, ale skutočne sa niet čomu čudovať, pretože India a Bangladéš je navzájom prepletená dlhou aj spoločnou históriou. Sprevádza nás chaos, neustále trúbenie, autá, autobusy, rikše a čím hlbšie do mesta sa ponárame, tým viac rikší sa motá dopravou. Neviem prečo mám tento chaos rád, ale keď ho dlho nezažívam, chýba mi.

Smer stará Dháka

Do starej Dháky sa vyberieme cez Uber. Začína sranda, pretože v aplikácii nám ukáže ŠPZku auta v „našich“ číslach, ale na aute vidíte v realite len bengálske číslice. Nič to, Peťa sa ich rýchlo naučí a máme to v suchu. Ráno ešte nie je Dháka tak zapchatá ako tomu bolo včera večer, tak sa do starého mesta dostaneme dva krát rýchlejšie, než sme si mysleli. To, že sa ocitneme v starej Dháke si človek všimne na prvý pohľad. Je to cítiť. Je to vidieť a hoci tu človek nikdy predtým nebol, presne vie, že ja na mieste. Stará Dháka nie je o pamiatkach. Samozrejme je ich tu niekoľko, ktoré skutočne stoja za to, ale je to skôr o atmosfére a o chaose. Naše potulky chceme začať palácom Ahsan Manzil, Právom sa o ňom hovorí ako o ozdobe starého mesta a preto sme si ho vybrali aj my. Našli sme informácie, že ho otvárajú o deviatej a tak sme tu presne na otvorenie, ale len preto, aby sme sa dozvedeli, že to už neplatí o otvoria ho až o hodinu neskôr. Čím skôr sa prepneme do módu, že čas nič neznamená, tým lepšie.

Tisíce očí

Nevadí, využijeme na to, aby sme sa túlali zákutiami starej Dháky. Odrazu stojíme uprostred jej štvrtí a mám pocit, akoby sa svet spomalil. Čo spomalil, on sa na chvíľku úplne zastavil a my sme sa premenili na mimozemšťanov. Desiatky pohľadov, stovky očí, ktoré sledujú každý náš pohyb, každý krok, gesto či nádych. Mnohí prestali so svojou činnosťou, pootvorili ústa a snažia sa nežmurknúť, aby o nás neprišli. Je to fascinujúce. Nie sme tu vonkoncom prví turisti, ale široko ďaleko sme jediní a domácich pohľad na nás fascinuje. O chvíľku sa niektorí osmelia. Zdravia sa, spýtajú sa odkiaľ sme a hoci im krajina z našej odpovede nejde ani len do úst a skomolia ju, tešia sa, že sme sa tu u nich z ničoho nič objavili. Iní len neveriacky, ticho, mlčky pozerajú ako kráčame ich ulicou a narúšame každodennú rutinu. Hneď v prvých momentoch v starej Dháke zisťujeme, že táto krajina bude o ľuďoch. O krásnych, zaujímavých a možno aj zvláštnych stretnutiach s ľuďmi, ktorí sú esenciou Bangladéšu.

Stará Dháka a jej príbeh

Stará Dháka je najfascinujúcejším miestom hlavného mesta. Je dušou, je srdcom, je všetkým, čo toto mesto zosobňuje a čím sa môže popýšiť. Už v roku 1608 založili Mughalovci v týchto končinách mesto, ktoré zdedilo svoje meno po panovníkovi Jahangirovi a na prvých mapách by sme Dháku (vtedy ešte nemusela nosiť prívlastok „stará“) našli ako Jahangir Nagar. Vzápätí sa stala hlavným mestom mughalského Bengálska. O dva roky ho už Subedar Islam Khan premenoval na Dháku, ktorou je dodnes. Mesto tu dokonca existovalo už dávno pred Mughalovcami, pretože skutočné korene má Dháka zapustené až v 7.storočí, ale išlo len o bezvýznamné centrum na brehu rieky Buriganga. Až Mughalovci mu vdýchli príbehy, ktoré dostali Dháku na mapu vtedajšieho sveta. Obchod s jemným mušelínom katapultuje Dháku medzi najdôležitejšie mughalské centrá v Ázii a peniaze sa do mesta len tak sypú. Svoju pozíciu si mesto drží dlho, prakticky až do polovice 18.storočia, kedy sa obchod začne strácať a ranu pre Dháku zasadí aj bengálsky Nawab, ktorý sa rozhodne presunúť hlavné mesto do Muršidabádu. Po tom ako svoje krídla získava indická Kolkata je rozhodnuté a Dháka upadá natoľko, že si o nej Briti hovoria ako o „Meste krásnych ruín“. Potom ako Briti prevzali vládu v polovici 19.storočia nad subkontinentom, investovali do Dháky a začali ju zveľadovať, ale na svoju slávnu históriu už jednoducho nenadviazala.

Rikše ako symbol mesta

Netrvá dlho a obklopia nás rikše, ktoré ovládli starú Dháku. Sú všade kam dovidí oko a nie stavby a míľniky dejín, ale práve oni sú symbolom či ikonou mesta. Sú farebné, mnohé krásne a originálne zdobené obrázkami mešít, stavieb či akčnými výjavmi z bollywoodskych filmov. Sú ošumelé, poobíjané, miestami hrdzavé, často prepchaté ľuďmi či tovarom, ale sú krásne. Tak neskutočne sa hodia do tohto prostredia, do hlučných a zaprášených ulíc, pod milióny káblov rozvešaných nad hlavou, medzi masu ľudí. Sú ich tu tisíce a mesto akoby im patrilo. Ulice sú cievami toto obrovského tela menom Dháka a rikše sú červené krvinky rozvážajúce životodarný kyslík. Ak zastavia, zastaví sa život. Ak by sa Dháka jedného dňa prebudila do rána, kedy by sa z mesta vytratili rikše, pohľad na ňu by bol smutne prázdny. Hodia sa však iba sem. Keby sme ich chceli vziať a priniesť k nám domov, už by to nebolo ono. Stratili by dušu a umreli by v našich nudných uliciach.

Na brehu Burigangy

Kráčame ulicami starej Dháky až k nábrežiu rieky Buriganga na miesto zvané Sadar Ghat. Je to najrušnejší bod celej rieky a už z diaľky vidno breh posiaty desiatkami drevených člnov. Každú sekundu sa odlepia od brehu s pasažiermi a vydávajú sa na dvoj, trojminútovú plavbu na opačnú stranu rieky. Mosty sú ďaleko a načo by ich aj stavali, keď tu premávajú loďky s azda najväčšou frekvenciou akú len verejná doprava môže mať. Takto nejako mohlo vyzerať nábrežie Eminönü v Istanbule pred tým, než ešte neexistoval slávny Galatský most. Nábrežie je plné surrealistických výjavov. Na brehu rieky odpočívajú staručké, farebné rikše. Pod nimi sa tvorí ďalšie z mnohých smetísk s bordelom, ktorý vyplavila rieka a nahádzali sem ľudia. Niektoré drevené člny nie sú na prepravu, ale žijú na nich ľudia, čo pripomínajú striešky z plachiet a rozvešané prádlo a za nimi kotvia obrovské trajekty, lode, ktoré sa využívajú na prepravu do iných miest. Nemusíte ani otáčať hlavu, len sa sústrediť na jedno miesto a totálny chaos pretkaný farbami, hlasmi, trúbením a Dháky sa odohráva presne pred vašimi očami.

Na drevenej loďke

S úžasom sledujeme ako žije nábrežie a fascinuje nás natoľko, že si povieme, že sa takouto drevenou loďkou odvezieme. Aj tu sme atrakciou a toľko očí na sebe človek nemá ani v Indii. Naskočíme na loďku, ktorá mala svoje najlepšie roky pred desaťročím za sebou a odlepíme sa od brehu. Rieka je poriadne špinavá. Buriganga dokonca nedávno dostala titul „najznečistenejšej rieky sveta“, čomu sa dá veriť aj obyčajným, laickým pozorovaním. Kedysi po nej prichádzali Briti a obchodovalo sa na nej, čo platí dodnes, ale svet sa zmenil. Všade naokolo sú drevené člny a medzi ne sa prepletajú veľké, oceľové lode. Z nášho pohľadu od vodnej hladiny sú tak obrovské, že by nás zhltli a preglgli bez toho, aby to o tom vedeli. Ako keď veľryba naberie do papule kŕdeľ malých sardiniek. Nezostalo by z nás nič. Plavba má svoje čaro. Ľudia z okolitých lodiek sa usmievajú, kývajú, zdravia sa a zatiaľ sa opačný breh približuje. Je posiaty budovami, domami, zástavbou tak hustou, že to z diaľky vyzerá ako by rieka ani neskončila a rovno na nej stoja príbytky.

Chaos starých uličiek

Po plavbe sa vydáme do ďalších ulíc starej Dháky. Chaos, ktorý je okolo nás strčí do vrecka aj staré Delhi, ktoré mám tak veľmi rád. Dostali sme chuť sadnúť si niekam na čaj a na chvíľku sa zastaviť, ale veľa možností tu nie je. Aj tak sa nám o niekoľko ulíc ďalej podarí nájsť maličký, lokálny podnik, ktorý by sme mohli nazvať čajovňa, no podáva sa v nej aj niekoľko drobností na zahryznutie. Dáme si čaj s mliekom s výhľadom na chaos ulice a onedlho už stojíme na okraji parku Bahadur Shah a sledujeme ako si stará Dháka poradí s dopravou. Všetko sa tu prepletá do dokonalej symbiózy. Rikše prúdia ako rieka. Raz z jednej strany, raz z druhej, inokedy vyletia z bočných uličiek, no všetko funguje perfektne ako orchester. Teda až do momentu, kedy sa ozve buchot. To do seba vpálili dve cyklorikše. Jedna z nich si zlomí zadné koleso a muža so ženou sediacou vzadu do katapultuje na cestu. Oprášia sa akoby to bola tá najbežnejšia vec v živote, vymenia si z rikšiakmi niekoľko slov a odkráčajú ďalej. Zrážku rikší som dosiaľ ešte nevidel.

Kostol sv.Tomáša

Za vodnou vežou, ktorú postavili ešte v britskej ére sa medzi stromami skrýva Kostol sv. Tomáša. Stojí za vysokou bránou, ale do areálu vedú len malé dvierka ako do stredovekých karavanserajov, tak sa treba skloniť, aby si človek nerozbil hlavu. Sme tu úplne sami, len strážnik v uniforme sa dal do pozoru. Kostol postavili Briti ešte v 1821 a jeho koloniálne črty sú v prostredí v akom sa zrodil ako päsť na oko. Len neďaleko odtiaľto, cez cestu začína známy Shankari Bazar s prezývkou Hindu Street.

Hinduistický bazár

Oblasť Shankari Bazaru patrí k najhustejšie zaľudneným častiam starej Dháky. V meste akom je Dháka je to niečo takmer nepredstaviteľné. Postavili ho ešte na konci mughalskej vlády a aj počas britskej éry to bolo čulé centrum obchodu. Slovíčko „Shanka“ v názve predstavuje mušľu z ktorej sa uviaže náramok a tie nosia vydaté hinduistické ženy. Práve s hinduistami sa prepletá príbeh bazáru. Bangladéš je dnes moslimskou krajinou, ale Shankari Bazar je miestom s najväčšou hinduistickou koncentráciou v hlavnom meste. Kedysi dávno sem hinduistickí obchodníci prišli so svojim remeslom a zostali tu dodnes. Aj preto je v rámci bazárov Dháky pomerne unikátnym. Bazár je plný ľudí a celý žije veľkými prípravami na blížiaci sa sviatok Diwali. Nad ulicou a nad obchodíkmi vznikajú malé tribúny či pódia na ktoré ukladajú sochy rôznych hinduistických božstiev. V obchodíkoch sa predávajú látky, jedlo, drobnosti, koreniny a na zemi na plachtách dostať ovocie, zeleninu, ale aj malé hlinené lampičky na Diwali a sošky bohov. Na hlavnej ulici stojí hneď niekoľko menších hinduistických chrámov v ktorých sa modlí zopár ľudí a počuť v nich cinkanie zvončekov. Nedá sa pri nich takmer ani zastaviť, pretože prúd ľudí nás strhne ďalej. Okrem hinduistického bazáru skrýva Dháka aj vzácny chrám Dhakeshwari s koreňmi v 12.storočí.

Fotenie pri paláci

Na ulici si kúpime obrovský kokosový orech, kde je minimálne liter a pol kokosovej vody a konečne sa z labyrintu uličiek vymotáme pri paláci Ahsan Manzil, ktorý bol našim ranným cieľom. Na Bangladéš je dnu do paláca pre cudzincov pomerne veľké vstupné a teda 500 taka, čo je niečo cez 5 eur. Domáci platia len zlomok. Palác vidno aj z ulice, ale bola by škoda nenadýchnuť sa ho a nepozrieť sa čo ukrýva vo svojich útrobách. Má svoju koloniálnu dušu a vyrastá z perfektne upraveného trávniku. V tieni stromov tu posedávajú hlúčiky študentov a dokonca si tu svoje súkromie, hoci limitované, nájdu aj páriky. Hneď ako nás školáci zbadajú, všetko nechajú tak a ideme sa fotiť. Neskončíme až pokým vystriedame všetky kombinácie, pretože každý s nami chce mať vlastnú fotku a potom samozrejme nesmieme zabudnúť na skupinové fotografie.

Ružový palác

Palác Ahsan Manzil postavili v priebehu druhej polovice 19.storočia a od svojho otvorenia bol hlavným sídlom Nawaba z Dháky, najväčšieho zamindara (teda vlastníka pôdy) v tejto oblasti v dobe britského Rádžu. Už pred tým ako tu vyrástol „ružový“ palác na tomto mieste stál menší palác, ktorý si pamätá dokonca roztržky Francúzov a Britov v 18.storočí. Raz ho mali v rukách vojaci galského kohúta, inokedy Briti až to boli napokon oni na koho stranu sa priklonili misky váh a Francúzi z oblasti odchádzajú. Ahsan Manzil slávnostne otvorili v 1872 a keď sa konečne etabloval na politickej scéne Dháky, v 1888 prišlo tornádo tak silné, že mu takmer vzalo život. Domáci sa dali do opravy, no po smrti nawaba Khwaju Ahsanulláha zo začiatku 20.storočia sa sláva tohto miesta končí a jeho krivka padá až do momentu, kedy nad stavbou preberie záštitu Dháka a pretvorí ho na múzeum.

Oáza pred hlukom a chaosom

Vojdeme dnu a prvé čo si človek všimne je akási zanedbanosť a ošarpanosť celého miesta. Je spustnutý a hoci vidno, že sa ho snažili opraviť a vrátiť mu zašlú slávu, tak sa to v interiéri nedarí. Z vonku pôsobí vznešene, akoby predstieral, že stále žije dobu v ktorej žiaril, ale jeho vnútro prezradí opak. Túlame sa jeho miestnosťami s koloniálnym nábytkom, s obrazmi, s príbehmi a svojim spôsobom sa mi tu páči. Je to taká malá oáza pred hlukom, ruchom a chaosom starého mesta.

Stará Dháka z rikše

Rikší sme už obdivovali viac než dosť a tak vymyslíme, že sa k Arménskemu kostolíku v starom meste odvezieme na nich. Nie je ďaleko, peši by sme to prešli bez problémov, ale chceme vidieť ako mesto pôsobí z nich. Rikšiaci nechápu kam chceme ísť a aj keď im ukážeme obrázok či dokonca nápis v bengálčine, nepochodíme. Stále ich je tu veľké množstvo negramotných a bengálska abeceda im hovorí toľko koľko nám. Pristaví sa pri nás jedno dievča, ktoré kostol pozná, snaží sa nám pomôcť, vysvetliť cestu a na tvárach rikšiakov je prvý krát náznak toho, že sa môžeme pohnúť. Dohodneme sa a vyrazíme. Predierať sa rikšami cez plné ulice je iné ako keď sme nimi kráčali a na porovnanie je to zaujímavá skúsenosť. Nie sú najpohodlnejšie, najmä ako zadné koleso padne do jedného z milióna výmoľov na ceste a s človekom to hrkne až má strach, že sa celá rikša rozpadne. Už po pár minútach mi je jasné, že ideme zle. Čo zle, my ideme dokonca na úplne opačnú stranu ako leží náš cieľ. Chvíľku sa to ešte snažím vysvetliť, ale vzdám to a nechám sa unášať s tým, že bude prekvapením, kde vlastne rikšiaci zastavia. Možno to nevedia ešte ani oni. Po viac než dvadsiatich minútach jazdy nás vyhodia neďaleko Kostola sv. Tomáša, kde sme už boli. Kostol ako kostol, pomysleli si a tak turistov doviedli tam, kam chceli. Vysvetľovanie nemá zmysel, dostanú svoje sľúbené taka a vyparia sa. Ocitneme sa v hlúčiku ľudí a ako sa dozvieme, stojíme pred školou, kde rodičia čakajú na koniec vyučovania, ktoré má prísť o chvíľku. No nič, vyberieme sa k pôvodnému cieľu.

Po stopách Arménov

Arménsky kostol leží v štvrti starej Dháky zvanej Armanitola, ktorá kedysi niesla prezývku „arménska štvrť“. Podľa historikov sa prví Arméni dostali do Bengálska niekedy v 17.storočí po tom ako utiekli z Perzie. Nielen sem, s arménskymi kostolmi som sa už stretol v indickom Chennai či v Kolkate, tak Dháka už nie je tak veľkým prekvapením. Za roky získali Arméni prestíž, ale nikdy sa v Dháke nehovorilo o nich ako o obrovskej komunite. Často boli obchodníkmi, kupovali a predávali hodváb aj textil a obchodovali s mnohými mestami či krajinami. Ich symbolom sa stal práve kostol, ktorý postavili v 1781 a dodnes patrí medzi najzaujímavejšie pamiatky celého mesta. Z ničoho nič sa objaví na rušnej ulici a podobne ako svätý Tomáš aj arménsky kostol sa ukrýva za vysokým múrom. Pred bránou sedí strážnik. Nikoho z domácich nenapadne vojsť, no keď zbadá nás, hneď sa poberie otvoriť nám dvere. Na nádvorí sa na zemi „povaľuje“ niekoľko arménskych náhrobkov s typickou arménskou abecedou a ďalšie zdobia zem pred kostolom aj neďaleký trávnik. Krásne, pokojné miesto. Kostol má svoju zvonicu, svoje typické črty, iba interiér je zvláštny, pretože sa v ňom mieša katolícka aj arménska výzdoba. Obe patria do jedného kresťanstva, no každý smer má vlastné predstavy. Objaví sa pri nás mladý chalan, správca a vysvetľuje, že Arméni kostol požičiavajú občas na bohoslužby aj katolíkom a preto je vnútro iné ako v ostatných arménskych kostoloch. V hlave mi víri predstava aká divoká musela byť Dháka v 18.storočí, keď tu kostol vyrástol.

Mešita posiata porcelánom

Len o niekoľko ulíc ďalej, no stále v spleti starej Dháky nám do cesty padne mešita Tara Masjid, ktorú aj domáci často poznajú ako Star Mosque, teda Hviezdnu mešitu. Postavili ju niekedy v čase, kedy vznikal aj Arménsky kostol a tak patrí k najstarším a najzaujímavejším v celej štvrti Armanitola. Škoda, že ju celú zabalili do akýchsi plachiet a tým pádom zatienili jej krásu, ktorá takto nemá šancu vyniknúť. Najkrajší na nej je jej interiér, ale aj tak. Vyzujeme sa, vojdeme dnu na nádvorie a dvojica mužov s hustými, divokými, čiernymi bradami posunkom a úsmevom naznačí, že máme vojsť do mešity. Jej steny zdobia kúsky porcelánu rôznych farieb a žiadnu podobnú mešitu som ešte nevidel. Dnu sedí len zopár mužov a chlapík, čo upratuje predsieň nechá všetko tak a príde za nami. Príde, podá ruku, prehodí pár slov a následne sa chce odfotiť. Ako to, že tu stretávame samých milých ľudí?

Bazárové uličky

Uličky starého mesta Dháka nás vzali do bazárových častí Chandi Chowk. Pamiatky sa stratia a obklopí nás všeobsiahly chaos, podobne ako ráno. V malých podnikoch pripravujú v prepálenom oleji vyprážané dobroty, cítiť tu vôňu kari omáčky a mnohí si vezmú jedlo do ruky, postavia sa na ulicu a vyjedajú ho z papierového tanierika či misky. Nazeráme do obchodíkov, do malých, tmavých kutíc, kde sa krčia remeselníci či pracujúce deti, ktoré dedia už v mladom veku povolania svojich rodičov. V pouličnej pekárničke si kúpime škoricové koláčiky a typické streetfood pečivo zvané Bakarkhani. Pochádzajú priamo zo starej Dháky a patria k symbolom lokálneho jedla. Dostaneme ho ešte horúci, mäkký, no keď ho ochutnáme, je neskutočne suchý a po chvíli mám pocit, že mám ústa plné pilín. Ak by som fúkol, vyletel by z úst prach. Labyrint Chandi Chowk akoby nemal konca kraja. Všade sa zjednáva, dohaduje, obchoduje, háda sa o cenu, do toho sa medzi ľudí prepletajú cyklorikše, zápachy, vône, ľudia a ďalší ľudia. Úzke uličky sa vždy po čase vylejú do väčších, hrubších tepien a tie v pravidelných intervaloch upchajú rikše. Miestami je dokonca náročné kráčať a snažiť sa držať tempo, pretože neustále musíte zastavovať, uhýbať sa tovaru či rikšiam, zdraviť sa s ľuďmi či neodmietnuť prosbu o fotku. Dnes som sa odfotil viac krát ako za všetky predošlé týždne na ceste.

K ikone Dháky

Najznámejším a najslávnejším miestom celej Dháky je areál známy ako Lalbagh. Volá sa aj Lalbagh Fort alebo niekedy dokonca Fort Aurangabad, ale slovíčko „pevnosť“ vás môže zmiasť. Áno, nápad s pevnosťou naozaj existoval, ale nikdy ju nestihli postaviť. Dnes už historický areál začal ešte v 1678 stavať Muhammad Azam Shah, ktorý bol synom mughalského panovníka Aurangzeba. O pár rokov na to si sadol na trón guvernéra Shaista Khan a toho už výstavba Lalbagh veľmi nezaujímala, hoci sám v Dháke prežil niekoľko rokov. Práve za vlády Shaista Khana si však Mughalovci upevnili svoje postavenie v Dháke a dokonca si k ríši pripojili aj neďaleký Chittagong. Je ráno, no už cítiť ako sa do ulíc dostáva horúčava, ktorá napokon bude spaľovať telo niekoľko nasledujúcich hodín. Vrcholky stavieb z Lalbaghu vytŕčajú do ulice a tak nie je ťažké trafiť k tomuto miestu. Kúpime si vstupenky a ako to už býva zvykom, hneď ako prekročíte bránu k palácu, do parku alebo k pamiatke, tak z vás spadne chaos starého mesta. Záhradami sa potuluje len pár ľudí, hŕstka školákov v uniformách a nikde žiadni turisti, len my. Zrazu je Dháka prázdna.

Lalbagh a jeho pamiatky

Lalbagh tvoria tri hlavné miesta, ktoré si človek všimne hneď na to ako sa objaví v záhradách. Na pravej strane stojí Lalbagh Mosque, v strede krásna hrobka Bibi Pari a na ľavej strane sa dvíha rezidencia guvernéra Diwan-i-Am. Všetko v perfektnej perzskej symetrii ozdobenou vodnými cestičkami, upraveným trávnikom a okolitými hradbami. Mešita nie je veľká, s tromi kupolami, pričom na jednu z nich posadili amplióny na zvolávanie k modlitbám. Ukradne si len málo pohľadov, pretože takmer všetky smerujú k hrobke Bibi Pari. Nielen že leží v optickom strede záhrady, je aj ikonou starej Dháky. Rikše, loďky na rieke Buriganga a Bibi Pari sú pre mňa tromi symbolmi starého mesta.

Hrobka aj guvernérov palác

Hrobka Bibi Pari je krásnym mughalským dielom. Vedú k nej štyri cesty, ktoré delia záhrady na jednotlivé časti a tak má človek pocit, že je celý Lalbagh smerovaný priamo k nej. Z rohov sa dvíhajú vežičky a nad centrálnou časťou hrobky stojí šedá kupola. Bibi Pari nikdy nebola kráľovnou, ktorá by prispela k dejinám Dháky či Bangladéšu, ale bola dcérou Shaista Khana. Bola zasnúbená s panovníkovým synom Muhammadom Azamom, no zomrela v čase, kedy Muhammed odišiel nazad do Indie na popud vlastného otca do boja proti Marathom. Bibi Pari zomiera a Shaista Khan zdrvený touto udalosťou nechce pokračovať v zveľaďovaní Lalbaghu. Dnu sa nedostaneme, ale na interiér hrobky sa môžeme pozrieť cez mreže. Steny zdobia ozdobné, farbené obkladačky a na zemi spočíva kenotaf pod ktorým sa v zemi nachádza skutočná hrobka. Vyberieme sa aj k rezidencii Diwan-i-Am, kde svojho času žil guvernér Bengálska a na 17.storočie išlo o skutočný luxus ku ktorému patril aj malý, osobný hammam. Dnes je dnu malé múzeum a tak uvidíte aj spustnutý interiér či vzácne, historické Korány.

Tradičná chuť Bangladéšu

Ubehaní uličkami starej Dháky sa už nevieme dočkať večere. Dnes ochutnáme národné, bangladéšske jedlo zvané Hilsa Curry, teda kúsky ryby Hilsa v skvelej kari omáčke. Chuťovo je ryba dobrá, ale má tak obrovské množstvo kostí až to človeka prestane po čase baviť. Som veľmi rád, že som Hilsu ochutnal, ale rybacie kari v Malajzii sú sto krát lepšie. Peťa si dá bangladéšske Pulao a to stálo za to. Po večeri už len padneme na izbu a hlavou sa víria myšlienky na geniálny čas strávený tu vo svete zvanom stará Dháka.

Po dvoch nociach v hlavnom meste je čas pobrať sa ďalej a tak sa vyberieme na východ krajiny, aby sme objavili svet čajových políčok či pohľadali vzácne gibony…

Pokračovanie bangladéšského denníku:

Druhý diel nás vezme do Srimangalu, ktoré je hlavným mestom bangladéšskeho čaju, pozrite si ho tu
Tretí diel sa nesie v znamení NP Lawachara, kde sme hľadali vzácnych gibonov, pozrite si ho tu
Štvrtý diel vám predstaví unikátne historické mesto Sonargaon, mesto duchov, pozrite si ho tu
Piaty diel denníku je unikátnym pohľadom na staručký koloniálny parník z Dháky, pozrite si ho tu
Šiesty diel vás vďaka Bagerhatu presvedčí, že Bangladéš má unikátnu históriou, pozrite si ho tu
Siedmy diel vás ponorí do ticha NP Sundarbans, kde budeme hľadať tigra, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sa netradične pozrie do hinduistickej Puthie s chrámami a palácom, pozrite si ho tu
Deviaty diel v sebe ukrýva vzácne budhistické dedičstvo Paharpuru a Mahasthangarhu, pozrite si ho tu

ZAUJAL VÁS NEZNÁMY BANGLADÉŠ? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa