20/08/2017

Filipínsky Batad. Najkrajšie ryžové políčka

Filipíny sa medzi cestovateľmi dostávajú stále vyššie a vyššie na pomyselnom rebríčku snov. Majú nádherné more, no ak nechcete len oddychovať, ale zažiť niečo unikátne, vyberte sa do mestečka Batad na severe ostrova Luzon a objavte svet najkrajších ryžových políčok.

Kraj Ifugao

Filipínske Banaue v kraji Ifugao by bolo obyčajným mestom, keby sa neďaleko od neho neukrývali azda najkrajšie ryžové políčka sveta. Banaue je bránou do tohto sveta a každý kto sem príde, prechádza cez neho. Teším sa na noc, pretože viem, že ráno sa konečne pozriem na miesto zvané Batad a prejdem sa ryžovou rozprávkou. Z Manily, kam už dnes pohodlne priletíte sem trvá cesta niekoľko nekonečných hodín cez Filipínske Kordillery, ale keď je človek tu, vie že každá minúta cesty stála za to.

Vo farebnom jeepney

Malá dedinka Batad je síce len nepatrnou bodkou na mape, ale v skutočnosti ide o jeden z pokladov celých Filipín. Ľudia ho poznajú, no nečakajte tu masový turizmus a tak si stále toto unikátne miesto budete vedieť dokonale vychutnať. Farebné jeepney z Banaue musí zdolať niekoľko pahorkov a údolí, aby sa dostalo na koniec cesty na miesto, kde zastaví. Jeepney tak zrástlo s Filipínami, že sa dnes považuje za národný symbol. Byť vo Filipínach a nepreviesť sa ním, to akoby ste tu ani neboli. Ich príbeh sa spája s 2.svetovou vojnou a tak na nich Filipínci jazdia už cez 70 rokov. Cesta do Batadu vedie krásnou krajinou. Kopce, pahorky, hlboké údolia a všade tam, kde sa dalo, vytvorili ľudia terasovité políčka na ryžu či zeleninu. Priamo do Batadu žiadna spevnená cesta nevedie a aj to svojim spôsobom chráni tento unikát. Každý sem musí prísť po vlastných.

Batad na dosah ruky

Pár podnikavcov si na konci cesty otvorilo svoje stánky s vychladenou vodou, colou či pivom a už teraz si robia pred objednávky na vychladené nápoje pri ceste nazad. Vedia, že budú mať po treku pre človeka cenu zlata. Cesta do Batadu trvá odtiaľto ešte zhruba hodinku. Všade je čerstvý vzduch, krásna príroda, hlboké údolia a objaví sa aj značka s informáciou, že kráčame vo výške cca 1100 m.n.m. Sem tam sa z ničoho nič objavia deti kráčajúce z dediny, muži s nákladom na svojich chrbtoch, ale aj ženy s taškami. Zásobovanie je tu tradičné, teda kto čo unesie, to má. Batad je odrazu na dosah, pár zaprášených uličiek, domov, no keď sa otvorí prvý pohľad na údolie s terasovitými políčkami, tak cítiť ako bije srdce rýchlejšie. Neopísateľná nádhera. Dve slová, ktoré aj tak nedokážu vyjadriť to čo človek uvidí. Vysoké hory Kordiller tvoria kulisu, no hlavnú úlohu hrá svah posiaty desiatkami ryžových políčok.

Ryžové políčka

Je neuveriteľné predstaviť si, že ryžové políčka mali ľudia kultúry Ifugao zhotoviť pred cca dvomi tisíckami rokov. Niektorí tvrdia, že sú o pár stoviek rokov mladšie, no tak či onak ide o geniálny projekt, ktorý prežil našťastie do dnešných dní. Krikľavo zelený svah pretínajú úzke hlinené chodníčky a terasy sú z časti zaplavené vodou. Len na úplnom dne údolia sa krčí niekoľko malých domčekov postavených tesne pri sebe. Svojim spôsobom toto miesto pripomína raj. Žiaden hluk, prach, autá, žiadne wifi a signál na telefón tiež často štrajkuje. Dokonalé miesto na utriedenie myšlienok. Život tu však musí byť ťažký. Ulice predstavujú udupanú hlinu, sem tam vyloženú kameňmi, drevo je najbežnejší stavebný materiál, hoci tehla a vlnitý plech prenikli aj sem. Každý však niečo robí a málokto len tak nečinne sedí na priedomí. Ľudia ako mravce lezú hore, dole, prenášajú tašky, muži ťažké drevené trámy na svojich pleciach a deti so školskými taškami stúpajú do prudkého svahu odkiaľ sa ozýva smiech.

Genialita starovekých architektov

Cesta k terasovitým políčkam nie je najjednoduchšia a človek sa čuduje ako ju domáci bravúrne zvládajú ľavou zadnou. Turista pomaly našľapuje na kamene či drevené lávky a deti skáču ako kamzíky. Kmeň Ifugao tu žije od nepamäti. Snažia sa zachovávať svoje tradície, no civilizačný valec prišiel aj sem a tak už nekráčajú vo farebných krojoch ako kedysi, hoci občas ich vyberú pri väčších oslavách. O pár desiatok metrov nižšie pod dedinkou začínajú ryžové políčka. Paradoxne, keď ich ľudia vytvárali, nesnívali o tom, že sa tu niekedy bude pestovať ryža. Pôvodne boli terasy určené na taro a až niekedy v 16.storočí sa tu zasialo biele zlato, ktoré tu rastie dodnes. Terasy dnes ukazujú unikátnu pred-koloniálnu architektúru Filipín a preto si ich domáci tak cenia. Nielen oni, ocenilo ich zápisom aj UNESCO a to spravilo z miesta ešte príťažlivejší bod. Tajomstvo ako ich budovať si predávali generácie za generáciami a hoci sa stavba trochu zmenila, stále sa snažia zachovávať vzácne tradície. Vďaka tomu, že sa o Ifugao hovorí ako o geniálnych inžinieroch dnes terasy stále existujú. Oni totiž vytvorili jednoduchý hydraulický systém, vďaka ktorému dokázali postupným zaplavovaním políčok prečerpávať vodu tak, aby ju vyniesli hoci aj do niekoľkých stoviek metrov. Takto dokázali zaplniť všetky terasy a mohli na zdanlivo nehostinnom teréne vypestovať ryžu a prežiť. Dnes múriky oddeľujúce jednotlivé terasy tvoria kamene, no kedysi začínali s drevom. Ryža pomaličky rastie a tam kde je voda sa dokonca objavia aj malé žaby. „Tie žerú hmyz, ktorí škodí ryži“ smeje sa miestny sprievodca. Je dobré ho tu mať, pretože pozná cestičky, skratky a ukáže veci, ktoré si človek sám od seba nevšimne.

Ťažký život

Medzi veľkými banánovníkmi sa ukrýva niekoľko chatrčí. Nie všetky domy sú z dreva či tehál, ale niektoré chatrče s kruhovým pôdorysom postavili z trstiny alebo rákosia a položili na ne akoby slamené strechy. Takto sa tu kedysi žilo. Niektoré zaujímavejšie domy nestoja na zemi, ale na drevených nôžkach. „Tam sa skladovalo obilie, ryža, potraviny, aby boli lepšie chránené“ ukazuje pani domu. „Dnes tu už veľa podobných stavieb nie je, ale keď som bola malá, každý dom mal na dvore jednu“ povie. Miestni sa rozhodli, ukázať aspoň malý kúsok ich vlastnej kultúry a o chvíľku sa objaví žena v tradičnom oblečení, teda v červenom kroji pripomínajúcom indiánske kultúry južnej Ameriky. Vzali do rúk veľké drevo a do mažiaru nasypali nelúpanú ryžu. Pravidelnými, rytmickými pohybmi ju vymlátili zo šupiniek a čistú, bielu ryžu presypali vedľa, aby mohli pokračovať. Je to namáhavá robota, ak si to človek skúsi.

Chutné adobo

Z malej kuchynky, ktorá by zamotala hlavu nejednému hygienikovi sa vinie vôňa pripravovaného jedla. V hrncoch sa pripravuje tradičné jedlo adobo, teda kura s ryžou v omáčke, kde sa používa ocot aj sójová omáčka. Príprava jedla adobo je veľmi stará a traduje sa, že ju na Filipínach poznajú už niekoľko storočí. Na jej počiatku mali byť vďaka sójovej omáčke dokonca čínski piráti, ktorí ju sem priniesli. Španieli si už v 17.storočí do svojich denníkov poznačili ako Filipínci tento typ jedla pripravovali. Jednoduché, no veľmi chutné. Hovorí sa, že najlepšia ryža Filipín pochádza priamo odtiaľto z Batadu. Ak ju človek je s výhľadom na ryžové políčka, vie, že je to pravda.

Krásna spomienka

Batad je unikátne miesto. Behaním po ryžových políčkach trávim niekoľko hodín a neviem sa ich nabažiť. Už stačí len vyšliapať do kopca a vrátiť sa nazad k bodu, kde sa stretáva nespevnená a spevnená cesta, aby som naskočil na farebné jeepney a odviezlo ma nazad do Banaue. Cestou človek obchádza ryžové políčka a hoci by sa mohlo zdať, že ak s nimi strávil celý deň bude ich mať dosť, ale to nie je pravda. Zrejme sa nedá prejesť takejto krásnej krajiny. Príjemne unavený, no s hlavou plnou zážitkov, aké namieša len toto miesto sedím v Banaue na teraske s výhľadom na dramatické údolie. Rozhodnutie prísť sem a aspoň na chvíľku splynúť s Batadom bolo viac než dobré. Juhovýchodná Ázia to nie je len Thajsko či Vietnam, sú tu aj zatiaľ menej objavené Filipíny. Mnohí skončia na ostrove Boracay či Palawan, ale ak chcete zažiť niečo skutočne dobrodružné a unikátne, vyberte sa do Batadu za jeho ryžovými políčkami.