13/07/2018

Berat. V meste tisícich okien

Albánsko spoločne s celým Balkánom ide v turizme dopredu a čoraz viac ľudí podľahne čaru tejto krajiny. Jedno z najkrajších miest, ktoré tu nájdete je určite lákavý Berat, mesto tisícich okien s tradičnou architektúrou, pevnosťou a nesmierne podmanivou atmosférou.

Balkánskou krajinou

Cesta do albánskeho Beratu trvá z hlavného mesta Tirany necelé tri hodiny. Za oknom furgonu, ako tu volajú mikrobusy pre dvanásť až pätnásť ľudí sa odvíja krása balkánskej krajiny. Takmer všade naokolo sa dvíhajú menšie či väčšie pahorky, úrodné údolia, pasienky a malé, zaprášené mestečká žijúce vlastným životom nad ktorými rastú štíhle minarety. Na prvý pohľad pripomína albánska krajina Turecko a možno ani nie sme ďaleko od pravdy, pretože aj osmanské dejiny, ktoré vzišli z dnešného Turecka tu po sebe zanechali nezameniteľnú stopu. Jedno z miest, ktoré sa stalo synonymom pre osmanskú krásu je mesto Berat v centrálnej časti krajiny.

Z Beligradu Berat

Dnešný Berat má málo cez 70 000 obyvateľov, ale človek by mu tipoval pokojne dvojnásobok. Kedysi mu nik nepovedal inak, než Beligrad, teda Biely Hrad a hoci sa tu dnes hovorí albánčinou, ktorá nemá so slovanskými jazykmi nič spoločné, nie vždy tomu tak bolo. Staroveký Berat zakladali Gréci ešte v 6.storočí pr.Kr, no postupom času sa tu vystriedal snáď každý, kto v regióne v toku storočí niečo znamenal. Žili tu Gréci, staroveké kmene Ilýrov, Rimania, rozprestrel tu krídla byzantský orol a napokon si ho podrobila expanzívna ríša Osmanov, ktorá si v tom čase ešte brúsila zuby na Konštantínopol. Moderná autobusová stanica na periférii Beratu je čistá a upravená, no svojim výzorom akoby nezapadala do albánskej mozaiky. Má v sebe víziu moderného Albánska, ktorú naštartoval turizmus rozvíjajúci sa posledné roky. „Do mesta sú to ešte tri kilometre“ varuje usmievavý taxikár pri svojom starom, no nablýskanom Mercedese. Nový Berat je podobný iným albánskym mestám. Pretína ho hlavná cesta a okolo nej sa rozvinul život zabrzdený poludňajšou siestou. Tá vzore južanských krajín opantala aj Albánsko a takmer všetky obchodíky sú pozatvárané, pár ľudí posedáva v kaviarničkách z pootvorených okien sa von šíri vôňa pripravovaného jedla.

Na brehu rieky Osum

Starý Berat vyrástol na brehu rieky Osum a tá ho dodnes rozdeľuje na dve hlavné štvrte. Na pravom brehu stojí pôvodne kresťanská štvrť Gorica a z brehu ľavého sa dvíha vysoké skalnaté bralo ozdobené Beratskou pevnosťou a pitoresknou časťou zvanou Mangalem plnou osmanských domov. Cez rieku Osum vedie nádherný, kamenný most, aby sa človek pohodlne dostal do Gorice. Ten pôvodný postavil ešte v roku 1780 osmanský sultán Abdülhamid I., ale na jeho stavbu použili drevené trámy. Neprežil pád Osmanskej ríše a tak ho museli začiatkom 20.storočia postaviť nanovo z kameňa. Je dlhý 129 metrov a nad riekou ho drží sedem mohutných kamenných oblúkov. Albánsko je zahalené rúškom tajomstva a preto niet divu, že sa tu takmer s každým kameňom spája príbeh či legenda. Tá o moste hovorí, že pri jej stavbe do neho spravili miestnosť kam zatvorili dievča, aby si nepohnevali miestnych duchov. Aj preto sem tam domáci volajú Most Gorica prívlastkom „dievčenský“.

Tichá Gorica

Na protiľahlej strane stojí do svahu pod pahorkom Špirag postavená štvrť Gorica. Život tu začal pulzovať v 16.storočí, kedy sa sem väčšina kresťanov presťahovala a dodnes tu cítiť ráz pokojnej a neuponáhľanej atmosféry. Nad strechami domov sa dvíha kamenná zvonica a hoci je Albánsko dnes moslimskou krajinou, stále tu žijú nezanedbateľné kresťanské menšiny. Dnes tu žije niekoľko stoviek ľudí, najmä starších, ktorým sa v tvárach značí neurčitá nostalgia a Gorica pomaličky vymiera. Kým v iných štvrtiach je podvečer živo a ľudia sedia vonku, na námestiach či v podnikoch, tu v Gorici sa kamennými ulicami preháňa vietor a ticho. Obyvatelia Gorice majú na protiľahlom svahu pohľad na krásny, byzantský kláštor sv.Michala. Na prvý pohľad pôsobí neprístupne, pretože je doslova nalepený na skale, ale pri lepšom skúmaní k nemu vedie útla, ostrá cestička raziaca si cestu pahorkom.

Mesto tisícich okien

Vďaka nádhernej panoráme na štvrť Mangalem sa Berat prezýva „mesto tisícich okien“. Osmanské domy sú naukladané tak vedľa seba, že z diaľky má človek pocit, akoby boli poprepájané do obrovského bludiska. Domy Mangalemu sú pomerne veľké. Žiadne malé domčeky s jednou či dvomi izbami, ale väčšinou sú dvoj, trojposchodové a široké, vďaka čomu môžu mať na jednom dome bez problémov aj šesť veľkých okien stojacich pri sebe. Presne pre tento pohľad si Berat zaslúžil svoju prezývku pod ktorou ho v krajine poznajú dodnes. Podobne ako Gorica aj Mangalem sa rozbieha do svahu, len s tým rozdielom že na jeho konci stojí kamenná pevnosť.

Legenda s obrom

Rieka Osum sa ticho vlní svojim korytom a za pekného počasia dokonca nad mestom vidno vysoké, skalnaté štíty pohoria Tomorr. Na jar a začiatkom leta majú špičky stále pocukrované snehom, no počas leta sa roztopí, aby ich jeseň opäť prikryla. „Dávno, keď ešte na svete nežilo toľko ľudí bola hora Tomorr obrom, ktorý bojoval s obrom Špiragom o priazeň krásnej ženy. Obaja obri však v boji zahynuli a dievča sa utopilo vo vlastných slzách z ktorých vzišla rieka Osum“ rozpovie legendu miestna sprievodkyňa skupinke talianskych turistov. Na hlavnej ceste pod Mangalemom dnes stojí zopár menších obchodov, informačná kancelária, predajňa s niekoľkými tradičnými výrobkami a mešita Beqarevet s jedným minaretom. Postavili ju v 19.storočí a jej zvláštnosťou bolo, že slúžila výlučne pre slobodných obchodníkov či ich pomocníkov. „Aj preto jej ľudia vtedy začali vravieť staromládenecká mešita a hovoríme jej tak dodnes“ prezradí muž s vyšívanou čiapočkou na hlave akú zvyknú nosiť starší moslimovia. „Na Balkáne nájdete viacero pomaľovaných mešít“ ukáže na vrchol steny, kde sa začína strecha a kde sa objaví niekoľko starých malieb. Umelci tu väčšinou zachytili obrázky mešít, rastlín, kvetov a geometrických motívov.

Berat a jeho duša

Mangalem dnes tvorí pár desiatok domov, ale aj napriek tomu sa stali ikonou celého Albánska. Dokonca sa spoločne s osmanským dedičstvom mesta Gjirokaster prebojovali na zoznam UNESCO pre svoju jedinečnosť. Na okraji štvrte stoja rozpadnuté ruiny niekdajšieho paláca, kde býval miestny osmanský paša a spravoval mesto. Po odchode Osmanov sa mnohé monumenty vtedajšej moci rozpadli na beztvaré ruiny. Pre celú štvrť sú príznačné kamenné cestičky rozlievajúce sa medzi domami ako malé riečky. Stáčajú sa za ošúchanými rohmi, stúpajú do svahu a napokon sa len tak bez varovania skončia. Vysoké domy vrhajú do uličiek tieň a niektoré sú dokonca tak úzke a ukryté, že celý deň nepocítia silu slnečných lúčov. Keď prší, voda sa na nich nedrží, ale rýchlo steká nadol a vtedy sa tu takmer nedá kráčať. Pripomína kút Albánska, ktorý sa už mal stratiť a ustúpiť modernému storočiu, ale zabudlo sa na neho a tak sa tu človek môže vrátiť v čase.

V starom dome

Za posledné roky sa niekoľko starých domov premenilo na rodinné penzióny, kde domáci prenajímajú niekoľko izieb. „Pred tromi rokmi sme opravili dom a spravili z neho penzión“ začne svoje rozprávanie. Nehovorí veľmi po anglicky ani po nemecky, ale zato ovláda taliančinu, ktorú sa naučil počas štyroch rokov práce v Bari. „Veľmi veľa Albáncov odišlo pracovať do Talianska a mnohí tam zostali dodnes, hoci naša albánska ekonomika za roky stúpa hore a život sa tu výrazne zlepšil“ povie. „Mali sme Taliansko za vzor a aj preto sme takto ekonomicky prepletení. Počuli ste už aj o tom, že teraz dokonca chodia Taliani z juhu za prácou k nám do Albánska?“ zasmeje sa. „Keď budete chcieť ísť hore na pevnosť, dajte mi vedieť a odveziem Vás tam“. Lúči sa s nami a aj podľa jeho slov má človek pocit, že tu nie je len ako hosť, ale ako člen rodiny.

Voňavé kernadže

Za domami sa svet starého Beratu prelieva do Beratu nového. Tu stojí moderné námestie dekorované veľkým kresťanským svätostánkom a dookola stojí niekoľko obchodov. Večer je tu plno, pretože na malom kúsku nájdeme niekoľko pivární, kaviarní a reštaurácii. Každý má tu svoju a preto nie je pohľad na tucet mužov hrajúcich karty či tavlu pri pohári oroseného piva s cigaretou v ruke žiadnym prekvapením. Albánci si často k pivu objednávajú kernadže, malé, grilované kúsky mletého mäsa pripomínajúce naše čevapčiči.

Na vrchole pevnosti

Na známu Beratskú pevnosť vedie kamenná, dláždená cesta bez konca. Teda aspoň tak ju človek vníma keď šliape nahor, pretože stúpa do ostrého kopca. Niekoľko ľudí sedí vonku na priedomí a sleduje hŕstku turistov potiacich sa pri výstupe. Obrovitánska pevnosť tróni na kameni akoby bola pomyselným Olympom strážiacim celé mesto. Je prístupná len z dvoch strán, pretože ostatné sú príliš nedosiahnuteľné. Ako prvé sa na vrchole pahorka vyrysujú hradby s vysokými, hranatými vežami. Práve za nimi tu postavili v 13.storočí starú štvrť Kaladža s niekoľkými kresťanskými zvonicami. V hradbách sa odráža kus albánskej histórie, pretože prvú pevnosť, ktorú tu mali postavenú Ilýrovia vypálili Rimania už v 2.storočí pr.Kr a neskôr byzantskí cisári Theodosios II. a Justinián I. investovali financie na obnovenie pevnostných múrov.

Uličkami Kaladže

Pomedzi veže ticho rastú do výšky ihličnaté stromy a svojou arómou napĺňajú priestor. Tu hore na pevnosti stále žije niekoľko ľudí a ich tiene sa mihotajú v úzkych uličkách. Domy sa pozvoľna rozpadávajú a do ich obnovy nikto neinvestuje tak ako v Mangaleme. Niekoľko domácich sa snaží zarobiť pár stoviek lekov predajom tradičných obrusov, výšiviek, dečiek či domácej rakije, ktorá patrí v Albánsku k národným nápojom. Kamene, ktorými kedysi dávno dláždili cestu sa rozostúpili a pomedzi ne vyrastajú trsy prenikavo zelenej trávy či dokonca niekoľko kvetín. Aj keď sa to na prvý pohľad nemusí zdať, pevnosť je doslova prešpikovaná pokladmi.

Hľadanie starých kostolíkov

Dodnes sa tu medzi domami a ulicami skrýva takmer dvadsať malých i väčších kostolov nesúcich v sebe kresťanské dedičstvo predislamského Albánska. V uličkách pevnosti najviac rezonuje meno Onufri. Nejde o názvov stavby, ale predstavuje meno slávneho maliara, ktorý sa v 16.storočí venoval maľovaniu ikon. Stačí v Kaladži vysloviť jeho meno a každý Vás nasmeruje na miesto Kostola uspania Panny Márie. Z vonku ho takmer nie je vidno, no otvorená brána prezradí, že sa za ňou skrýva nádvorie ústiace do svätostánku. Vo vnútri vyplní priestor ikonostás zo 16.storočia. Roky tu môžu trošku klamať, pretože kostol postavili až o dvesto rokov neskôr, no dnes je zároveň aj múzeom maliara Onufriho, ktorý mal dokonca pôsobiť aj v Benátkach. Ikonostás dýchne starobylosťou a medzi tmavým drevom sú vtlačené staručké ikony znázorňujúce Krista i Pannu Máriu.

Rozlúčka s Beratom

Túlanie sa tichými uličkami nemá konca kraja a je obmedzené len zvyškami povaľujúcich sa hradieb. Na niektoré miesta sa dá dokonca vyliezť a človek tak získa panorámu nielen Kaladžy, ale aj moderného Beratu na brehu rieky. Na jej hladine sa každý večer rozsvieti odraz pahorku Mangalem s osmanskými domčekmi a Berat sa mení na nezabudnuteľnú spomienku. Vrátime sa k brehu rieky, sadneme si naproti vysvietenému brehu a sledujeme tu krásu starých domov. Rozlúčka ako sa patrí!