Gruzínsko ležiace v tieni krásnych kaukazských hôr a na brehu Čierneho mora nie je len destináciou pre milovníkov prírody, kláštorov či nádherných kopcov. Na svoje si tu prídu aj tí, ktorí si radi vychutnávajú vynikajúce jedlo. Stačí raz ochutnať Gruzínsko a hneď pochopíte prečo sa o ňom hovorí ako o najchutnejšej kaukazskej krajine. Čo ochutnať v Gruzínsku, ak sa sem plánujete pozrieť?

Dostať sa dnes do Gruzínska už nie je žiaden problém. Lacné letenky nájdete do Kutaisi, letieť viete aj do Tbilisi alebo si viete návštevu tejto skvelej krajiny spojiť do jednej cesty s Arménskom či Azerbajdžanom. Nabažíte sa Tbilisi, nazriete pod čarovný Kazbeg a objavíte kláštory v Kacheti prepletené s vynikajúcim vínom. Okúpete sa v Batumi, v magickom Svaneti si zatrekujete popod kamenné veže, v Gori sa pozriete do múzea a v Mcchete si posedíte na múriku s výhľadom na sútok riek a posvätné mesto. Gruzínsko vie ako očariť a rozhodne vie, ako si vás získa na tanieri!

Ktoré gruzínske jedlá stoja za to? Vyberte sa na ochutnávku s nami!

CHAČAPURI

Aké jedlo je pre vás symbolom Gruzínska? U nás to je a zrejme už navždy bude dokonalé Chačapuri. Je národným jedlom kaukazskej krajiny a dokonca sa Chačapuri prebojovali až na miesto nehmotného kultúrneho dedičstva Gruzínska. Korene tohto jedla siahajú zrejme do 12.storočia a vo svojej podstate je mimoriadne jednoduché. Chačapuri totiž predstavujú slaný, syrový koláč, ktorý vás poriadne na niekoľko hodín zasýti. Majú viacero variácii, tak si môžete vybrať presne tú na ktorú budete mať chuť.

K najznámejším druhom Chačapuri patrí:

Imeruli: chačapuri pripomína okrúhly koláč naplnený syrom.

Adžaruli: tento druh chačapuri je jeden z najobľúbenejších, pretože svojim tvarom sa podobá na „lodičku“, kde máte na vrchu nielen syr, ale aj vajce s maslom

Megruli: od chačapuri Imeruli sa líši tým, že je syr ešte aj na vrchu, takže je to poriadna syrová bomba

CHINKALI

Gruzínske Chinkali patria k najtradičnejším jedlám celej krajiny, a ak by Gruzínsko koketovalo s národným menu, rozhodne by ste ich tam našli. Chinkali pripomínajú svojim výzorom akési taštičky, ktoré majú rôznu plnku. Tie tradičné chinkali sú mäsové, no nájdete aj syrové či iné. Je to skvelé jedlo. Vezmete si taštičku do ruky, chytíte ju za stvrdnutý vrch, odhryznete z nej kúsok tak, aby vám vnútro nevytieklo, šťavu si dáte do úst a potom ju zjete. Dodnes sa úplne presne nevie, kde sa v Gruzínsku chinkali vzali, ale niektorí tvrdia, že by mohli mať dokonca mongolský pôvod /aj tam majú skvelé taštičky zvané Buuz/. Miestna verzia zase dáva na počiatok chinkali gruzínskych pastierov, ktorí tieto taštičky mávali so sebou v horách. Tak či onak, dnes patria k chrbtovej kosti gruzínskej kuchyne.

OSTRI

Ostri by sme mohli opísať ako „gruzínsky guláš“, hoci sami zistíte, že chutí trošku inak. V Gruzínsku vezme najväčšiu slávu chačapuri a chinkali, no ochutnajte ostri a poprehadzuje vám rebríček. Ostri je jedlo v ktorom nájdete cibuľku, cesnak, rajčiny alebo aj rajčinovú pasu, adžiku a samozrejme rôzne bylinky. Esenciou jedla je mäso a to môže byť rôzne, hoci najobľúbenejšie je hovädzie a teľacie. K tomu ešte gruzínsky chlieb a keď čerstvo pripraveé Ostri pristane na stole, ešte syčí a buble. To je ono!

LOBIO

Ak milujete fazuľové jedlá, práve ste našli svojho gruzínskeho favorita. Predstavte si, že na stôl dostanete hlinenú nádobu, ktorá je naplnená zmesou fazule, vlašských orechov, cesnaku, cibuľky, soli, korenín a koriandru. Už len tej vôni podľahnete a to ste ešte ani len neochutnali. Výdatné a vďačné, no stále jednoduché jedlo. Tradične sa servíruje tak, že ho dostanete v hlinenej miske alebo nádobe a podáva sa k nemu kukuričný chlieb Mchadi a ako príloha nakladaná zelenina od uhoriek cez kapustu či rôzne bylinky. Pre nás je Lobio jedno z najchutnejších jedál celej kaukazskej krajiny.

MTSVADI (ŠAŠLÍK)

Kaukazská kuchyňa vie dokonale využiť zeleninu a bylinky, no s rovnakou pasiou sa pustí aj do mäsových jedál. Jedno z najznámejších a najobľúbenejších je Mtsvadi, ktoré je gruzínskou verziou mäsových šašlíkov. O gruzínskom regióne Kacheti sa hovorí, že tu pripravujú najlepšie šašlíky, ale pokojne si ich dajte kdekoľvek. Najobľúbenejšie mäso je bravčové, hoci nájdete Mtsvadi aj z teľacieho, jahňacieho či kuracieho mäsa. Mäso sa nakrája na menšie kúsky, napichne sa na ihlu a griluje sa na dokonale rozpálenom drevenom uhlí. Hotové Mtsvadi dostanete na tanier, k nemu si zahryznite čerstvý chlieb a výborne sa ku kúskom mäsa hodí aj pikantná adžika.

ŠKMERULI

Názov jedla, ktoré pripomína zaklínadlo, no ak sa ho naučíte a vypýtate si ho, otvorí sa pred vami magická komnata plná chutí. Škmeruli je totiž gruzínska špecialita, kde sa mieša chuť kuracieho mäsa s dokonalou cesnakovou omáčkou. Tradične sa pripravuje v ketsi, hlinenej miske, kde sa naukladajú kúsky kuracieho mäsa a zalejú sa omáčkou z masla, mlieka a roztlačeného cesnaku. Kopou cesnaku. Recept sa líši takmer v každej rodine a niekde sa napríklad nikdy nepoužíva maslo a nahradí sa smotanou. Výsledok je napokon rovnaký a chuť Škmeruli je nezameniteľná.

SULGUNI (KETSI)

Gruzínsko je krajina vynikajúcich syrov a ak patríte medzi ich milovníkov, ste tu doma. Veľa krát si stačí kúpiť na trhovisku kus syra, čerstvé rajčiny či uhorky a máte vynikajúce jedlo. K najlepším gruzínskym syrom patrí Sulguni z regiónu Samegrelo na západe Gruzínska. Má slanú chuť, ale nie je presolený ako niektoré iné slané syry, práve naopak, je vynikajúci a má skutočne vyváženú chuť. Môžete ho jesť aj samotný, ale ak chcete skúsiť jedno vynikajúce jedlo, skúste si objednať Sulguni v „ketsi“, ktoré predstavuje hlinenú nádobu v ktorej sa kocky syru nechajú zapekať. K tomu štipku citrónovej šťavy a jednoduché a výborné jedlo je na svete.

LOBIANI

Ak sa vám zdá, že toto jedlo už v našom zozname bolo, pozrite sa pozornejšie na jeho názov. Lobio a Lobiani totiž nie je jedno a to isté jedlo. Dokonca sú tak odlišné, že viac to snáď už ani nejde. Jedno však majú spoločné a tým je fazuľa, ktorá dodá dušu celému jedlu. Lobiani na prvý pohľad pripomína niektoré z druhov chačapuri, len namiesto syrovej plnky nájdete vo vnútri zmes mäsa (šunky) a fazule, ktorá môže byť dokonca roztlačená na kašu. Sýte jedlo, no typicky gruzínske a ak ho chcete ochutnať tam, kde je vraj podľa mnohých najlepšie, vyberte sa do regiónu Racha.

AJAPSANDALI

Gruzínsko je krajina vynikajúcich šalátov a predjedál, takže si rozhodne budete mať z čoho vybrať, keď nebudete veľmi hladní. Hlavnou ingredienciou tohto šalátu je baklažán, ku ktorému sa pridajú kúsky papriky, cibuľa, ale aj iné druhy zeleniny a občas ho môžete nájsť aj vo verzii s mäsom, ale lepší je vegetariánsky. Chuť šalátu dodá zmes byliniek a korenín a ak si k nemu vezmete čerstvý, gruzínsky chlieb, už naozaj nič viac ku gastronomickému šťastiu nebudete potrebovať.

NIGVIZIANI BADRIJANI

Ak ste si už pri Ajapsandali prišli vďaka baklažánom na svoje, potom sa v prípade Nigviziani Badrijani máte na čo tešiť. V Gruzínsku sú našim najobľúbenejším predjedlom a ak ich raz ochutnáte, nebudete sa tomu diviť. Predstavte si tenučký plátok baklažánu, ktorý sa naplní zmesou pasty z vlašských orechov a cesnaku. K tejto kombinácii sa často pridajú zrnká z granátového jablka a tie chute sa nádherne premiešajú.

ODŽACHURI (OJAKHURI)

Hoci ste možno nikdy predtým gruzínske Odžachuri neochutnali, ako náhle pristane na vašom stole, bude vám povedomé. Toto jedlo v sebe neskrýva žiadnu fantastickú rafinovanosť, no v jeho jednoduchosti je duša celého jedla. Veľmi často sa jedáva odžachuri v rodinách počas spoločných obedov a jeho dve základné suroviny sú zemiaky a mäso. Najtypickejším mäsom je bravčovina, no nájdete aj kuracie, jahňacie či hovädzie mäso. K tomu príde cibuľa, cesnak, bylinky, koreniny a keď sa všetko uvarí spoločne, máte dokonalý obed.

TSITSILA TABAKA (TABAKA CHICKEN)

Ďalšie gruzínske jedlo, ktoré je síce veľmi jednoduché, ale mimoriadne chutné je kura zvané „Tabaka“. Položíte roztvorené kura, ktoré predtým namarinujete na panvicu a ono sa pomaličky smaží tak, aby bolo vo finále chrumkavé. Možno si poviete, že to nemá z Gruzínskom nič spoločné, ale tu si na tom celkom fičia a podľahnite tomuto overenému trendu. Hotové kura napokon dostane ešte pravý gruzínsky nádych, keď sa k nemu pridajú omáčky akými sú satsivi alebo tkemali.

KATAMI BROTSEULIT

Možno na prvé počutie menej známe gruzínske jedlo, no je obľúbené najmä v Tbilisi, pretože vzniklo a pochádza od miestnych židovských rodín. Je to vzácne splynutie histórie, tradície a ukážky toho, že Kaukaz bol kedysi skutočne kotlom rôznych národov a náboženstiev. Ak si toto jedlo objednáte, dostanete vynikajúce jedlo z kuracieho mäsa v lahodnej omáčke z granátových jabĺk. Možno vás pri tomto spojení napadne fesendžun iránskej kuchyne, ale toto jedlo je trochu odlišné. Omáčka z granátových jabĺk má v sebe koreniny, soľ či bobkové listy a nechýba tu ani cibuľka. Splynutie sladkých aj slaných chutí s kuracím mäsom budete milovať.

CHARČO

Aj v Gruzínsku nájdete viacero skvelých polievok, no ak by ste mali ochutnať len jednu jedinú, vyberte si obľúbenú polievku Charčo. Má v sebe zaujímavé splynutie rôznych chutí a tak si naberiete na lyžicu a budete príjemne prekvapení. Charčo má v sebe kúsky hovädzieho mäsa, ryžu a exotickou prísadou je pasta tkemali z malých, zelených gruzínskych sliviek, pričom sa niekedy použijú aj vlašské orechy a napokon koriander. To všetko by ste v polievke nečakali, však? Charčo tak má vo finálne jemne ostrú, ale aj príjemne kyslú chuť. V rôznych gruzínskych oblastiach nájdete aj viaceré verzie, tak len pekne ochutnávajte.

ČURČCHELA (CHURCHKELA)

Obrovskou pochúťkou v Gruzínsku je aj sladkosť s krkolomným názvom Čurčchela. Všimnete si ju hneď, keď sa vydáte na prechádzku po Tbilisi či Kacheti, prakticky sa s ňou stretnete kdekoľvek. Na prvý pohľad pripomínajú „klobásky“ zavesené na šnúrke, no nejde o žiadnu mäsovú špecialitu. Práve naopak, Čurčchela predstavuje oriešky (často vlašské alebo lieskové) nastoknuté na nitke a obalené v dokonalej zmesi zvanej „felamushi“, ktorá sa vyrába tradične zo zmesi hroznovej šťavy a kukuričnej múky. Dnes už nájdete čurchkelu v rôznych obmenách a okrem hroznovej šťavy je obľúbená aj šťava z granátových jabĺk. Napokon sa nechajú vysušiť a vydržia aj niekoľko mesiacov. Zahryznite sa do nej alebo si ju nakrájajte na menšie kúsky a vychutnajte ku káve či čaju Čurčchela je aj skvelým gruzínskym darčekom. 

BONUS:

SYRY a ZELENINOVÉ ŠALÁTY

Gruzínsko je krajina fantastických syrov a hoci sme vám už vyššie spomenuli skvelý syr Sulguni, ktorý si viete dať aj vyprážaný alebo v horúcej miske, nie je to samozrejme všetko. Ak syry milujete, ochutnávajte región za regiónom a budete nadšení, pretože aj oni patria k národným jedlám. Pokojne si dajte vždy ako predjedlo tanierik s lokálnym syrom, k tomu zeleninu a viete, že nespravíte chybu. Skúste syr Sulguni aj bez tepelnej úpravy, ochutnajte syr Imeruli, ktorý bude vŕzgať pod zubami, syr Guda či syrové nite Tenili a mnohé iné. Zeleninové šaláty sú typické pre celý Kaukaz a dostať k jedlu misku či tanier s čerstvými rajčinami, uhorkami, cibuľkou či koriandrom je presne to, čo chcete. Tá chuť miestnej zeleniny, tá sa u nás už stráca.

OBJAVTE v NAŠICH ČLÁNKOCH KRÁSU GRUZÍNSKA

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Čo ochutnať v Gruzínsku? 15 jedál, ktoré stoja za to! appeared first on Street Food Hunters.

Kazašská Astana je nielen hlavným mestom obrovskej krajiny, ale aj mestom, kde sa mieša nostalgia s nádychom futurizmu. Ešte donedávna nosila niekoľko rokov meno Nursultan, no dnes je zase Astanou. Ako toto mesto vyzerá a prečo sa oplatí nazrieť do jeho ulíc? Astana má veľké množstvo lákadiel.

Pár minút pred pristátím sa krajina zahalí do krásnej farby, ktorej pomáha zapadajúce slnko. Nekonečná step pohltila všetky svetové strany a pár kilometrov pred Astanou sa cez jej zelené koberce kľukatia tenké rieky naplnené vodou. Žiadna púšť, len živá step. Je to krásne sledovať z výšky. Na pravej strane sa objaví z ničoho nič mesto. Vyrastá z roviny, dvíha sa k nebu a svieti do tmy. To je Astana, náš cieľ.

Vitajte v Astane

Medzinárodné letiska v Astane nesie meno Nursultana Nazarbajeva, bývalého prezidenta Kazachstanu, ktorý vdýchol tomuto mestu život. Bol to jeho sen, postaviť v nehostinnej stepi mesto aké budú obdivovať ľudia z celého sveta a dnes sa mu to skutočne podarilo. Letisko nie je veľké, ale kričí novotou. Všetko sa tu zomelie celkom rýchlo. Pečiatka do pasu. Vitajte v Kazachstane! Batoh sa na páse objaví o niekoľko minút a je úplne prvý. V príletovej hale odbijeme niekoľko taxikárov, zameníme si peniaze v zmenárni a napokon sa s jedným taxikárom dohodneme, aby nás vzal na ulicu Barajeva, kde leží náš hotel. Od pristátia lietadla nám to do hotela trvá cca 45 minút. Na recepcii nás privítajú a sympatické dievča nám hneď odovzdá našu izbu na konci chodby. Hotel Inju vyzerá celkom schopne. Taký klasický stredoázijský, modernejší hotel. Síce bez atmosféry, ale čistý a má všetko, čo človek potrebuje. Je pár minút po desiatej, tak si už mesto necháme ujsť a užijeme si ho od zajtrajšieho rána.

Budík nás pretrhne zo spánku do nášho prvého spoločného kazašského rána okolo siedmej a už o dvadsať minút na to sa rozzvoní náš hotelový telefón. Hlas na opačnej strane linky nám oznamuje, že naše raňajky sú hotové. Mysleli sme, že stačí ak prídeme o ôsmej a potom to vyriešime, no vidíme, že to funguje inak. Dostaneme vajcovú omeletu, dve volské oká, štyri suché trojuholníky toastového chleba, jogurty a kanvičku čierneho čaju. Je to jednoduché, obyčajné, ale čo viac nám treba? Aspoň sme sa zasýtili tak sa môžeme pustiť do objavovania Astany.

Smer moderná Astana

Naša ulica Barajeva leží v starej časti Astany, neďaleko rieky Išim, ktorá rozdeľuje mesto na ruskú, teda starú časť a novú, supermodernú Astanu 21.storočia. Dva odlišné svety spojené neveľkou riekou. Len pár metrov od hotela máme autobusovú zastávku a hoci môžeme šliapať do centra aj po vlastných, vieme, že dnes nabeháme celkom dosť, tak ideme skúsiť ako vyzerá astanská mestská doprava. Autobus číslo 28 prichádza preplnený. Je ranná špička, ale natlačíme sa dnu. Lístky sa predávajú u pani, ktorej prácou je predierať sa plným autobusom, všímať si kto pristúpil a snažiť sa k nemu dostať čo najskôr, aby stihol zaplatiť. Lístok stojí len cca 25 centov a je jedno kde a kedy vystúpite. Žiadne hlúpe lístky na čas, kedy je takmer človek v strese, ak autobus zastane v zápche a jeho kredit sa stráca každou minútou.

Bulvár Nurzhol

Autobus nás vyhodí na prahu najdôležitejšieho astanského bulváru Nurzhol. Vonku je krásne, hoci predpoveď počasia sľubovala niečo iné. Modrá obloha, príjemný vánok, občasné biele obláčiky rozťahané po oblohe, ktoré dotvárajú fotogenickosť celého miesta. Bulvár Nurzhol je obrovský a prázdny. Nedokážem sa tu ubrániť pocitu, že som sa ocitol v turkménskom Ašchabade. Monumentálne priestory, unikátne až bláznivé stavby a žiadni ľudia. Tieto tri veci sa v oboch miestach spájajú a prelínajú. Často sa Astana a Ašchabad dávajú do súvisu ako veľmi moderné hlavné mestá, no obe akoby zabudli na to podstatné čo mesto tvorí a to sú práve jeho obyvatelia. Samozrejme je to nadnesené, pretože ľudí tu človek nájde, len na to musí ísť najmä do starého mesta. Pod okázalou budovou železníc za ktorú by sa nemuselo hanbiť žiadne hlavné mesto sveta sa flákame a posedávame, aby sme sledovali či sa tu objaví život. Neobjavil. Odtiaľto už vidno Bayterek. Symbol, ikona celého Kazachstanu a obrovská pýcha Astany, ktorá sa objavuje snáď v každom jednom propagačnom materiáli, na bankovkách, plagátoch, v knihách, no proste všade, kde sa čo i len slovom zavadí o Astanu a Kazachstan. Bulvár je skutočne výstavný. Na jednej aj druhej strane ho lemujú vysoké budovy, mrakodrapy či dokonca budova pripomínajúca vajce, kde sa ukrýva štátny archív.

Bayterek plný symboliky

V strede takmer 2-kilometrového bulváru Nurzhol stojí moderná veža Bayterek. Dlho som sa tešil ako ju konečne uvidím a teraz stojíme priamo pred ňou. Podľa legendy má znázorňovať strom života na ktorý si sadne symbol šťastia, vták Samruk a položí do jeho koruny zlaté vajce. Presne tak totiž Bayterek vyzerá. Dnes má obrovské vajce viac než 300 ton a meria neskutočných 22 metrov. Veža sa dvíha z parku. Aspoň tu sa objavila hŕstka ľudí a ticho pretne školský výlet plný dievčat. Bayterek v sebe skrýva symboliku. Jednak meria 97 metrov, teda odkazuje na rok 1997, kedy sa rozhodlo, že Astana sa stane hlavným mestom tejto obrovskej krajiny a Almaty bude mestom číslo dva. Okrem toho spája kazašskú hrdosť s tretím tisícročím v ktorom sa prelína svet starých nomádov putujúcich nekonečnou stepou s víziou moderného národa. Dnu sa platí vstupné, no niet nad čím váhať. Výťah nás vezme nahor do zlatého vajca za pár sekúnd a mesto je odrazu pod nami. Treba sem prísť, aby človek pochopil, že Astana vznikla z ničoho nič uprostred stepi. Mesto sa rozlieva na rovine a tam kde skončí odrazu nie je nič len step, rieky, jazerá a nekonečno. Najviac ma fascinuje nové, moderné mesto, ktoré stavali len posledných 30 rokov. To naozaj odrazu skončí a za ním nie je nič len prázdnota. Netušil som, že sú tieto dva svety pri sebe tak blízko.

Z Baytereku vidno aj celý bulvár Nurzhol od stanu Chan Šatyr až po prezidentský palác Ak Orda. Za ním sa dvíha slávna pyramída, minarety mešity Hazret Sultan aj vrcholok stĺpu Kazakh Yeli so zlatým vtákom Samrukom. Staré mesto je plné nízkych domov, rodinných domov, ale aj sovietskych panelákov pripomínajúcich to, že Astana síce vznikla „z ničoho nič“, no už dávno pred ňou tu stálo mesto Akmolinsk, ktorému vdýchli dušu vďaka pevnosti sibírski Kozáci. O dve poschodia vyššie vyhliadka pokračuje, ale tu jej už takmer nikto nevenuje pozornosť. V strede stojí zlatý odtlačok ruky prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Každý Kazach, ktorý sa tu ocitne k ruke podíde a skúsi do nej vložiť tú svoju. Vraj to prináša šťastie, no kto vie. Svojim spôsobom je šťastím ocitnúť sa tu v Baytereku a to funguje aj bez ruky. Ale za pokus to stojí, nie?

Smer moderná Astana

Z Baytereku to už nie je ďaleko na koniec bulváru k prezidentskému palácu. Ani tu ešte Astana neožila, iba pred palácom, kde stoja niektoré vládne budovy či ministerstvá, pribudli autá a zopár policajtov. Obrovské námestie ústiace k palácu strážia dve zlaté veže. Zlatej farby je tu v Astane pomerne veľa. Naučení z iných stredoázijských krajín nefotiť nič v okolí vládnych budov, len sledujeme okolie, no keď skúsime fotiť priamo pri policajtoch a tí nám nevenujú ani pohľad, tak si to užívame. Palác Ak Orda je obrovská, dvojposchodová budova s modrou kupolou z ktorej vyrastá zlatý špic. Leží hlboko v parku za mrežami, kam sa bežný človek nedostane. Množstvo pohľadov však palácu ukradne unikátna, supermoderná stavba Centrálnej koncertnej haly. Naprojektoval ju Talian Manfredi Nicoletti ktorý patrí medzi najznámejších avantgardných dizajnérov na svete. Celá hala je potiahnutá oku lahodiacou tyrkysovou farbou a pripomína dombyru, kazašský národný, hudobný nástroj.

Pyramída na sídlisku

Tesne pri rieke Išim sa pracuje. Číňania tu vybudovali nový park, ktorý spája časti mesta s bulvárom Nurzhol a zvyšok modernej Astany. Z mosta sledujeme panorámu Astany s jej výškovými budovami a bizarnými stavbami. Koho by tu bolo pred dvadsiatimi rokmi napadlo, že sa tu niekde v stepi budú predháňať s okázalými stavbami za aké by sa nehanbil ani Dubaj? Mnohým sa fantastické stavby spájajú najmä s krajinami Perzského zálivu, ale Kazachstan to veľmi rád poprie. Na opačnej strane mesta stojí Centrum prezidenta Nazarbajeva. Aj ono sa zaraďuje medzi najzaujímavejšie v celej Astane. Z diaľky pripomína obrovitánske oko muchy a v jej útrobách sa skrýva výskumné centrum pre školy aj verejnosť ohľadom histórie Kazachstanu. Nechýba tu ani knižnica aj s knihami, ktoré jej daroval samotný Nazarbajev.

Druhý breh rieky Išim sa tradične považuje za starú Astanu, ale každé pravidlo má svoju výnimku a miesto, odkiaľ sa dvíha zašpicatená pyramída to potvrdzuje. Na chvíľku sa zvalíme v parku pri rieke a len oddychujeme pri pohľade na astanskú panorámu. Stále je vonku príjemné májové teplo, tak si užívame slnečné lúče. Na konci parku stojí astanská pyramída. Pôsobí zvláštne, akoby sa sem ani nehodila, ale niekto si povedal, že to bude dobrý nápad. Park je spustnutý a vo fontáne sa bláznia traja malí chalani, ktorí zrejme budú bývať v neďalekých panelákoch. Na plagátoch ešte visia šedivejúce spomienky na EXPO 2017, ktoré Astanu v očiach mnohých katapultovali z málo známeho mesta na výletný cieľ tisícok ľudí z celého sveta. Spomienky na udalosť blednú a mnohé časti mesta sa pozvoľna rozpadávajú. Niečo podobné si pamätám z Atén, kde sme sa túlali len 2 roky po olympiáde a štadióny pohlcovala hrdza a čas. Kráčame parkom a dláždené cesty vedúce k pyramíde sa rozpadávajú. Sem tam chýba dlaždica, inde sa z ničoho nič dvíha malinký kopček a je len otázkou času, kedy sa rozpadnú schody. Presklená pyramída predstavuje Palác mieru a zmierenia, pretože sa tu odohralo vzácne stretnutie lídrov svetových a tradičných náboženstiev. Dnes ho Kazachovia radi prezentujú ako symbol náboženskej tolerancie.

Námestie nezávislosti

Na opačnej strane parku sa priestor vylieva do obrovského, no prázdneho Námestia nezávislosti.  Naozaj nerozumiem, kde sa podeli všetci ľudia. Veď Astana má cez 700 tisíc obyvateľov, no zatiaľ sme ich stretli len niekoľko desiatok. Centrom námestia je 91-metrov vysoký stĺp Kazakh Yeli na vrchole ktorého sedí zlatý vták Samruk. Veľmi často sa jeho meno skloňuje v kazašskej mytológii. Sedí hore s roztiahnutými krídlami a musí mať nádherný pohľad na celú Astanu, ktorá mu leží pri nohách. Námestie lemuje stĺporadie ako vystrihnuté z antického sveta a za ním stojí zvláštny, no moderný Palác nezávislosti. Ten sa mi skôr podobá na hokejový štadión, než na výstavisko v ktorom sú šperky, tradičné odevy, zbrane, koberce či hudobné nástroje. Tradície a zvyky Kazachstanu pod jednou strechou. Namiesto tohto paláca sa rozhodneme pozrieť si vedľa stojace Národné múzeum. Aj to len pred niekoľkými rokmi inauguroval samotný kazašský prezident. Je to obrovitánska stavba. Dnu nás uchváti monumentálny priestor so zlatým Samrukom visiacim zo strechy. Pred tým, než sa pozrieme do jeho sál, sadneme si na ľahký obed, pretože od našich raňajok sme nemali nič. Ochutnáme dve mäsové a dve višňové somsy. Najmä tie višňové stoja skutočne za to.

Obrovské múzeum

Múzeum má niekoľko poschodí, no len dve či tri stoja skutočne za to. Nazrieme do sály Astany, kde leží model dnešného mesta so všetkými monumentmi. Je pekné pozerať na neho a väčšinu z nich už poznať. Výstava fotiek prezidenta, rôznych vyznamenaní či podobných vecí nás až tak nezaujímajú, tak rýchlo skončíme v miestnosti s tradičným folklórom. Tá stojí za to. V centre stojí jurta a naokolo vidno niekoľko typických odevov, doplnkov či iných drobností, ktoré za stáročia vytvorili osobitú kazašskú kultúru. Hoci sa ju Sovieti v 20.storočí snažili potlačiť a udupať, tak našťastie prežila do dnešných dní a zažíva renesanciu. Moderné umenie či zvláštne obrazy nás nenadchnú, no pozrieme sa aj na ne a potom sa takmer v obrovských priestoroch múzea stratíme. Je poriadne neprehľadné a zbytočne veľké. Akoby sa stavalo na oko, na zvýraznenie priestoru, znásobenie monumentality, no zabudlo sa na funkčnosť. Pred odchodom si ako posledné miestnosti necháme „zlaté sály“, teda tie, kde je vystavené zlato z rôznych starovekých či stredovekých nálezísk. V Kazachstane bola silná kultúra Sakov či ďalších nomádskych kmeňov a tí milovali zlato. Nechali po sebe desiatky zlatých drobností či veľkých, mimoriadne vzácnych šperkov či ozdôb.

V mešite Hazret Sultan

Na opačnej stráne námestia stojí jedna z najkrajších mešít celej Strednej Ázie. Patrí k najväčším v regióne a súperí nielen s Veľkou mešitou v Astane, ale aj s turkménskou Turkmenbašiho mešitou v Gypjaku neďaleko Ašchabadu. Opäť sa nám tu prelínajú turkménske a kazašské reálie v súboji o stavby s prívlastkom „naj“. Mešita Hazret Sultan so štyrmi minaretmi vďaka svojej bielej či krémovej farbe skôr pripomína emirátske svätostánky, ale svojimi koreňmi stojí pevne v Kazachstane. Jej meno spomína na svätého muža Chodžu Akhmeta Yassawího z Turkestánu, ktorého hrobka je dnes najväčším pútnickým miestom celej krajiny. Kupola mešity sa zastaví v 51-metroch a celú ju nádherne dekorujú geometrické útvary. Vstup z bočnej strany je akosi zatvorený, no vstúpime dnu a nájdeme len ženský vchod. Peťa ide dnu teda sama a ja hľadám inde otvorené dvere. Napokon nájdem aj ja a tak sa prejdem po mäkkom koberci. Vnútro je obrovské a naplnené tichom. Len hŕstka mužov sa sem prišla pomodliť, inak tu nie je skoro nikto. Kazachstan zažíva obnovený záujem o islam, ktorý Sovieti potláčali, no v mešite to tak vôbec nevyzerá.

Naskočíme do autobusu a vezieme sa nazad do centra pri bulvár Nurzhol. Celý sme ho prešli a za tých niekoľko hodín, ktoré šliapeme po meste sme už toho nabehali celkom dosť, tak zvoľníme tempo. Pozrieme sa na mešitu Nur Astana so zlatými kupolami. Keď sme ju videli ráno, prišla mi obrovská, ale v porovnaní s Hazret Sultan vidno ten veľký rozdiel. Zamotáme sa v nákupnom centre Asia Park, kde sú veľké potraviny. Obrovský stan Chan Šatyr nie je odtiaľto ďaleko, tak je našim najbližším cieľom. Prejdeme okolo obrej budovy patriacej kazašskej ropnej či plynárskej spoločnosti a oblúkom medzi budovami sa dostaneme na námestie s kultovým nápisom Astana. Každý sa pri ňom fotí, no mne sa viac pozdáva pohľad cez oblúk až k Baytereku.

Najväčší stan Astany

Futuristický, presklený stan Chan Šatyr sa dvíha do výšky 150-tich metrov. Nebyť ropy a zemného plynu, nikdy by sa tu neobjavil a dnes sa rázom stal jedným z najobľúbenejších bodov hlavného mesta. Mnohí o ňom hovoria ako o najdominantnejšej stavbe celej Astany. Ak to aj nie je pravda, určite je jednou z najdrahších, pretože výstavba tohto unikátu zhltla cca 400 miliónov dolárov. Vojdeme dnu a tá monumentalita z tejto stavby padá priamo na nás. Vraj by sa sem zmestilo desať futbalových štadiónov, no kto to vie na prvý pohľad odhadnúť? Sú tu desiatky (pre nás) nezaujímavých obchodov, zopár atrakcií, kino a dokonca aj pláž s pieskom priamo z Maldív. Bláznivé? Nie, toto je presne Astana!

Túlame sa Chan Šatyrom až sa nám zapáči jedna z reštaurácii, kde majú príjemné sedenie a kus tradičnej kuchyne. Tešíme sa síce na šašlíky, ale na tie ešte narazíme sto krát. Napadne nás, že by sme mohli skúsiť lagman v troch rôznych variáciách. Lagman predstavujú hrubšie, často ručne robené rezance. Jedol som ich niekoľko krát v iných stredoázijských krajinách, ale teším sa ako si ich teraz vychutnáme. Objednáme si teda Lagman Suiru, teda polievku s perfektným vývarom, zeleninou a rezancami. Je výborná, asi najlepšia akú som s lagmanom jedol. Lagman Guiru je to isté, len to naservírovali na plytký tanier a nie je k nemu toľko vývaru. Ten sme pôvodne ani nechceli, no čašník nám ho odporúčal, že by sme ho mali skúsiť a nechali sme sa nahovoriť. Tretím bol Žarenij lagman, typ lagmanu, kde sa nedáva vývar a ide len o rezance, ktoré sa opražia s kúskami mäsa a zeleninou. Ten je tiež perfektný. Neskutočne dobre sme sa najedli a dlho tu sedíme a popíjame „taškentský“ čaj. Do kanvičky hodili niekoľko klinčekov, nakrájané pomaranče aj jablká. a tak získal čaj mimoriadne zaujímavú chuť.

Stará Astana

Je skoro pol siedmej a tak sa vyberieme do starej časti Astany za rieku Išim. Je to časť, kde bývame aj my, no chceme sa ešte pozrieť ako vyzerá miestny, katolícky kostol v ktorom by mala byť dokonca aj omša. Leží neďaleko slávneho monumentu Obrancov vlasti, kde stojí socha matky držiaca v rukách zlatú misku. Má symbolizovať dôležité udalosti akými bola bitka Kazachov proti Džungarom a napokon aj kazašské obete druhej svetovej vojny. Tá ich zhltla niekoľko stoviek tisícok. Stará Astana je tá, ktorá tu žila dávno pred ropným boomom a tá, ktorú nikto nepoznal a nikto po nej netúžil. Pamätá si pád Sovietskeho zväzu, problémy v ktorých sa nová krajina topila a dnes možno závistlivo hľadí na druhý breh na mesto, ktoré patrí do doby o ktorej takmer nič nevie. Stará Astana so svojimi ulicami, parkami, panelákmi či domami má však niečo o čom môže futuristická Astana zatiaľ len snívať. Má dušu a život. Takto by vyzerala Astana, ak by Kazachstan nemal petrodoláre. Staré autá, rozpadnuté ihriská, parky, sovietske „škatule“, malé obchodíky „dukany“, kde si musíte tovar vypýtať od predavačky v šedivej zástere a príbehy vtlačené do miestnych štvrtí. Stačí však niekoľko krokov cez rieku a opäť ste v budúcnosti.

Večer v meste

Večer chceme zažiť vysvietenú Astanu a najmä Bayterek. Som jemne sklamaný, keď kráčame nočným bulvárom Nurzhol a ten je ponorený len ako akéhosi polovičného svetla. Čakal som, že tu všetko bude žiariť, svietiť, blikať a predvádzať sa, ale s nocou akoby egá jednotlivých stavieb, ktoré počas dňa kričia o pozornosť odchádzali pomaličky, ale isto spať. Aspoň Bayterek nesklame a krásne svieti, tak ho fotíme z viacerých strán. Už už si myslíme, že máme hotovo, keď sa poberieme o kúsok ďalej k fontáne. V momente ako položíme statív na okraj fontány sa spustí hudba a fontána začne tancovať. Nie je to tancujúca fontána z Dubaja, ale je fantastická. Prúdy vody hrajú pestrými farbami, špliechajú sem a tam a na všetko sa z diaľky díva Bayterek. Vyzerá to perfektne!

Z Astany do Almaty

Železničná stanica tu v Astane je moderná s vežou a veľkým hodinovým ciferníkom. Batožina prejde cez skener a hoci pípame, nikto tomu nevenuje pozornosť. Náš vlak čoskoro pristavia, tak ešte zbehneme hore na druhé poschodie, kde si dáme malý kebab, kúpime pár drobností do vlaku na cestu a kým zaplatíme, už aj hlásia, že náš vlak je na prvom nástupišti.

Cestu dlhú 1200 kilometrov medzi Astanou a Almaty pôjdeme moderným vlakom Talgo. Spraví ju za 12 či 13 hodín, zatiaľ čo obyčajné vlaky k tomuto času ešte pridajú navrch aspoň päť ďalších hodín. Povedali sme si, že si priplatíme za dvojku kupé, nech si môžeme cestu vlakom vychutnať a tak sa na to už skutočne tešíme. Kupé je luxusné. Okrem ležadiel tu máme umývadlo, gombík ktorý otvorí schodíky na vrchné poschodie a je tu veľmi príjemne. Prezlečieme sa, spravíme si čaj a posedávame či vylihujeme. Konečne mám čas písať si denník, tak dobieham zameškané.

INŠPIRUJTE SA NAŠIMI ČLÁNKAMI z KAZACHSTANU

The post Astana. V hlavnom meste Kazachstanu appeared first on Street Food Hunters.

Výlet do Iraku? Prečo nie! Časy kedy sa táto krajina zmietala v chaose vojny či bojov s Islamským štátom sú preč a dnes je Irak destinácia, ktorá dokáže nadchnúť každého milovníka histórie, archeológie alebo Blízkeho Východu. Prečo sa oplatí cestovať do Iraku a čo si v ňom viete vychutnať?

Irak bol vždy obrovským lákadlom. Pamätám si časy na strednej škole, kedy som pravidelne otváral a zatváral knihu „Na počiatku bol Sumer“, pretože som vedel, že tam nemôžem ísť a že sa to nedá, pretože bola v krajine ničivá vojna. V roku 2010 som sa po prvý krát vybral do Iraku, teda lepšie povedané do Irackého Kurdistanu a bolo to unikátne krásne. Nikde žiaden turista, všetko nefalšované, pravé, bez turistov a turistických príkras. O rok na tom sa do irackého Kurdistanu vrátil znovu. Stále sa nedalo ísť do Mosulu či okolia, stále boli veľké problémy v centrálnom Iraku, ale ten sen neumrel. Ostal v hlave a čakal, kým dostane krídla. Tie narástli a odrazu sa pomery v krajine zmenili natoľko, že dnes je Irak fantastická destinácia. V roku 2022 som sa vrátil, no na cestu od Mosulu až po Basru a v 2024, som sa vrátil znovu. Irak je láska a tá len tak ľahko nepustí. Možno stále nepatrí medzi najbezpečnejšie destinácie sveta, no nestretnete tu davy turistov. Veď sa pozrite sami koľko unikátnych miest táto ťažko skúšaná krajina skrýva!

1. Bagdad

Bagdad! Len si povedzte jeho meno a v hlave sa objaví tok myšlienok, ktoré sa nedajú zastaviť. Kedysi bolo toto mesto akýmsi symbolom Orientu. Každý túžil prísť do Bagdadu, vidieť paláce, bazárové ulice a zbohatnúť. Dnešný Bagdad je síce odleskom svojej slávy, no stále stojí za to prísť sem a stráviť tu pokojne aj niekoľko dní. Bagdad je pre mnohých dnes vstupnou bránou do Iraku. Časy, kedy tu sídlili abbásovskí kalifovia sú preč. Tí z mesta spravili hlavné mesto vtedajšieho sveta, no v 13.storočí rozdupali Mongoli ich sen na prach a Tigris nasiakol krvou. Čo nezničila mongolská horda o to sa postaral Timur Veľký a hoci sa Bagdad znovu postavil na nohy, už kríval tak ako uzbecký dobyvateľ. Ako tak sa opäť Bagdad dostal na výslnie, prekliate 21.storočie mu nič nedarovalo. Americká vojna, pád Saddáma, chaos, sektárske násilie, výbuchy, stovky a tisíce mŕtvych. Bagdad si to nezaslúžil, no nikto sa ho nepýtal. Dnešný Bagdad je zaujímavé, arabské mesto, kde ešte stále nájdete niekoľko miest, ktoré rozhodne stoja za to. Objavte na brehu rieky Tigris slávnu medresu Al-Mustansiriya z 13.storočia, Abbásovský palác či bazárový svet Souk al-Safafeer s remeselníkmi a napokon si sadnite do ikonickej kaviarničky Shabandar na poháriky presladeného čaju či vodnú fajku. Pozrite si ulicu Al-Muttanabbi, zašlú slávu známej ulice Al-Rasheed, námestie Firdoos, kde kedysi stála Saddámova socha, pohľadajte Monument martýrov a vychutnajte si Iracké múzeum s pokladmi nevyčísliteľnej hodnoty. Za náboženstvom sa ponorte do štvrte al-Kadímija a podvečer strávte pokojne v modernej Karade na skvelom jedle.

2. Babylon

Existuje v Iraku slávnejšie mesto, než je staroveký Babylon? Mnohí vravia, že ak by v tejto krajine mali vidieť len jedno jediné miesto, nech je to práve Babylon. Stačí len hodinka a pol cesty z Bagdadu a ste na mieste, čím sa príťažlivosť miesta zvyšuje. Babylon je ako Trója, živá legenda o ktorej každý sto krát počul, no málokto ju videl na živo. Príbeh Babylonu začína niekedy v 3.tisícročí pr. Kr. kedy nad týmito končinami vládol Akkad. Tu v prachu mesta sa miešali príbehy Chammurapiho, asýrskeho panovníka Nabukadnezára II. aj Alexandra Veľkého. Práve Nabukadnezár II., ktorý vládol medzi rokmi 604 – 561 pr.Kr. vtisol Babylonu nezameniteľnú pečať a množstvo dnešných ruín si ešte pamätá jeho tvár. Podujal sa na epickú úlohu, dostať Babylon na piedestál sveta. A tak staval a staval. Ištarina brána, obrovský palác, chrámy, procesná cesta, obnova chrámu boha Marduka či slávne záhrady, ktoré zakotvili medzi siedmymi divmi sveta. V paláci naposledy vydýchol Alexander Veľký a neskôr ho Saddám zrekonštruoval do dnešnej podoby. Prvé čo dnes v Babylone uvidíte je replika Ištarinej brány (originál sa ocitol v Berlíne). Za ňou začína príbeh vykopávok, kde sa prejdete ruinami palácov a procesnej cesty. Pohľadajte sochu Babylonského leva aj miesto, ktoré kedysi patrilo slávnej Ištarinej bráne. Aj dnes tu ešte uvidíte reliéfy na stenách! Babylon sa dnes premenil iba na ruiny a to má s Trójou spoločné. Ak poznáte príbeh mesta, budete odtiaľto odchádzať absolútne nadšení. Pred odchodom z Babylonu sa ešte zastavte v Saddámovom paláci na kopci. Nielen kvôli unikátnej možnosti prejsť sa palácovými chodbami, ale aj preto, že práve odtiaľto máte najlepšiu panorámu celého Babylonu.

3. Samarra

Samarra leží len 125 kilometrov severne od Bagdadu, no čaká vás tu celkom iný svet. Objaví sa na rovine typickej pre centrálny Irak, a tak aj z diaľky vidieť 52-metrov vysoký minaret patriaci k symbolom celej Samarry. Mestom preteká rieka Tigris, no svoj zlatý vek má už dávno za sebou. Vtedy sa písalo 9.storočie, kedy sa kalif al-Mutawakkil rozhodol postaviť najunikátnejšiu mešitu sveta, ktorej vtisol špirálovitý minaret. Mal mu ho závidieť celý islamský svet od Maroka až po Indiu a vy sa tešíte, kedy konečne budete stáť v jeho tieni. Ruina veľkej mešity s minaretom je niečo, čo jednoducho v Iraku musíte vidieť. Minaret nedokázal prežiť príchod mongolskej hordy, ktorú viedol Hulegu a ten zrovnal so zemou celé mesto. Niekoľko generácii špirálovitý minaret nikdy nevidelo, no dnes sa všetko zmenilo a môžete sa ním pokochať. V centre Samarry nájdete aj unikátny, náboženský komplex Al-Askarí. Ocitol sa vo víre teroru, ktorý zachvátil Irak po vpáde amerických vojsk a pamätá si niekoľko silných explózii, no dnes je tu pokoj a viete nazrieť dnu do krásnej šiítskej svätyne. Je v nej pochovaný Imám Alí al-Hadí a jeho syn, Imám Hasan al-Askarí. Prvý menovaný bol 10.šiítskym imámom a jeho syn 11.imámom v dôležitej hierarchii. Budete mať pocit, že ste v Iráne a bude to stáť za to.

4. Ašur

Ašur možno nepatrí k najznámejším starovekým mestám Iraku, no kto miluje historické príbehy, toho ruiny mesta nadchnú. Presvedčiť vás môže aj fakt, že Ašur je súčasťou pamiatok UNESCO. Jeho ruiny dnes ležia na brehu rieky Tigris, približne 130 kilometrov južne od Mosulu v oblastiach, ktoré ešte pred rokmi ovládal Islamský štát. Dnes na jeho prahu leží dedinka As-Shirqat a staroveký Ašur mnohí poznajú ako Qalat as-Shirqat. Ak sa sem vyberiete, nestretnete tu zrejme nikoho a celé staroveké mesto bude vaše. To je presne ten typ zážitku, ktorý sa dnes už ťažko hľadá. Ašur je unikátny, pretože patril medzi hlavné mestá Asýrskej ríše. Najprv medzi rokmi 2025 – 1750 pr.Kr. a potom znovu medzu rokmi 911 – 608 pr.Kr. Kedysi tu stál Kráľovský palác, chrámy, vzácne pohrebisko a neďaleko rieky Tigris aj vysoký zikkurat. Práve on je dnes ešte stále lákadlom, hoci pripomína iba vysoký kopec sledujúci ruiny niekdajšieho mesta. Nazrite dnu, vylezte na jeho vrchol a kochajte sa prastarou krajinou. Pred odchodom sa ešte zastavte pri Ištarinej bráne (nemá ju len Babylon) a máte to. Archeologického fanatika toto miesto rozhodne dostane!

5. Hatra

Staroveká Hatra leží medzi Tikrítom a Mosulom a hoci možno nepatrí medzi tak známe miesta ako Babylon, Ur či Uruk, ide o unikátne miesto. V rokoch 2014-2017 ležala na území, ktoré ovládal Islamský štát, a tak sa myslelo, že sa začne vytrácať z tohto sveta, no našťastie sa tak nestalo. Hatra je iná než mnohé staroveké mestá Iraku. Nemá totiž v sebe korene Sumeru, Akkadu či Asýrie, pretože ho založili „iba“ v 3. či možno v 2.storočí pr.Kr. Hatra stála na obchodných cestách a vďaka tomu celkom slušne bohatla. Spájali ju cesty so sýrskou Palmýrou, libanonským Baalbekom či jordánskou Petrou. Poznali ju Parthi a neskôr sa stala centrom Arabského kráľovstva, dávno pred príchodom islamu. Chceli ju dobyť Rimania, no podarilo sa to až perzským Sasánovcom. Dnešná Hatra je mimoriadne pôsobivá. Má dvojité hradby, niekoľko chrámových stavieb a po zemi sa stále povaľujú nábojnice. Objavujte impozantné stavby, ukryte sa do tieňa starovekých chrámov, kde ešte nájdete zopár reliéfov či torzá sôch. Niet divu, že sa toto miesto považuje za jedno z najvzácnejších v Iraku.

6. Mosul

Mosul na severe Iraku bol niekoľko rokov takmer nedostupným mestom, no veci sa aj v ťažko skúšanej krajine akou je Irak našťastie menia. Dnes je návšteva Mosulu fascinujúcou záležitosťou. Prechádzala ním história Blízkeho Východu a tie najčerstvejšie dejiny spravili z mesta hlavné centrum Islamského štátu. Práve tu v lete v roku 2014 vyhlásil Abu Bakr al-Bagdádi v historickej mešite Al-Núri kalifát spájajúci Irak so Sýriou. Ofenzíva v roku 2017 premenila starú časť Mosulu na beztvarú kašu a hoci tento fénix vstáva z popola, stále ten pohľad s človekom zamáva. Vidieť Mosul znamená pochopiť ďalší kúsok komplikovanej irackej mozaiky. V starom meste dnes uvidíte nádej a totálnu túžbu po živote, ktorý predtým na pár rokov zahalil do temna. Na brehu rieky Tigris sa dvíhajú ruiny starého mesta a v nich môžete pohľadať niekoľko kostolov, ruinu mešity Al-Nuri so základom krásneho minaretu, ktorý žiaľ IS vyhodil do vzduchu. Zničené centrum mesta je najväčším ťahákom, pretože človek niečo podobné videl len v dokumentoch, ale aj napriek tomu to nebude to jediné, čo vám Mosul vie dať. Sadnite si do čajovne na presladený čaj, vychutnajte si kebab v niektorom z podnikov alebo Masgouf na miestnom trhovisku a spoznáte inú tvár Mosulu. Toto mesto je neskutočným zážitkom. Ťažko predstaviteľným, ťažko uveriteľným, no unikátnym.

7. Ninive

Staroveké Ninive dnes takmer splynulo s Mosulom a čas ho premenil takmer na beztvaré ruiny. Ak však túžite v Iraku stopovať najdôležitejšie mestá histórie, Ninive vám bude v hlave víriť myšlienky. Dlho sa sem nedalo dostať a aj dnes sa môže občas stať, že vám to jednoducho nevyjde. Dnešné ruiny nie sú najkrajšie na svete, prakticky tu možno spravíte len zopár fotiek, ale je to Ninive, to slávne Ninive, ktoré sa tak často skloňuje v knihách! Mosul dnes ruiny Ninive pohltil do seba tak ako kedysi veľryba pohltila Jonáša, ktorého hrobka sa tu nachádzala. Pahorok Tell Kuyunjik sa dvíha neďaleko jednej z ciest a práve tam ležia v prachu krajiny príbehy Ninive. Z diaľky nevidíte takmer nič, len pahorok a občas očami zavadíte o kamenné múriky. To je ono! Ninive obchodovalo s Urom či Urukom, neskôr ho v rukách držal Akkad či Asýria a bol to asýrsky panovník Ašurnasirpal II., ktorý položil základy najslávnejšej doby. Sennacherib ho neskôr ozdobil ulicami, palácom plným reliéfov, výstavnými budovami a dokonca sa uvažuje, že v 7.storočí pr.Kr. mohlo byť Ninive najväčším mestom celého sveta. Ak máte čas, obíďte ho dookola a hoci vás to bude stáť niekoľko kilometrov, objavíte zopár zaujímavostí. Ruiny kamennej brány Maškiho, brána boha Nergala, kde prebieha archeologický výskum a napokon objavíte aj bránu boha Adada. Islamský štát ju zničil, no rekonštrukcia jej vdýchla dušu a dnes je akýmsi symbolom celého Ninive.

8. Erbil (Arbil)

Erbil (alebo aj Arbil či kurdský Hawler) je po Bagdade, Mosule a Basre štvrtým najväčším mestom celého Iraku. Považuje sa za hlavné centrum Irackého Kurdistanu, ktorý si užíval relatívne bezpečie aj v najhorších irackých časoch. Dominantou Erbilu je obrovská Citadela na pahorku nad mestom. Podľa odborníkov patrí vďaka nej Erbil k najdlhšie obývaným miestam na svete a vraj tu žili ľudia už pred 7000 rokmi. Dnes je Citadela akási prázdna a ak chcete byť vo víre života, vyberte sa do bazárových ulíc. Strávite v nich krásne chvíle, posedíte si v čajovni a napokon si dajte aj vynikajúci iracký kebab v jednom z podnikov utopených v labyrinte uličiek. Erbil vám ešte ponúkne aj ruinu historického minaretu Šejk Čolli či modernú mešitu Džalil Chaját a určite sa zastavte aj v kresťanskej štvrti Ain Kawa, kde objavíte viacero kostolov. Erbil patrí k najmodernejším mestám celého Iraku a občas aj zabudnete na to, že ste na Blízkom Východe.

9. Lališ

Lališ ležiaci v Irackom Kurdistane patrí k najdôležitejším miestam Jazídov. Ak vás táto unikátna náboženská menšina zaujíma, Lališ jednoducho musíte vidieť. O Jazídoch sa toho veľa nenahovorilo, no keď prišiel Islamský štát, rozhodol sa ich zničiť a ich smutné príbehy zaplavili noviny po celom svete. Lališ je epicentrom ich života a je to krásne a pokojné miesto. Ak sa sem vyberiete, môžu vás dokonca domáci vyzvať, aby ste po dedinke kráčali bosí, pretože je všetko posvätné. Dva krát som sa tu zastavil a vždy sme kráčali bosí. Ústredným miestom Lališu je hrobka šejka Adího, ktorý zomrel v roku 1162. Jazídi uctievajú Anjela Páva a s jeho motívom sa stretnete aj vo svätyni. Vojdite dnu (nestúpte na prah svätyne) a na farebných šatkách uviažte pre šťastie uzol. Vyberte sa na prechádzku nad dedinu s krásnymi výhľadmi, pretože miestne svätyne majú tvar pyramíd a práve pri pohľade na ne ucítite tu dávnu mystiku, ktorú v sebe nosí táto ťažko skúšaná náboženská menšina.

10. Sulejmanija

Iracká Sulejmanija nie je najznámejším mestom Iraku, no ak sa budete túlať Kurdistanom, prečo sa tu nezastaviť, no nie? Z Erbilu sem vedie cesta cez Kirkúk, no tá krajšia a scénickejšia vás vezme cez Koyu a kopcovitú krajinu. Sulejmanija (niekedy aj Slemani) je moderné mesto s bazárovou patinou, no ak ho porovnáme s mnohými slávnymi mestami Iraku, tak sa narodilo iba „včera“. Založili ho totiž až v roku 1784, nie je to miesto, kam prídete za históriou. Sulejmanija má potenciál zlákať vás svojim bazárom, ktorý je absolútne neturistický a ak vás zaujíma obdobie Saddáma Husajna, nájdete tu slávnu väznicu Amna Suraka. Červené väzenie ako ho prezývali patrilo k tým najhorším v Iraku a zverstvá sa tu páchali viac než 10 rokov. Dnes je to mimoriadne depresívne miesto dokumentujúce hrôzy Saddámovej vlády kurdskými očami. Najzaujímavejšia je hala posiata zrkadielkami a informácie o tom ako Saddám splyňoval Kurdov počas operácie Anfal. 

11. Dohuk

Dohuk nebude najkrajšie mesto v Iraku, no ak do tejto krajiny prichádzate po zemi z Turecka, prejdete Zakho a ocitnete sa tu. Prvý krát vás tu zomelie iracký, bazárový chaos a zároveň je to aj skvelé miesto pre návštevu Lališu či iných zaujímavých miest v okolí. Najfascinujúcejšie miesto Dohuku je miestny bazár, kde nie je núdza o sušené ovocie, koreniny, bylinky, čaje, ale aj najbežnejšie veci. Dohuk je o vychutnávaní si Iraku. Posedávate v čajovniach, sŕkate sladký čaj, hráte tavlu, stretávate sa s ľuďmi a nenaháňate sa. Nemá veľa pamiatok, no môžete sa zastaviť pri kostole Ith Lalha, ktorého korene siahajú do 6.storočia alebo sa vybrať do zábavného parku Dream City a pozorovať večerný život, kde sa stretávajú rodiny a priatelia. Napokon pri odchode z Dohuku si poviete, že toto nenápadné miesto stálo za to.

12. Karbala

Irak nie je len o starovekých či historických ruinách a miestach, ale aj o mestách, ktorým sa preplietlo náboženstvo a spomedzi všetkých je Karbala jednotkou. Karbala má v sebe punc najposvätnejšieho mesta celého Iraku, pretože práve v týchto končinách sa v roku 680 odohrala epická bitka, ktorá vstúpila do dejín a od ktorej sa často odvodzuje rozkol medzi sunitmi a šíitmi. Tu v Karbale sa podľa mnohých mala zrodiť ši´á zo smútku, sĺz a krvi. Práve tu totiž umajjovské vojská prepadli imáma Husejna, vnuka proroka Mohammeda aj s jeho rodinou a takmer všetkých pozabíjali. Zahynul tu nielen imám Husejn, ale aj jeho nevlastný brat Abbás a ich rozprávkové hrobky sú dnes najväčším lákadlom Karbaly. Všetko v Karbale sa točí okolo náboženstva. Konzervatívne mesto je snom miliónov pútnikov a keď uvidíte interiér Abbásovej či Husejnovej hrobky, zamilujete si toto miesto aj vy. Vyzujete si topánky, kráčate k hrobkám spoločne v zástupe pútnikov a užívate si tú elektrizujúcu atmosféru, ktorej ste súčasťou. Ak by ste sa ocitli v Karbale počas sviatkov akými sú Ášura alebo Arbaín, zažijete niečo tak unikátne, že ešte roky vám budú spomienky na Karbalu víriť myšlienky.

13. Ukhaidir

Historická pevnosť al-Ukhaidir leží približne 50 kilometrov od posvätnej Karbaly. Pochádza z 8.storočia, pamätá si vládu Abbásovcov, ale aj piesok, ktorý zavial ich stopy až sa pevnosť takmer vytratila z myslí ľudí. Palác v mohutnej pevnosti si zrejme nechal postaviť Isa ibn Musa, synovec kalifa As-Saffáha, ktorý tak veľmi túžil sa jedného dňa stane panovníkom. Osud mu neprial, utiahol sa do al-Ukhaidiru a postavil majestátnu pevnosť s palácom, ktorá sa dokonca dostala aj na 5000 dinárovú bankovku. Začiatkom 20.storočia je al-Ukhaidir stále neznámym miestom, no výnimočná žena menom Gertrude Bell ho priviedla na svetlo sveta. Pevnosť stojí v strede ničoho, takže dokonalo vynikne jej panoráma. Pokojne tu strávite hodinu, bez problémov aj viac, pretože môžete celú pevnosť preliezť. Objavovať chodby, stúpať do schodov, kráčať po strechách, nádvoriami a hľadať palácové siene, mešitu či hammam. Všetko tu má svoje miesto a vy si užijete tú omamnú, vzácnu opustenosť tohto miesta.

14. Najaf

Iracký Najaf (alebo ak chceme, tak Nadžáf) je dvojičkou Karbaly. Ide o mimoriadne posvätné miesto a kým Karbala bude navždy jednotkou, Najaf pokojne dostane číslo dva. Jeho osud sa totiž preplietol s postavou imáma Alího, ktorý má v centre mesta okázalú hrobku. Medzi Karbalou a Najafom je iba 80 kilometrov cesty, tak si viete obe posvätné miesta veľmi ľahko spojiť v jednu návštevu. Hrobku Alího postavili na mieste, kde sa podľa legendy mala dostať ťava so smrteľne zraneným Alím. Toho v neďalekej Kufe zranili v roku 661 počas modlitby. Najaf a jeho posvätnosť je takpovediac hračkou osudu. Celý komplex Alího hrobky je veľkolepý tak ako to šíitske svätyne vedia. Vojdete na nádvorie, odtiaľ nazriete pod zlatú kupolu a v útrobách svätyne sa prebijete až k hrobke, kde vrcholí náboženská extáza. Neďaleko svätyne leží okraj obrovitánskeho cintorína Wadi Salam. Nie je ničím výnimočným, ak na hlavnej ulici vedúcej k svätyni stretnete zástupy mužov nesúcich truhlu so zosnulým. Posledná cesta pred pochovaním vedie do svätyne, tak môžete sledovať zaujímavé rituály na vlastné oči. Wadi Salam je najväčším cintorínom celého sveta. Milióny hrobov sa tiahnu do diaľky a nebudete vidieť ani vedieť kde končia. Kedysi sem prichádzali legendárne „karavany smrti“, aby pochovali ľudí túžiacich byť v tesnej blízkosti Alího a dodnes sa tu pochováva. Zaujímavým miestom je aj miestny bazár, kde viete ochutnať tradičné sladkosti Najafu.

15. Kufa

Iracká Kufa je staršia, než Najaf a nebyť tej, zrejme by Najaf nikdy nevznikol Dnes pôsobí ako predmestie tohto mesta, no ak hľadáte historické príbehy, nesmiete Kufu obísť. Dušou dnešnej Kufy je Veľká mešita, ktorá patrí spoločne s ruinou mešity Al Zubayr neďaleko Basry medzi najstaršie mešity celého Iraku. Minarety mešity sa vyznačujú starobylosťou a skôr pripomínajú veže aké nájdete v tuniskom meste Kairouan. Islamská architektúra sa v 7.storočí ešte len hľadala a preberala niektoré drobnosti z Byzancie, to preto je mešita v Kufe unikátnym stavebným počinom. Z nádvoria mešity sa vstupuje do svätyne, kde v roku 661 zaútočili na modliaceho sa Alího a dnes k tomuto miestu prichádzajú miestni so slzami na tvári. Gro pútnikov v Kufe sú Iránci, a tak môžete okolo seba počuť najčastejšie perzštinu. Môžete si ešte pozrieť Alího dom, ale už to nebude TOP pamiatka Iraku.

16. Uruk

Máloktoré staroveké mesto Iraku je tak známe ako Uruk. Jeho ruiny ležia neďaleko mestečka menom Warka, no nevábi návštevníkov na okázalé pamiatky. Skôr je ticho, nedáva o sebe vedieť a pritiahne tak len tých, ktorí po ňom túžia. Uruk založili už niekedy okolo 5000 pr.Kr., a tak má toto miesto cca 7000 rokov! Okolo 3100 pr.Kr. tu mohlo žiť až 40-tisíc obyvateľov a na celom svete nebolo väčšieho mesta, než bol Uruk. Vládnuť mu mal legendárny Gilgameš, ktorý sa stal nesmrteľným vďaka eposu. Uruk žil svoj zlatý vek v časoch, kedy ani európske civilizácie netušili, čoho budú ich nasledovníci schopní. Uruk okolo roku 2000 pr.Kr. začne upadať a hoci sa drží zubami nechtami tohto sveta až do 7.storočia nášho letopočtu, nehral už dôležitú rolu. Dnešný Uruk je spleť piesku, vetra, kameňov a príbehov, ktoré rozpáli letné slnko na žeravé peklo. Možno dnes nenadchne každého, pretože tu nájdete „iba“ múry, základy tehlových stavieb, chrámov a zvyšok zikkuratu, no meno je to, čo z tohto miesta spravilo legendu. Ak človek o Uruku nič nevie a príde sem, mesto mu nič nedá. Ak si o ňom prečítate veci a jeho dejiny, potom budete skákať medzi ruinami a tešiť sa z prítomnosti. Tabuľka vedľa zikkuratu prezradí, že práve tu sa zrodilo písmo a keď sa ho nabažíte, pozrite si ešte ruiny chrámu Areykal.

17. Ur

Ur predstavuje ďalšie fantastické miesto pre milovníkov histórie. V krajine nenájdete známejší zikkurat ako ten, ktorý sa dvíha pár kilometrov za mestom Nassiriyah. Dvíha sa z prachu zabudnutého miesta a má v sebe unikátny príbeh. Ur je miesto staré ako Mezopotámia a práve tu bilo srdce Sumerskej ríše. Objavili sa tu stopy obrovskej „biblickej“ potopy, ktorá sa mohla spomínať v epose o Gilgamešovi a dala vznik mnohých legiend o obrovských potopách sveta. Kedysi bol totiž Ur takmer na brehu mora a s vodou tu bývali bežne problémy. Ur ako mesto poznáme niekedy z obdobia cca 3300 pr.Kr. Sumeri tu postavili palác, obrovský zikkurat, ale našlo sa toho podstatne viac. Až neskôr sa im začala ríša rúcať a tak prišiel Akkad, po nich Babylon, neskôr Kassiti, Elam a hviezda Uru, ktorý bol svojho času najväčším mestom sveta pomaličky zhasla. Slávny zikkurat tu stojí 4100 rokov a hoci prešiel rekonštrukciou už v staroveku, budete ho obdivovať. Dnes už hore ziaľ nevyleziete (v 2022 to ešte bolo možné), no aj tak si odtiaľto odnesiete zážitok. Nahliadnite ešte k malému chrámu, kde je podľa mnohých najstarší oblúk sveta, tehly s klinopisom a na konci areálu sú diery pohrebiska s hrobkami Urskej dynastie. Tu kopal Leonard Woolley a pomáhal mu pri tom Max Mallowan, ktorého Agatha Christie mala prvý krát stretnúť práve tu počas jej návštevy Uru. O dva či možno tri kilometre leží v Ure ešte jedno zaujímavé miesto. Je ním Abrahámov dom, pretože sa verí, že biblický Abrahám sa narodil práve tu.

18. Chibayish

Za menej známym názvom sa na juhu Iraku ukrýva jedna z najunikátnejších oblastí akú nielen v Iraku, ale aj na Blízkom Východe môžete objaviť. Kedysi sa práve tu nachádzali rozľahlé močariská, kde kedysi žili bažinní Arabi o ktorých tak rád písal svojho času Wilfred Thesiger. Kedysi tento kúsok Iraku vyzeral ako raj. Ten minulý čas je mrazivý, pretože Saddám sa rozhodol, že to zmení a bažiny chcel premeniť na súš. Nepáčilo sa mu, že tu žije priveľa šíitov a veril, že práve tadiaľto sa počas zbytočnej iránsko-irackej vojny dostanú Iránci. Strácala sa voda, mizli ostrovy z rákosia, odchádzali ľudia až jedného dňa svet prišiel o niečo mimoriadne, no bolo mu to jedno. Ak sem prídete, poseďte si v tradičných domoch zvaných mudhif postavených z rákosia. Vypite si pohárik či niekoľko pohárikov čaju a vydajte sa loďkou na plavbu po okolí. Ten pokoj je v takom krásnom protiklade s chaotickým Bagdadom, že odtiaľto nebudete chcieť odísť. Plavíte sa vodnými kanálmi, objavujete čarovné zákutia a ak natrafíte na stádo kúpajúcich sa byvolov, máte ešte aj pravé iracké safari.

19. Basra

Známe mesto Basra je metropolou celého juhu. Kedysi sa pýšila prezývkou „Benátky východu“ a hovorí sa o nej ako aj ekonomickom centre. Basra občas zo svojej polohy na samotnom juhu ťažila, inokedy bola zase prekliatím. Stará Basra bola kedysi ozdobou Iraku. Mala krásne domy ozdobené orientálnymi drobnosťami, vyčnievajúcimi balkónmi, nádhernými fasádami a okázalými nádvoriami. Pretkávala ju sieť kanálov a loďkou ste sa mohli ponoriť hlbšie a hlbšie do jej štvrtí. Dnes tu v občasných kanáloch stojí voda s odpadkami a mnohé domy sa rozpadli. Aj napriek tomu má stará Basra ešte v sebe čaro Orientu zmietajúce sa v zaprášenej nostalgii. Objaviť tu môžete lákavé trhovisko, kde nájdete vynikajúce koláčiky, ovocie, zeleninu, čerstvé džúsy, ale aj dokonalé datle. Podľa mnohých sú najlepšie datle v Iraku práve tu! Najkrajším zážitkom je plavba po rieke Shatt al-Arab. Vyberte sa na ňu podvečer, kedy sa už Basra nezmieta v neznesiteľných horúčavách. Na brehu rieky spoznáte jachtu Saddáma Husajna, ďalej ležia hrdzavé vraky lodí ako spomienka na vojnu a z loďky uvidíte aj Saddámove paláce. Jeden z nich dnes v sebe ukrýva múzeum s historickými vzácnosťami. Vidieť Basru je dotvoriť si dôležitý kúsok irackej mozaiky.

20. Agarqouf

Aqarqouf možno nebude miestom o ktorom ste počas plánovania svojej irackej cesty snívali, ale rozhodne by ste si ho nemali ujsť. Jeho starovekým menom je Dar Kurigalzu, no ani to nerozsvieti žiarovku, však? Toto miesto leží len cca 30 kilometrov od Bagdadu neďaleko notoricky známeho miesta Abu Ghraib. Dar Kurigalzu alebo ak chceme Agarqouf založila menej známa civilizácia Kassitov v priebehu 14.storočia pr.Kr. Na jeho začiatku stál kassitský kráľ Kurigalzu I. Vybral si zaujímavú polohu medzi riekami Eufrat a Tigris. Za jeho vlády sa stalo hlavným mestom Babylónie. Jeho sláva však netrvala dlho a už v 12.storočí pr.Kr. sa sen o ríši rozpadol a niekoľko storočí tu ležali len beztvaré ruiny. Miesto sa ešte raz vynorilo z histórie, ale už nikdy nebolo tak dôležité ako v zlatom veku kráľa Kurigalzu I. Najkrajším miestom dnešného mesta je zikkurat. Niekto by povedal, že je to zvláštna ruina, ale ak viete, že toto je jeden z najlepšie zachovaných zikkuratov celého Iraku, možno sa váš pohľad zmení. Zikkurat v Ašure sa takmer rozpadol, ten v Ure prešiel masívnou rekonštrukciou a zikkurat tu v Agarqoufe je skutočne unikátny. Toto miesto je staré cca 3300 rokov! Ešte aj dnes tu krásne vidíte to, ako sa medzi tehly z nepálenej hliny vkladali rohože z rákosia, ktoré mali za úlohu držať obrovskú konštrukciu pokope.  

INŠPIRUJTE SA AJ SUSEDMI IRAKU. SÝRIA alebo IRÁN?

The post Irak. Čo si pozrieť alebo 20 miest, ktoré stoja za to appeared first on Street Food Hunters.

Malajzia patrí k najzaujímavejším krajinám celej juhovýchodnej Ázie. Možno ešte stále leží v tieni Thajska alebo Vietnamu, ale to sa veľmi rýchlo zmení. Je to nádherná mozaika národov, náboženstiev a s tým súvisí aj fantastická gastronomická variabilita. Ako chutí Malajzia a čo sa v tejto krajine oplatí ochutnať? Vybrali sme pre vás 20 rôznych chuťoviek z Malajzie!

Malajzia je krajina, kde viete za krátku dobu cestovať viacerými svetmi. Stretnete tu čínske aj indické komunity, Malajcov a ak sa vyberiete na ostrov Borneo, aj viaceré miestne kmene, ktoré vstúpili do 21.storočia. Rozlieva sa tu islam, čínske náboženstvá od konfucionizmu až po budhizmus, kresťanstvo a cítiť tu aj podmanivý závan hinduizmu. Všetko sa tu mieša a práve to robí z Malajzie dokonalú destináciu. Každý si so sebou do Malajzie priniesol svoje predstavy o jedle a preto je dnes Malajzia perfektným miestom pre každého milovníka jedla. Thajská kuchyňa je známa, vietnamský streetfood tiež, no poznáte jedlá z Malajzie? Nás krajina očarila a ani za tých takmer tridsať návštev sme sa jej neprejedli. Práve naopak!

1.NASI LEMAK

Exotický názov Nasi Lemak skrýva jedno z najtypickejších, ba až národných jedál celej Malajzie. Je skvelé, chutné, dostupné a má v sebe presne to, čo vystihuje Malajziu. Mieša sa v ňom niekoľko chutí, tak ako sa v krajine mieša niekoľko rôznych národov. Objednajte si Nasi Lemak, ktorý sa prvý krát ocitol v kuchárskych knihách pred viac než sto rokmi a dostanete na tanieri hneď niekoľko ingrediencií. Toto jedlo si viete vychutnať v malých podnikoch na raňajky, dať si ho pokojne na obed či večeru alebo neskoro v noci na niektorom zo streetfood trhov. Nasi Lemak predstavuje kopec ryže, pikantný sambal, vynikajúce chrumkavé ančovičky (ikan bilis), arašidy, uhorky a varené vajce. Paradoxom tohto jedla je aj to, že má obrovské množstvo verzií. Niekedy máte namiesto vareného vajca napríklad volské oko, inokedy je jeho súčasťou kuracie kari alebo hovädzí rendang, niekedy zase kalmáre či ryby. Tradične máte niekedy Nasi Lemak zabalený aj v banánovom liste.

2.CLAYPOT RICE

Malajský „Claypot Rice“ má v sebe výrazne čínsku stopu a ak milujete ryžu, našli ste zrejme svoje obľúbené jedlo. Ryža sa tradične pripravuje v hlinených hrncoch spoločne s mäsom či zeleninou a jedlo tak dostane typickú chuť. V Kuala Lumpur, v čínskej štvrti nájdete niekoľko stánkov, kde Claypot Rice zmajstrovali do dokonalosti. Objednajte si svoju porciu a o chvíľku dostanete na stôl horúcu hlinenú misu s vynikajúcou zmesou kuracieho mäsa aj omáčok. Na prvý pohľad pripomína jedlo rizoto, no stačí jedno sústo a viete, že jeho chuť je niekde úplne inde.

3.CURRY MEE

Ak milujete polievky, toto bude jedlo presne pre vás. Perfektný vývar, rezance a množstvo skvelých ingrediencií, ktoré sa budú lokálne líšiť. Najčastejšie v polievke Curry Mee nájdete kúsky kuracieho mäsa alebo krevety, dary mora, vajcia, tofu, jarnú cibuľku, fazuľové výhonky a čili či pikantný sambal. Skúste ochutnať Curry Mee na malajskom ostrove Penang, ktorý je ním známy a dokonca tu nájdete až dve verzie. Tá jedna je klasická akú nájdete aj v ostatných častiach Malajzie či v Singapure. Druhá má názov „White Curry Mee“, pretože má základ v kokosovom mlieku.

4.NASI KANDAR

Nasi Kandar je pre nás jedlom, ktoré dokonalo vystihuje Malajziu. Jeho pôvod je v tamilských komunitách na malajskom ostrove Penang, ho rýchlo sa dostalo aj na pevninu. „Nasi“ znamená v malajčine „ryža“ a tak trochu napovie, že podobne ako Claypot Rice ide o jedlo, ktorého dušou je práve biele zlato. Obe jedlá sú však mimoriadne odlišné. Základom jedla je teda ryža ku ktorej dostanete množstvo ďalších chutí. Medzi nimi bude kuracie mäso, hovädzina alebo baranina, no žiadnym prekvapením nie sú ani morské plody. K tomu zelenina akou je najčastejšie okra, alebo baklažán. Všetko to treba doplniť omáčkami s príchuťou kari, niečo pikantné, vajcia alebo dokonca kúsok omelety. Fantázii sa pri Nasi Kandar medze nekladú a ak toto jedlo ochutnáte desať krát, vždy bude vyzerať úplne inak. Ochutnajte ho na ostrove Penang v podniku Hameediyah, ktorý funguje od roku 1907.

5.APAM TELUR

Ráno v Malajzii je skvelé v tom, že sa stačí vybrať do mesta a objavíte množstvo rôznych podnikov či stánkov, kde sa pripravuje perfektné jedlo. Výborným a jednoduchým raňajkovým jedlom je Apam Telur. Apam má svoje korene v južnej Indii a veľmi obľúbený je v srílanskej kuchyni. Ide o tenučkú palacinku naplnenú vajcom ku ktorej sa pridáva v mištičke pikantná kari omáčka. Nečakajte, že k Apam Telur dostanete na malajskej ulici príbor a aj v tomto pocítite indický vplyv. Vynikajúce ich robia v indických štvrtiach malajských miest a v Georgetowne na ostrove Penang nájdete na ulici Lebuh Queen kultový stánok.

6.CHAR KWAY TOEW

K najlepším jedlám celej Malajzie patria rezance Char Kway Toew. Ich domovom je gastronomický ostrov Penang, no dnes ich už nájdete kdekoľvek. Penang ich však robí stále najlepšie a pre nás je toto jedno z najlepších jedál celej juhovýchodnej Ázie. Char Kway Toew je perfektným príkladom streetfoodu v Malajzii. Pripravia vám ho vo veľkom woku priamo pred vami, a tak je dokonale čerstvý plný skvelých surovín. Vo svojej porcii Char Kway Toew nájdete sójovú omáčku, čili omáčku, ryžové rezance, fazuľové výhonky, krevety a tenučké plátky nakrájanej sladkej, čínskej klobásky. Nechýba tu ani vajce a dokonca niekde nájdete aj kačacie. Penang milujeme a natrafili sme tu na viacero skvelých miest, kde si viete toto jedlo vychutnať. Skúste to tu: Chong (ulica Lorong Baru), New Lane San Cafe  (Lorong Baru) alebo Hock Poh Lye Cafe.

7.MEE REBUS

Malajzia má viacero rôznych rezancových jedál a medzi tie veľmi zaujímavé patrí aj Mee Rebus, čo by sa dalo preložiť ako „varené rezance“. Za obyčajným názvom sa však skrýva neobyčajná chuť. Dušou celého jedla sú vaječné rezance (nie ryžové aké sú v regióne veľmi obľúbené) a tie sa ponoria do skvelej omáčky zahustenej zemiakmi. K tomu vajce uvarené na tvrdo, tofu, limetka, pikantný sambal a odrazu v jedle cítite sladkosť, slanosť, jemnú kyslosť aj pikantnosť. Dodnes je otázkou, kde Mee Rebus vznikol, ale tradícia hovorí, že by to mohlo byť niekde na severe Malajzie. Toto naše z fotografie pochádza z malého podniku Yong Teng Cafe v mestečku Tanah Rata.

8.ROTI TELUR

Roti Telur sa môže nápadne podobať na Apam Telur, ktorý v našom výbere tiež nájdete, no rozdiel je v placke. Kým Apam pripomína palacinku, Roti je zase chlebovou plackou akú môžete poznať z Indického subkontinentu. Slovíčko „telur“ znamená v malajčine vajce, takže sa pripravte na placku Roti v ktorej je vajce. Jednoduché, no mimoriadne chutné a na ulici aj nesmierne lacné jedlo. K Roti Telur vám na ulici často dajú do mištičky kari omáčku alebo šošovicový dhál. Určite si k jedlu objednajte aj malajský čaj Teh Tarik.

9.SATAY (SATE)

Satay je v Malajzii, no aj v neďalekej Indonézii veľmi obľúbené jedlo. Ide o klasický príklad streetfoodu, ale ak by ste si ho chceli vychutnať aj v reštaurácii, nájdete ho. Satay zrejme pochádza z indonézskeho ostrova Jáva, no jedlo sa stalo tak populárne, až sa rozbehlo do celého regiónu juhovýchodnej Ázie. Vo svojej podstate ide o kúsky mäsa napichnutých na špajdli a ugrilovaných na drevenom uhlí a ohni. V Malajzii sú to najčastejšie kúsky hovädzieho alebo kuracieho mäsa. K tomu dostanete arašidovú omáčku, prípadne aj čili omáčku a je to.

10.LAKSA

Máte radi polievku menom Laksa? My sme sa do nej pred rokmi zamilovali práve v Malajzii a odvtedy sa jej nevieme prejesť. Najtypickejšou predstavou akú môžete o Lakse mať je verzia, ktorú svet pozná pod názvom Curry Laksa, teda Laksa na spôsob kari. Jej základom je dokonalý vývar prepojený s lahodným kokosovým mliekom, ktoré polievku príjemne zjemní a kvalitná, domáca kari pasta. Súčasťou polievky sú neodmysliteľné ryžové rezance, ale aj kúsky tofu, varené vajcia, čerstvé fazuľové výhonky a exotický závan jedla vďačí svojej chuti aj čili papričkám. Vynikajúcou variáciou tejto Laksy je tzv. Nyonya Laksa, kde jej chuť vybičuje ešte krevetová pasta, limetka aj čerstvé krevety. Slovíčko Nyonya prezrádza, že patrí pod kultúru Peranakanov, teda fúzii medzi čínskymi a malajskými vplyvmi. Ochutnajte však Sarawak Laksu a poprehadzuje sa vám rebríček najlepších jedál sveta. Na malajskom ostrove Penang zase natrafíte na Asam Laksa a tá je úplne iná, než jej kari verzia. Vďaka rybám a tamarindu má polievka kyslú a miestami aj horkú chuť, no doplní ju esencia citrónovej trávy, cibuľky, krevetovej pasty, zázvoru mätových lístkov či ananásu. Je to doslova explózia chutí, ktorú si človek predtým nevie predstaviť. S ochutnávaním Laksy tak ochutnávate aj kúsok histórie Malajského polostrova.

11.ROTI CANAI

Roti Canai sa niekedy prezývaj aj Roti Prata (Paratha) a môže sa podobať na Roti Telur, ktoré spomíname aj vyššie, no je medzi nimi rozdiel. Ten základný je v tom, že síce ide o chlebovú placku, no táto sa po príprave ešte upraví špeciálnym spôsobom a bude to vyzerať tak akoby ju chcel niekto vymlátiť. Vezme sa čerstvá paratha, rukami sa stlačí, hodí sa na dosku, stlačí, prehodí a po krátkom boji sa zase vyrovná a dostanete ju na tanier či na papier. Paratha je mimoriadne nadýchaná, chrumkavá a Roti Canai sú mimoriadne obľúbené malajské raňajky. Musíte ju jesť ešte horúcu, vtedy chutí najlepšie. K parathe dostanete ešte misku kari alebo šošovicový dhál.

12.KARI IKAN

Ryby a jedlá z nich sú v Malajzii mimoriadne obľúbené a medzi klasické jedlá patri Kari Ikan, teda v preklade „Ryba s kari omáčkou“. Nájdete ich v streetfoodových stánkoch, malých rodinných podnikoch aj v TOP reštauráciách a ak máte radi ryby, rozhodne si toto jedlo viete vychutnať. Často ide o jednoduché jedlo a na svoj tanier či do misky dostanete kari omáčku a v nej kúsok ryby, ktorá nezvykne mať veľa kostí. Fantázii sa tu medze nekladú a v kari omáčke ešte môže byť čokoľvek iné. Nám najviac chutilo Kari Ikan na malajskom ostrovčeku Labuan, kde sme v kari omáčke mali aj okru. Kari omáčka má v sebe množstvo chutí a často v nej je zmes korenín, kari lístky, tamarind, ale aj kokosové mlieko. Milovníci rýb a kari našli svojho favorita.

13.RENDANG

Rendang sa síce zrodil v neďalekej Indonézii, ale v Malajzii je ako doma a rozhodne by ste si toto jedlo mali vychutnať počas cesty aj vy. Podľa rôznych rebríčkov patrí medzi najchutnejšie jedlá Ázie a nie je to len jeho vôňou, ale aj chuťou. Rendang sa pripraví tak, že sa vezmú kúsky mäsa, ktoré sa dlho a pomaličky varia a dusia v omáčke z kokosového mlieka, kde nechýbajú mnohé koreniny, škorica či kardamóm. Správny rendang sa pripravuje niekoľko hodín počas ktorých omáčka zhustne, trošku skaramelizuje a všetka chuť a vône v nej zostanú. V podnikoch nájdete desiatky rôznych druhov rendangu, no najčastejšie sa líšia tým, aké mäso sa v ňom ocitne. Podáva sa ryžou a veľmi chutná je lepkavá ryža, ktorá sa balí do banánových listov a dusí v bambuse.

14.MASALA DOSA

Masala Dosa nie je malajské jedlo a malo by skôr patriť medzi indickú kuchyňu, ale indické a tamilské diaspóry sú v Malajzii natoľko silné, že na ňu natrafíte na mnohých miestach. Masala Dosa je tenučká placka z ryže či šošovice, ktorá sa pripraví na rozpálenej platni a napokon naplní zmesou zemiakov, cibuľky a korenín a zázrak je na svete. Podáva sa s pikantným sambarom alebo kokosovým čatní a najčastejšie ju budete aj tu v Malajzii jesť rukami. Vynikajúce ich nájdete v indickej štvrti v Kuala Lumpur v podniku MTR alebo v Saravanaa Bhavan. Keď Masala Dosu dostanete, odtrhnite si kúsok rukou, plackou si vezmite zo zemiakovo-cibuľkovej plnky, namočte do čatní či sambaru a ochutnávajte.  

15.KARI AYAM

Kuracie kari môže mať množstvo podôb a svoju predstavu má aj Malajzia. Jedlo aké poznáte z rôznych iných krajín je doma aj na Malajskom polostrove a ak nechcete veľmi experimentovať, tu viete, že sa jednoducho nesklamete. V pikantnej kari omáčke nájdete kúsky kuracieho mäsa a líšiť sa môže len to, čo si k jedlu dáte. Najčastejšie toto jedlo nájdete v malých podnikoch, kde si sami vytvoríte, čo všetko si na tanier dáte a my ho máme najradšej s volským okom, baklažánom a sambalom. Klasickou prílohou je kopec ryže, ktorá sa v Ázii stane skutočne jedlom na každý deň.

16.MEE GORENG

Rezancových jedál nájdete v Malajzii viacero a ak chcete pohľadať najväčšiu klasiku, potom je tu presne Mee Goreng. Pražené rezance sa pripravujú vo woku a sú skvelým, chutným a rýchlym streetfoodom na malajskej ulici. Mee Goreng sú najčastejšie rezance, ktoré sa dotvoria nakrájanou šalotkou, cibuľkou, cesnakom, pridá sa rôzna zelenina, mäso či morské plody a nechýba tu často ani vajce či sójová omáčka. Najbežnejšie jedlo, ktoré nájdete naozaj takmer úplne všade.

17.POPIAH

Meno Popiah možno na tvári nevyčaruje žiadnu emóciu, pretože je stále pomerne neznáme, no kto ich už raz ochutnal, ten sa zasníva nad ich skvelou chuťou. Reč je o typických jarných rolkách, ktoré sú tak odlišné od tých aké môžete poznať z Vietnamu. Popiah je typickým streetfoodom na ostrove Penang a majú v sebe čínsky pôvod. Jarné rolky sa pripravujú z tenučkého cesta. Na začiatku sa potrie čili pastou aj sójovou omáčkou a na tú sa naukladajú kúsky šalátu, fazuľových výhonkov, či nakladaná reďkovka. Ešte štipka nadrvených arašidov a je to. Popiah je väčšinou mimoriadne lacný a jeho výhodou je to, že v stánkoch vám ich pripravia priamo pred vami po vašej objednávke.

18.ICE KACANG

Malajzia má obrovské množstvo dezertov, koláčikov či sladkostí a ak ich máte radi, rozhodne si tu prídete na svoje. Medzi najzvláštnejšie a najunikátnejšie patrí Ice Kacang, alebo aj Ais Kacang. Prečo? No skúste skombinovať nastrúhaný ľad, kondenzované mlieko, šťavu z liči (môže byť aj iná), ružový sirup, fazuľu, kukuricu, želé, kokos a niekoľko ďalších drobností. Nie, nepomýlili sme sa. V každom stánku vám na ulici pripravia ich vlastnú predstavu, ale stále je to bizarná, kalorická bomba. Stojí za to, ochutnať Ice Kacang aspoň raz.

19.KUIH PAU

Kuih Pau sú typické malajské koláčiky s čínskou stopou, ktoré nájdete v Malajzii takmer všade. Stačí sa pozrieť do niektorých podnikov a keď uvidíte výklad s naukladanými buchtami, našli ste ich. Sú skvelým snackom alebo sladkosť po jedle a môžete ich nájsť nielen v sladkých, ale aj slaných verziách s kari, kuracím mäsom či zemiakovým kari. Najdokonalejšie sú však Kuih Pau v sladkej verzii, kedy nájdete buchty s nastrúhaným kokosom (kelapa) alebo kokosovým džemom (kaya), prípadne s červenou fazuľou na sladko (kacang).

20.TEH TARIK

Najobľúbenejším nápojom celej Malajzie je čaj s názvom Teh Tarik. Ide o sladký čaj s kondenzovaným mliekom a jeho názov „tarik“ znamená ťahať, preto sa môže občas nazvať aj ako „ťahaný čaj“. Meno pochádza zo spôsobu prípravy, kedy sa čaj nalieva z veľkej výšky, čo vyzerá akoby ste ho z kanvice ťahali priamo do pohárikov. Čaj začali v Malajzii pripravovať indickí imigranti a pôvodne ho popíjali pracovníci na kaučukových plantážach, no neskôr dobyl malajské ulice a dnes je národným nápojom. Teh Tarik sa perfektne dopĺňa k malajským raňajkám akými je Apam Telur, Roti Telur alebo Roti Canai.

OBJAVTE v NAŠICH ČLÁNKOCH GASTRONÓMIU REGIÓNU

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Malajzia. Čo ochutnať a 20 inšpirácii (FOOD GUIDE) appeared first on Street Food Hunters.

Poznáte srílanské Negombo? Patrí k letoviskám ležiacim najbližšie k medzinárodnému letisku a hoci sa môže zdať, že je zbytočné sem prísť, opak je pravdou. Negombo má v sebe kúsok histórie, dlhočiznú pláž a napokon aj množstvo podnikov so skvelým jedlom. Na pár dní sa tak vie stať skvelou oddychovou zastávkou na Srí Lanke.

Negombo na dosah letiska

Cesta z medzinárodného letiska do Negomba má cca 10 kilometrov a tak sme raz dva na mieste. Prvé čo nám udrie na Srí Lanke po Indii do očí je čistota. Skutočne, čisté ulice, minimum smetí a ak je človek zvyknutý na indické reálie od Tamil Nadu po Pandžáb, tak je v príjemnom šoku. Ani typický indický chaos tu nie je, tak uvidíme, či sa ešte rozvinie alebo sa ten pokoj vznášajúci sa predmestiami Negomba rozleje po celej krajine. Srí Lanka má množstvo krajších miest, kde by ste sa vybrali k moru, ale ak chcete byť niekde len tak pár kilometrov od letiska na jeden, dva či tri dni, tak Negombo je presne to, čo človek hľadá. Negombo však nie je len pláž, penzióny, hotely či podniky, ale má aj svoju starú časť, kde sa viete zatúlať a nadýchnuť sa života. Najživším miestom je rybí trh neďaleko ruiny staručkej holandskej pevnosti zo 17.storočia.

Stará pevnosť

Z hlavnej ulice si vezmeme tuk tuk, aby nás odviezol k starej ruine holandskej pevnosti. Peši sú to odtiaľto necelé štyri kilometre a stratili by sme kráčaním priveľa času. Tuk tuky sa predbiehajú na ceste, trúbia a tak sme na mieste rýchlejšie, než sme mysleli. Stará holandská pevnosť patrí k najstarším pamiatkam celého Negomba. Holanďania ju postavili v roku 1678, keď tu vládli dávno pred príchodom Angličanov. Kedysi rozľahlá pevnosť dnes zaberá len kúsok neveľkého pahorku a zvyšok sa pričlenil k miestnej väznici. Z pevnosti zostala stáť len jediná brána ozdobená rokom, kedy ju postavili. Dnes nad ňou drží stráž aj kamenná hodinová veža a hoci pôsobí akoby rástla spoločne s bránou, opak je pravdou. Pristavili ju až Briti v 19.storočí po tom, ako sa stal ostrov ich kolóniou.

Na dosah k rybárom

Zátoka pod pevnosťou patrí rybárom, hoci tí sa už z lovu dávno vrátili. Teraz tu odpočívajú ich lode a na niektorých sú aj oni a rozmotávajú siete. V plytkej vode kráča niekoľko krásnych, bielych vodných vtákov a sem tam pichnú do hladiny zobák s nádejou na malú rybku. Ak chcú ryby domáci, tak pre ne musia zájsť na rybí trh. Na blízkom štadióne sa preháňa niekoľko chalanov hrajúcich kriket a vôňa rýb napovedá, že už sme skoro na mieste.

Trhovisko plné rýb

Fish market je naozaj podmanivé miesto. Viete o ňom už z diaľky, pretože sa v jeho okolí zastavujú tuktuky, parkujú tu autá a zo všetkých smerov sa neustále objavujú ľudia, ktorí kráčajú na trhovisko a odchádzajú s plnými taškami. Mám pocit, akoby tu bolo v to ráno celé Negombo. Zvolávanie, ruch, jemný chaos, vôňa či zápach rýb, pozdravy domácich. Atmosféra vás vtiahne k sebe ako silný morský príboj. A tak sa túlam. Kráčam uličkami, pomaličky, bez náhlenia, len tak, aby som si vychutnal toto miesto. Občas ma niekto pozdraví, občas niekto ponúkne či nekúpim krevety, tuniaka, barakudu alebo ryby o akých som nikdy nepočul a aké som zrejme nikdy nevidel. Je to príjemné byť na chvíľku súčasťou tohto sveta. Predávajú muži, ženy, predáva sa z pultov, priamo zo zeme alebo zo špinavej plachty a ak si svoje ryby kúpite, môžete si ich odniesť na okraj trhoviska, kde už čaká niekoľko chlapov s ostrými sekáčikmi v rukách a ryby vám šikovne očistia. Ak by som bol v Negombe mesiac a mal vlastnú kuchynku, sem by som chodil ráno kupovať ryby či krevety. Všetko je tak perfektne čerstvé. Veď iba pred nedávnom ich sem priniesli rybári z Indického oceánu a niektorí prichádzajú s úlovkami aj teraz.

Pláž posiata rybami

Prihovorí sa nám rybár a volá nás na pláž, kde sa na piesku sušia snáď tisíce rýb. Sú naukladané na plachtách, aby sa nezašpinili od pieskových zrniek a sušia sa na ostrom slnku. „Vylovíme ich, uložíme vedľa seba, nasolíme a necháme ich tu dva dni“ začne svoje rozprávanie. „Až potom, keď ich dobre usušíme, ich môžeme zbaliť a poslať do Colomba“ povie. Každých pár metrov sa sušia obrovské plochy od tých najmenších nasolených sardiniek, cez kalamáre až po väčšie ryby. „Na 200 kilogramov rýb, spotrebujeme 150 kilogramov soli“ dodá. Je to veľmi zaujímavé vidieť a byť na chvíľku súčasťou ich života. Na pláži sa pri rybách poneviera pomerne veľa ľudí. „Žijeme tu“ ukáže na pozbíjané chatrče ležiace len pár metrov od brehu. „Najhoršie bolo, keď prišlo tsunami, to nám všetko zničilo“.

Centrum Negomba

Vrátime sa k pevnosti a vybehneme na maličký pahorok nad ňou, kde stojí Kostol sv.Štefana z 19.storočia. Aj ten tu po sebe zanechali Briti a je príjemne fotogenický. Správca polieva trávnik a chce nám otvoriť bránu dnu, ale nebudeme ho rušiť a užijeme si ho len zvonku. Dole na križovatke si za pár desiatok rupií kúpime trs maličkých banánov. Sú úplne iné ako tie, čo poznáme od nás z domu, no sú o niekoľko tried lepšie. Hlavná ulica starého Negomba je krásna, vďaka starým koloniálnym domom. Sú tak krásne zachované, že im stačila len malá oprava a stále v nich žijú ľudia, alebo si v nich otvorili svoje obchody. Kedysi dávno ma koloniálna architektúra nefascinovala, no za posledné roky sa jej neviem prejesť. Kráčame mestom, rušnou ulicou, nájdeme kostoly, hinduistické chrámy, malé podniky s jedlom, obchodíky aj trhovisko so zeleninou či oblečením. Aj toto obyčajné, neturistické Negombo má napokon niečo do seba.

Srílanské raňajky

Netrvalo to dlho a v spleti uličiek sa objaví podnik, kde sedí niekoľko domácich. Na prvý pohľad je to presne to, čo hľadám a keď vidím, že nemajú ani menu a len niekoľko hrncov a obrázok, tak som si už istý, že toto je to miesto. Objednám si typické srílanské raňajky a o chvíľku mám svoju prvú hostinu. Sem tam zazriem na sebe pohľady miestnych a mnohí akoby čakali ako sa toho zhostím, keďže v podniku nepoznajú príbory. To však nevedia, že mám za sebou niekoľko mesiacov tréningu v Indii a rukou sa najem skôr ako s príborom. Srílanské raňajky to je Idiyappam, ryžové rezancové klbká, ktoré sa podávajú k rôznych druhom kari omáčok. Niekedy ich tu nájdete aj pod názvom String Hoppers, ale stále ide o jedno a to isté. V mojej porcii je niekoľko Idiyappamov a k nim dostanem štyri nádobky, aby som si z nich naložil na svoju tácku koľko chcem a ako chcem. Práve tieto nádobky ukrývajú rôzne srílanské kari. Jedno chutilo trochu ako indický sambar, ďalšie kari bolo s cícerom a podobalo sa na channu masalu a v treťom boli kúsky zeleniny, najmä tekvice. Štvrtá nádobka patrila akejsi omáčke, kde bola cítiť chuť rajčín, no ani sám neviem o čo išlo. K tomu sa podáva aj kokosové čatní a čili pasta. To všetko na jeden tanier a diabolská symfónia pikantných chutí sa roztancuje na jazyku!

TIP NA ČLÁNOK: AKO CHUTÍ SRÍ LANKA?

Miestna pláž

Hlavná ulica Beach road je rušná. Každú chvíľku míňame rodinnú reštauráciu, malú predajňu potravín, hotel alebo turistickú kanceláriu, kde ponúkajú všetko od výletov až po zmenu peňazí. Indický oceán je neďaleko od nás a tak ho nemôžeme len tak obísť. Na pláži posedáva niekoľko domácich a len hŕstka ľudí sa kúpe. Veľké vlny sa rozbíjajú o breh a ani rybára to asi veľmi nebaví a čoskoro sa pobalí a odíde. Ráno bývajú vlny menšie, no na prechádzku po pláži je krásne ráno aj podvečer. Stojí za to okúpať sa, hodiť sa do vĺn a užiť si to, ale napokon to bude atmosféra tejto pláže, čo vás dostane. Nie je to najkrajšia pláž ostrova, to vôbec nie. Dokonca som sa pristihol pri myšlienke, že by som tu ani nechcel tráviť týždeň, ak by som si mal Negombo vybrať iba kvôli moru, ale na dva či tri dni je to tu skvelé.

Dva tipy na zaujímavé podniky s jedlom

Ocean 14

Malý, rodinný podnik Ocean 14 na ktorom sa nám zapáčila jeho atmosféra. Je už takmer na pláži, vidieť odtiaľto oceán a veľmi pekne je tu pri západe slnka. Môžete tu popíjať kokosové orechy, no vedia vám tu pripraviť rôzne tradičné jedlá za mimoriadne dobré ceny. Skúste kari s ryžou, papadamom a v porcii dostanete niekoľko mištičiek s omáčkami či zeleninou. Výborne tu robia aj Kottu.

Ice Bar Guesthouse

Jedno z najpríjemnejších miest, ktoré sme v Negombe objavili je tento malý podnik ukrytý v záhrade Ice Bar Guesthouse. Dá sa tu aj ubytovať, ale chodili sme sem len za pokojom, jedlom a atmosférou. Pokojná záhrada, takmer nikto naokolo, nad hlavou kokosové palmy, všetko zelené a do toho som kokosové orechy či poháriky čierneho čaju. Dokonalou špecialitou tohto miesta ja Red Fish Curry s kúskami tuniaka. Pre mňa osobne má toto miesto aj nostalgickú hodnotu, pretože práve tu som začal písať prvé riadky mojej knihy Tisíc a jeden čaj!

OBJAVTE v NAŠICH ČLÁNKOCH SRÍ LANKU

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Negombo. Brána na Srí Lanku appeared first on Street Food Hunters.

Aký bol náš cestovateľský rok 2023? Už tradične sa na neho pozrieme optikou gastronómie a vyberieme jedno jedlo v mesiaci, ktoré nás najviac zaujalo. Inšpirujte sa na chutné spoznávanie tohto sveta a vyrazte na cesty pokojne aj v našich stopách!

Akých 12 jedál z celého sveta nás tento rok najviac zaujalo? Kam sme sa zatúlali a čo tam ochutnali? Vyberte sa spoločne s nami na spomienky ukryté do jedného článku!

JANUÁR: CAO LAU / Hoi An, VIETNAM

Už prvý deň v roku 2023 sme strávili na cestách a zobudili sme sa vo vietnamskom Hue. Celý január sme sa totiž krútili vo Vietname a Kambodži, kde sme opäť objavovali miesta, ktoré už síce dobre poznáme, ale lákajú nás kedykoľvek. Vietnam je gastronomická krajina a tak nechýbala dokonalá Bun Cha v Hanoji, Pho, Banh Xeo a mnohé iné chute, no najväčším zázrakom mesiaca sa stalo Cao Lau z vietnamského mesta Hoi An. Je najtypickejším jedlom celého mesta a keď si ho objednáte, dostanete misku plnú hrubých rezancov ku ktorým sa pridá bravčové mäso, kopa byliniek, šalát aj ryžové chipsy. Pridajte si k tomu dokonalú vietnamskú kávu a atmosféru Vietnamu a viete, že toto jedlo bude stáť za to!

PREČÍTAJTE SI: AKO CHUTÍ VIETNAMSKÝ HANOJ?

FEBRUÁR: MEE REBUS / Tanah Rata, MALAJZIA

Celý február sme boli na cestách medzi Thajskom, Malajziou a Singapurom, a tak si viete prestaviť koľko geniálneho jedla sa okolo nás mihlo. Vybrať len jedno? Môže to byť problém, ale tento mesiac si to zaslúži Mee Rebus z malajského mestečka Tanah Rata uprostred Cameron Highlands po ktorých som túžil roky. V Singapure som nasadol do autobusu, zastavil sa v Johor Bahru, vychutnal si Kuantan a cez Kuala Lumpur som bol odrazu v inom svete. Mee Rebus v maličkom podniku Yong Teng Cafe tvorilo spomienky. Dušou celého jedla sú vaječné cestoviny ponorené do omáčky zahustenej zemiakmi. K tomu vajce uvarené na tvrdo, tofu, limetka, pikantný sambal a malajský mix je na svete.

MAREC: KRÉMEŠ / Bled, SLOVINSKO

V marci sme sa vybrali na vlakový výlet do Talianska s cieľom lepšie preskúmať provinciu Marche a po nej si vychutnať Umbriu, ktorú máme tak radi. Cestou nazad sme zastavili ešte v Cremone, Piacenze, Parme a vrátili sme sa do Benátok. Vymysleli sme, že nemusíme ísť domov priamo, ale skočíme do Trieste a slovinskej Ľubľany, odkiaľ to už nie je ďaleko k jazeru Bled. Prilákal nás tam dokonalý dezert, ktorým je miestny Krémeš alebo teda Kremšnita. Tu v cukrárni ikonického Hotela Park ho v 1953 vymysleli a môžete ho tu aj dnes ochutnať. Krémeš je jednoduchý dezert, no v jednoduchosti je krása. Ak tu budete, ochutnajte ho a radi sa pre neho vrátite.

APRÍL: ŠAŠLÍK / Biškek, KIRGIZSKO

Apríl sa niesol v znamení cesty do milovanej Strednej Ázie po stopách Hodvábnej cesty. Začiatok apríla ešte trávime v Indii na zlatom trojuholníku a potom cez Dubaj do kirgizského Biškeku. Túlali sme sa Kirgizskom, Kazachstanom, Tadžikistanom a napokon strávili necelé tri týždne v Uzbekistane. Aj napriek tomu je najlepším jedlom za apríl dokonalý šašlík. V podniku Omar Ne Khaiyam v centre Biškeku ugrilovali jeden hovädzí a druhý baraní a doteraz nevieme, ktorý bol lepší. Chutné, mäkké mäso, cibuľka, omáčka a pocit, že je človek v Strednej Ázii, ten je na nezaplatenie.

PREČÍTAJTE SI: ČO SI POZRIEŤ v KIRIGZSKOM BIŠKEKU?

MÁJ: NJEGUŠKI STEK / Kotor, ČIERNA HORA

Máj sme si vychutnali perfektným európskym výletom. Nasadli sme na vlak a vydali sa so zastávkami až do talianskeho Brindisi. Odtiaľ loďou do Grécka a trajektom na Korfu, kde sme si vychutnali niekoľko dní. Z Korfu sme neleteli domov, ale nasadli na trajekt do Albánska a naprieč Albánskom sme prišli do Čiernej Hory na niekoľko dní a napokon objavili chorvátske ostrovy Korčula, Hvar aj Brač, aby sme našu cestu zakončili v Splite, odkiaľ nám išiel nočný vlak do Bratislavy. Okruh okolo Jadranského mora stál za to a s ním aj balkánske jedlo. Ak musíme vybrať jedno, bude ním Njeguški Stek z čiernohorského mesta Kotor. Jedlo patrí k najznámejším jedlám Čiernej Hory. Predstavte si plnený rezeň naplnený njeguškim pršutom, miestnym syrom a na vrch mäsa sa položí kajmak, aby sa roztekal.

PREČÍTAJTE SI: BUDVA ALEBO KOTOR?

JÚN: SPAGHETTONI con TONNO / Rimini, TALIANSKO

V júni sme si na 5 dní odskočili do Rimini. Zas a znovu sme zatúžili po Taliansku a nebolo nad čím rozmýšľať. Rimini, prechádzky po pláži, raňajkové capuccinno s croissantami a dolce vita. Taliansko je láska a hoci sme v ňom boli už viac než 50x, táto krajina neomrzí ani pri stej návšteve. Najväčším hitom tejto návštevy boli dokonalé cestoviny Spaghettoni con Tonno v príjemnom podniku Da Roberto v Rimini. Zopár ingrediencií, čerstvý tuniak a všetko bez jedinej chyby.

JÚL: CHICKEN KARAHI / Lahore, PAKISTAN

Po máji a júni na európskych cestách vyrážame začiatkom júla do Pakistanu plniť si ďalšie sny. Islamabad, staroveká Taxila, Rawalpindi a neskutočné mesto Lahore, kde sme niekoľko dni objavovali uličky starého mesta a ochutnávali. Z Pakistanu sme vyrazili do Indie, prešli Kašmír aj Ladakh a odleteli do čínskeho Pekingu. Pakistan si nás však nezískal iba unikátnosťou a milými ľuďmi, ale aj jedlo a preto v našom rebríčku patrí júl práve nemu. Najlepším jedlom v Pakistane, ktoré sa pritrafilo do cesty bolo Chicken Karahi. Kúsky mäsa sa nechajú robiť v jemnej omáčke pokojne aj hodinu a tú dotvára kmín, zázvor, čili, cesnak, rajčiny aj koriander. K tomu raita, naan a výhľad na mešitu Badshahi v Lahore.

PREČÍTAJTE SI: AKO CHUTÍ LAHORE?

AUGUST: DAN DAN / Chengdu, ČÍNA

Po Pakistane a Indii sme sa v auguste ocitli v Číne a vybrali sme sa skvelú cestu so začiatkom v Pekingu. Odtiaľ cez Xi´an a Chengdu smerujeme do Tibetu a tým prejdeme naprieč až do Nepálu. Po týždni v Nepále sme opäť v indickom Varanasi, Agre a Delhi. To bola jazda! Najviac si nás na ceste získala gastronómia čínskeho Sečuánu. Xi´an so svojimi nočnými trhmi a Roujiamo to pokojne mohol vyhrať, ale predbehlo ho Chengdu. Skvelé Mapo Tofu, Kung Pao, no jednotkou sa stali rezance Dan Dan. Vystihovali svojou pikantnosťou Sečuán a bol boj ich dojesť. Nie kvôli chuti, tá bola dokonalá, ale kvôli diabolskému spojeniu sečuánskeho korenia a čili oleja.

SEPTEMBER: CESTOVINY s FETOU a RAJČINAMI / SLOVENSKO

Po týždňoch cestovania medzi Pakistanom, Indiou, Čínou aj Tibetom prišiel na rad september a s nim vytúžený domáci oddych, kedy sme si užívali to krásne každodenné bytie. Boli sme doma, tešili sa z toho, varili sme si a hľadali nové chute či recepty, ktoré by sme mohli skúsiť. Favoritom tohto mesiaca sa tak stali domáce cestoviny s feta syrom a malými cherry paradajkami. Prvý krát sme ich ochutnali a od vtedy sme si to už aj zopakovali. Ani jeden deň sme v septembri nestrávili mimo Slovenska a aj napriek tomu sme sa tešili.

OKTÓBER: GRILOVANÝ OŠTIEPOK / Machulince, SLOVENSKO

Podobne ako september aj v októbri sme boli doma. Túlali sa v okolí a občas ochutnali niečo na čo sme sa dlhšie tešili. Presne tak sa nám pod nosom objavil fantastický grilovaný oštiepok so zemiakmi a oblohou. Možno si poviete, že je to obyčajné jedlo, ale my ho máme mimoriadne radi a preto sme si ho vybrali ako októbrové jedlo. Ak pôjdete okolo podniku menom Požitavský dvor, zastavte sa a nebudete ľutovať.

NOVEMBER: RYBA S MARAKUJOU / Cayenne, FRANCÚZSKA GUYANA

November sa u nás niesol v znamení Atén a okolia a tiež exotickej cesty cez Atlantický oceán. Francúzska Guyana, Surinam, Guyana a Trinidad & Tobago boli miesta, ktoré nie sú priveľmi navštevované a tak sa v nich ešte stále drží autenticita. Každá z krajín má svoje zaujímavé jedlá, no najviac zapôsobila reštaurácia Les Palmistes v centre Cayenne vo Francúzskej Guyane. Perfektná ryba s marakujovou omáčkou je niečo, čo si človek ešte veľmi dlho pamätá a na čo sa bude dobre spomínať.

DECEMBER: SCHWEINEBRATEN / Passau, BAVORSKO

Posledný výlet tohto roku sme si naplánovali počas vianočných trhov a tak sme sa vybrali vlakom do Viedne, prešli sa mestom a odtiaľ pokračovali smer južné Čechy. Konečne sme videli České Budějovice aj Český Krumlov a užili sme si ich dokonca v snehu ako zo zimnej rozprávky. Finále výletu sme naplánovali v Bavorsku a teda v Passau, kde sme si vychutnali vianočné trhy a perfektne sa najedli. Tým pomyselným decembrovým víťazom je Schweinbraten s domácou knedľou a kapustovým šalátom v typickej bavorskej reštaurácii Wirthaus Bayerischer Löwe. Bavorska sa človek zrejme nikdy nepreje.

Inšpirovali vás niektoré jedlá? Ktoré jedlá vás zaujali počas vášho cestovania v roku 2023? Podeľte sa s nami s vašimi tipmi!

KO SME VÁS INŠPIROVALI v POSLEDNÝCH ROKOCH? POZRITE SI NAŠE ČLÁNKY:

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Najlepšie jedlá na našich cestách v roku 2023 appeared first on Street Food Hunters.

Seychely sú absolútnym zosobnením exotiky a snom mnohých ľudí. Biele pláže, palmy, rajské ostrovy a oddych sem ročne láka tisíce turistov. Ja som sa najviac tešil na to, ako sa pozriem na hlavné mesto ostrovov, ktorým je Victoria. Vedeli ste, že je hlavným mestom najmenšej africkej krajiny? Preskúmajme ju spoločne.

Let k exotickým ostrovom sa blíži ku koncu a za okienkom sa čoraz častejšie vynárajú krásne pohľady na Seychely. Krajina má 115 ostrovov, no tým najdôležitejším a najväčším je Mahé, kde leží medzinárodné letisko a zároveň aj hlavné mesto menom Victoria. To zdedilo svoje meno po slávnej britskej panovníčke. Medzinárodné letisko, kde pristávajú renomované svetové spoločnosti je menšie, než som si ho predstavoval. Je to len akýsi hangár kam vojdete a o pár minút ste vonku aj s batožinou. Prílet na Seychely je krásny. Vezmem si batoh, ocitnem sa vonku a pred očami mám krásne skaly na neveľkom pahorku okolo ktorých sa rozlieva hustý, exotický les. Prvý nádych vlhkého vzduchu, horúčava, no na prvý pohľad žiaden chaos.

Hlavné mesto najmenšej africkej krajiny

Victoria má síce len 30-tisíc obyvateľov, no je to najväčšia metropola Seychel. Na ostrovoch je najväčším centrom, no v rámci Afriky ide o najmenšie hlavné mesto čierneho kontinentu. Všetko je to len o uhle pohľadu. Prvým prekvapením bude to, aká je Victoria malá, menšia než sa na prvé počutie zdá, ale to je preto, že oslovenie „hlavné mesto“ dodáva mestu akúsi vznešenosť, dáva mu niečo, čo ho nafúkne, zväčší, postaví na piedestál, no v skutočnosti ide o jedno veľmi príjemné mestečko. Prvé čo si všimnete je to, že ste dostali facku. Nie od ľudí, ale od podnebia, ktoré vás bude variť zaživa a do toho ešte z vás vysávať pot nech robíte čokoľvek. Vlhké dusno, kedy svieti na teplomeri okolo 32-33 stupňov, no pocitovo si k tomu ešte čo to prihoďte. Nalepí sa na vás tričko, hľadáte tieň, kde si nachvíľku odpočiniete, no aj tak vás stále ženie dopredu túžba spoznávať, vidieť, niečo sa naučiť, objaviť. To je na tom to krásne.

Kúsok histórie

Victoria nie je staré mesto, ale prakticky o žiadnom mieste na Seychelách sa nedá povedať, že by v sebe malo patinu starobylosti. Žiaden Samarkand, Esfahán, Káhira, nič podobné, no aj napriek tomu, tu viete nájsť zaujímavé miesta, ktoré vás dostanú. Victoriu založili Francúzi ešte v druhej polovici 18.storočia, kedy koketovali s týmito ostrovmi a hľadali cestu ako z nich vyťažiť maximum. Sen o obrovských plantážach s koreninami, ktorými by zlomili holandský monopol nevyšiel úplne podľa predstav a do toho sa primiešali Briti až sú odrazu ostrovy v britských rukách. Boli to práve Briti, ktorí vdýchli dušu do mesta. Netrvalo dlho a mohlo byť po ňom, pretože v druhej polovici 19.storočia zbičoval Victoriu strašný lejak, ten dal do pohybu horu nad mestom a Victoria zažila svoju katastrofu krátko po svojom rozlete. Ľudia sa nevzdali, a tak na sklonku 19.storočia dostane Victoria svoj koloniálny šarm. Dnes tu nájdete niekoľko budov starých cca 100-120 rokov a tie patria k najstarším v meste. Ten krásny koloniálny štýl tu cítiť, tak ako keď kráčate miestami v Myanmarsku, Indii či v Malajzii. Toto ich spája a tá pavučina príbehov sa krásne prepletá.

Na prahu mesta

Túlam sa ulicami hlavného mesta a takpovediac „všetky“ zaujímavosti sú akoby nastoknuté na jednej z nich, no vždy sa oplatí odbočiť, aby ste objavili a zažili viac. Na okraji starého centra leží niekoľko monumentov, no nie sú veľmi výrazné, skôr sú len akousi kulisou na kruhových objazdoch, ktorým tu už nikto nevenuje pozornosť. Zastavím sa pri „Soche slobody“, ktorá sa však na slávnu sochu ponáša iba názvom, pretože inak spolu nemajú nič spoločné. Obloha nad hlavou sa hrá. Raz je modrá, o chvíľku plná oblakov, neskôr sa zmení na ťažké šedivé nebo, ktoré akoby sa chcelo roztrhnúť a vypľuť na mesto salvu vodných kvapiek, no nestane sa tak. Občas mám pocit, akoby bol monzúnovy lejak za dverami, inokedy zase snívam o tom, že príde, skropí ma a aspoň nebudem spotený.

Victoria a jej Big Ben

Zastavím sa pri krásnej mešite a hoci je islamská populácia tu vo Victorii mizivá, mešita tu stále stojí. Hlavným bodom celej Victorie je križovatka v ktorej vyrástol „Big Ben“. Opäť sa nenechajme zmiasť názvom, pretože ide o 7,5 metrov vysoký monument, ktorý sa však, aby sme boli férový na Big Ben naozaj trošku podobá. Postavili ho na začiatku 20.storočia ako oslavu diamantového jubilea kráľovnej Viktórie. S ňou sa stretnete na nádvorí krásneho koloniálneho múzea, ktoré bolo kedysi najvyšším súdom v britskej dobe. Práve tu stojí maličká soška kráľovnej Viktórie, jednej z najmenších na svete. Čakal by niekto vo Victorii takýto unikát? Stačí pár krokov a stojíte v tieni anglikánskej katedrály a ulica sa rozbieha ďalej. Ak by som pokračoval, prišiel by som ku katolíckej katedrále a autobusovej stanici, ale je čas sa odpútať od hlavnej ulice a pozrieť sa do bočných štvrtí.

Koloniálny cintorín

Zlákal ma staručký, takmer zabudnutý koloniálny cintorín Bel Air. Neviem si pomôcť, no staré koloniálne cintoríny patria medzi miesta, ktoré musím vždy vidieť. Vždy keď kráčam po stopách koloniálnej architektúry, hľadám či ešte ostal cintorín do dnešných dní a idem tam. Hľadal som ho v Kota Kinabalu, v Macau, Kandy, vychutnal si ho v Kolkate, Penangu, Singapure, jednoducho je to zvláštna záľuba, ale neviem sa jej nabažiť. Bel Air je na okraji starého mesta, nie je tu nikto okrem mňa a pootvorenej hrdzavej bráničky. Vojdem dnu, náhrobky ležia rozhádzané po zemi, mnohé bez mien, rokov, bez príbehov. Premenili sa len na kusy kameňov, ktoré rozožiera vlhkosť. Na vrchole schodov sú náhrobky, ktoré ešte stále stoja, ale sú ponorené do ticha. Tak veľavravného a ukričaného ticha, že im nikto nevenuje pozornosť. Kto vie ako dlho tu ešte vydržia. Zaujímavé miesto.

Závan hinduizmu

Stačí pár minút a mesto sa zmení z tichého, na rušné. To sa ocitnete v centre zoči voči krásnemu hinduistickému chrámu Sri Navasakthi Vinayagar. Pohľad na neho by vás mohol oklamať, že tu stojí už pokojne aj sto rokov, ale pravda je niekde inde. Iba v roku 1992 sa dočkala Victoria tohto krásneho, farebného chrámu a pomenovali ho Vinayagar, ktorý predstavuje obľúbeného boha Gáneša. Je nádherne farebný a pohľad na neho ma hneď vezme do juhoindických miest, kde je hinduizmus náboženstvom číslo jedna. Vyzujem si topánky, vojdem dnu a vzápätí ma obklopí vôňa kvetov a atmosféra Indie. Ako veľmi mi táto krajina chýba, vždy keď sa niekde po svete dotknem jej reálií.

Najkrajšie trhovisko

Odtiaľto je to len kúsok k hlavnému trhovisku mesta. Trhovisko s krkolomným menom Sir Selwyn-Selwyn Clarke tvorí niekoľko stánkov, zopár pultov a desiatky ľudí, ktorí sa prepletajú medzi exotickým tovarom. Aj toto trhovisko si ešte pamätá tváre Britov a podľahnete tu jemnému chaosu. Pulty plné rýb, zelenina, ovocie, sem tam zväzok škorice, drahá vanilka, bylinky a v neposlednom rade tu objavíte aj zopár exotických suvenírov. Ak ste hladní, vráťte sa k trhovisku a pohľadajte placky zvané Gato. Často ich predávajú príchuťou rýb, zemiakov alebo čili. Miestny streetfood sa podobá na ten indický a tak viete, že netrafíte vedľa. Prejdem si trhovisko skrz naskrz a hoci mám pocit, že som prešiel každou uličkou, zase sa vrátim dnu a túlam sa. Milujem tieto miesta. Kde sa stále niečo deje, kde sa stačí zastaviť a nechať okolo seba plynúť svet. V celej Victorii je práve toto najzaujímavejšie miesto.

Skvelé jedlo vo Victorii

Vo Victorii nájdete viacero reštaurácii, najčastejšie ich spoznáte podľa toho, že v nich vysedávajú turisti, no keď sledujete domácich okolo obeda, skoro každý z nich sa po meste premáva s krabičkou v ruke. Presne takto tu funguje „lokálna gastronomická scéna“ a obľúbenými podnikmi sú len maličké, obyčajné miesta, kde dostanete skvelé jedlo, no nemáte si s ním kde sadnúť, pretože nefungujú ako reštaurácie. Postavím sa do radu, kde mám pred sebou asi osem ľudí a čakám, kým prídem dnu. Z veľkej ponuky sa postupne vyškrtáva, čo už došlo, no stále je na výber viac než dosť. Za jedno jedlo sa platí 30 seychelských rupií, teda cca 2 eurá! Grilovaný stejk z tuniaka a bravčové, pikantné kari na ochutnávku vôbec nie je zlý začiatok. Vezmem si krabičky von, sadnem si do tieňu na múrik a hoci je vonku jemne cez 30 stupňov, pocitovo je ešte viac. Tuniak sa pokvapká limetkou, premieša s pikantnou omáčkou, ryžou a ja sa teším z prvej seychelskej hostiny.

Ani sa nenazdáte a ste na konci centrálnej Victorie. Tu spočíva katolícky kostol a za ním sa dvíha ešte neveľká, no stará, kamenná zvonica. Ticho prehlušujú brzdy autobusov, ktoré parkujú na neďalekej autobusovej stanici do ktorej šoféri doslova vletia akoby za rýchlosť mali príplatky. Atmosféra hlavného mesta za to stojí a napokon si na sklonku dňa poviete, že má niečo do seba.

PRAKTICKÉ INFORMÁCIE

Letecky smer Seychely

Seychely sú mimoriadne obľúbené a nájdete viacero známych spoločností, ktoré vás sem prenesú. Z tých najznámejších a najkvalitnejších spoločností sem môžete letieť s Emirates, Qatar, Turkish Airlines, Etihad alebo Ethiopian Airlines. Sledujte aj letenky na Seychely na letenkyzababku a občas sa vám môže podariť skvelá akcia!

Z letiska do centra Victorie

Najrýchlejšia a najjednoduchšia cesta do Victorie z letiska je samozrejme taxík. Mesto je od letiska iba 6 kilometrov, a tak to nebude dlhá cesta, no aj tak za ňu môžete zaplatiť cca 20-30 euro, pretože Seychely nie sú najlacnejšia krajina. Taxíky nájdete hneď ako vystúpite z letiska. Čakajú na svojich pasažierov a určite skúste zjednávať.

Ak chcete ísť lokálnym autobusom. Zastávku nájdete vonku pred letiskom. Nie priamo, musíte kráčať do ľavej strany a prejsť cez cestu. Zastávka na strane bližšie k ceste ide na opačný smer ako je Victoria. Na zastávke môžete čakať 10-30 minút, kým sa objaví autobus. Ak máte veľký kufor, nie je to dobrý nápad. S batohom sa tam dostanete, ale vnútro autobusu je stiesnené a často bude plný tesne pred Victoriou. Nebude to najpohodlnejšia jazda, no na strane druhej sa viete do Victorie odviezť za cca 0,50 euro. Autobus zastaví vo Victorii na niekoľkých miestach a končenú má na autobusovej stanici.

Kde prespať?

Victoria je miesto, kde sa budete túlať niekoľko hodín a budete mať pocit nielen, že ste videli všetko, ale že ste to videli dva krát. Ubytujte sa radšej v Beau Vallon, ktoré leží len pár kilometrov od hlavného mesta. Budete mať dostatok času na to, aby ste Victoriu spoznali a potom sa môžete vrhnúť do morských vĺn v krásnej zátok s nezabudnuteľnými západmi slnka.

Počas prvej návštevy sme bývali v rezorte Berjaya Beau Vallon Bay – starší rezort na brehu mora, ktorý nepatrí medzi tie najkrajšie v akom ste sa v živote ocitli, ale nie je prehnane drahý a najkrajšie na ňom je poloha, kedy sa rovno z minútu ocitnete na krásnej pláži v zátoke.

Druhý krát sme bývali v malom domčeku mimo pláže, ktoré sa volalo Beau Vallon Bungalows – príjemné izby, pekné prostredie a často o tretinu a viac lacnejšie než Berjaya. Na pláž treba prejsť cez cestu, ale stačí pár minútiek a ste tam. V okolí tohto ubytovania je viacero podnikov, barov, obchodíkov a celkovo je to živšie miesto.

OBJAVTE v NAŠICH ČLÁNKOCH AJ MAURÍCIUS

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Victoria. Málo známa exotika Seychel appeared first on Street Food Hunters.

Pakistan ešte stále nie je TOP destinácia, kde by sa to hemžilo turistami z celého sveta, a tak si môže zachovávať svoju unikátnu atmosféru. Ak milujete ochutnávanie tradičných a typických jedál, milujete pouličné jedlo, tak potom je pre vás pakistanské mesto Lahore ako stvorené. Vyberte sa v našich stopách a objavte jeho chuť.

Pakistanské mesto Lahore patrí k najzaujímavejším mestám celej krajiny. Má v sebe noblesu mughalskej architektúry, ktorá vznikala v čase najväčšej slávy ríše, no ukrýva aj zabudnuté koloniálne stavby či spleť chaotických uličiek starého labyrintu, kde to neustále bzučí. Lahore je mesto, ktorému musíte podľahnúť. Kam sa pohnete, tam sa niečo deje a kam sa pohnete, tam sa niečo pripravuje alebo varí. Objavte malé, anonymné čajovne, podniky s jedlom, streetfood a užite si Lahore ako sa len dá. Ani za mesiac neochutnáte v Lahore všetko, no verte, že to budú príjemné stretnutia a občas vám dokonca za jedlo nedovolia ani zaplatiť.

Tu je niekoľko tipov na jedlo, ktoré nám v Lahore chutilo!

Puri, Halwa, Channa

Tento trojboj predstavuje azda najlepšie raňajky, aké si viete v Lahore alebo v Pakistane dať. Puri. Halwa. Channa. Skvelý podnik na ulici spoznáte podľa toho, že priamo pred ním robia najčerstvejšie placky Puri. Sadnete si na drevenú lavicu medzi hŕstku ľudí a ani sa vás nepýtajú čo budete jesť, pretože všetci jedia to isté. Toto raňajkové jedlo pozostáva z placiek Puri, misky cíceru v skvelej kari omáčke (Channa) a napokon aj miska sladkej Halwy. Niekedy vám ju naservírujú priamo na placku. Pravou rukou si trháte placku, naberáte si do nej zmes cíceru a nakladané kúsky zeleniny. Preložte to sladkou halwou a to splynutie slaných a sladkých chutí je fantastické. Dokonalá je aj cena, pretože za porciu zaplatíte menej ako euro. Najviac nám chutilo v malom podniku na ulici Shahi Mohallah hneď vedľa známej Food Street.

Egg Curry

Skvelým raňajkovým jedlom na ktoré sme v Lahore natrafili bolo aj kari s cícerom a vajcom. Nebolo tak husté ako Channa, ale skôr riedke, no poriadne pikantné a chutné. Tieto kombinácie vás jednoducho v Pakistane nikdy neomrzia. Ono tu ani nie je čo pokaziť, pretože tie exotické koreniny premenia aj cícer aj vajce na jedlo, ktoré bude na vrchole gastronomického neba.

Karahi

K najlepším jedlám v Pakistane patrí jednoznačne Karahi. Môžete mať s kuracím alebo jahňacím mäsom a rovnako ho nájdete ako streetfood alebo ako jedlo v reštaurácii. Najlepšie Karahi v Lahore sme ochutnali v podniku Fort View Restaurant s neskutočným výhľadom na mešitu Badšáhi. Karahi sa pripravuje na kovovej panvici, kde sa kúsky mäsa nechajú v omáčke z korenín pokojne aj polhodinku či hodinku. Karahi dotvorí kmín, zázvor, čili, cesnak, rajčiny a koriander. Vezmite si k jedlu aj čerstvý Naan a Raitu. To bude chuť!

Shami Kabab

Zaujímavým streetfoodom v starom Lahore je aj Shami Kabab. Veľa krát na neho počas potuliek natrafíte a nechajte sa nahovoriť na ochutnávku. Na prvý pohľad vyzerajú ako fašírky či mäso pripravené na hamburger, ale bude to rozhodne exotickejšie. Shami Kabab sa pripravuje najčastejšie z mletého hovädzieho, jahňacieho alebo baranieho mäsa. Nájdete aj kuracinu, ak budete chcieť. Mleté mäso sa premieša s roztlačeným cícerom, koreninami (čili, kurkuma, čierne korenie, garam masala, škorica, klinčeky) a napokon to všetko spojí vajce. Spočiatku som myslel, že dostanem len mäso, ale napokon moja porcia vyzerala tak, že mala ryžu, nasekanú kapustu, cibuľu a ešte mi to preliali naberačkou kari omáčky.

Seekh Kebab

Milovníci mäsových jedál si prídu na svoje aj v prípade Seekh Kebabu. Pakistan si celkom fičí práve na mäse, hoci tu samozrejme nájdete aj kopec zeleniny. Seekh Kebab z mletého mäsa je jedno z najlepších jedál na aké tu natrafíte. Mleté mäso sa premieša so zmesou zázvoru, cesnaku, zeleného čili, garam masala, pridá sa citrónová šťava, koriander aj mäta a z tohto vznikne niečo dokonalé. Seekh Kebab je správne dokorenený, pikantný a keď si k tomu zahryznete Garlic Naan, tak vás to katapultuje do inej dimenzie.

Gur Walay Chawal

Menej známe jedlo z lahorských ulíc je pre milovníkov sladkého. Gur Walay Chawal predstavuje sladkú ryžu, ktorá sa ochutí o kardamóm, škoricu a napokon sa do nej nasekajú aj maličké kúsky kokosového orecha. Ak si k tomu dáte aj poháriku čaju, je to vynikajúce kombo. Stánok, kde sme našu porciu ochutnávali leží hneď za historickou bránou Lohari Gate.

Chicken Curry

Ide o absolútnu klasiku, no aj napriek tomu môže mať niekoľko rôznych podôb. Kari omáčka môže byť hustejšia, alebo aj takáto riedka, kedy bude pripomínať polievku. Tento stánok utopený v labyrinte starého Lahore si ma vybral náhodou, pretože som išiel okolo, a tak ma zavolali, aby som ochutnal. Len tak bez platenia. Na kovovej tácke ležia kusy kuracieho mäsa, vedľa sa varí pikantná polievka a napokon vám ešte do hotového jedla dajú štipku čierneho korenia. Chutné jedlo, pikantné ako má byť a zážitok.

Aloo Samosa

Ako už napovie aj samotný názov, ide o trojuholníkové samosy naplnené zemiakmi. Samozrejme nebudú to len zemiaky, ale aj zmes cibuľky a korenín. Všetko sa to premieša a keď sa trojuholníky naplnia, vhodia sa do rozpáleného oleja. Samosy nájdete v Lahore na mnohých miestach a sú rýchlym streeetfoodom. Vezmite si jeden či dva, zabalia vám ich do novín, zaplatíte pár centov a ochutnávate.

Chaat

Slovíčko „chaat“ v Indii či v Pakistane v sebe ukrýva rôzne druhy drobných pouličných jedál. Chaat má v sebe zmes korenia, ktorá môže človeku na prvé ochutnanie trošku vadiť svojou arómou, no ešte viac prekvapí svojou chuťou. Pôvodne bol chaat zmesou zemiakov, cíceru, korenín, ktoré majú pikantný, slaný a trošku kyslý nádych, opečené kúsky chlebovej placky a nechýba tu ani jogurt. Pre niekoho divočina, no ten kto ochutná tú explóziu chutí, pôjde do toho znovu. Možno to nebude jedlo, ktoré by ste mali jesť na pakistanských uliciach prvý deň, ale čas kedy si chaat dáte príde.

Chargha

Lahorské jedlo zvané Charga má síce zaujímavý názov, no v preklade z paštúnskeho jazyka to znamená „kura“. Aké jednoduché, však? Jednoduché je aj samotné jedlo, pretože ide o kúsky marinovaného kuracieho mäsa, ktoré sa nechá na niekoľko hodín odležať. Marinádu tvorí zmes korenín a jogurtu (má trochu chuť ako Tandoori Chicken). Hoci obyčajné kura, no chutí výborne a ak si k tomu vezmete Garlic Naan, nič iné netreba.

Paratha

Na mnohých miestach v starom Lahore stretnete s tým ako na rozpálenej platni pripravujú placky. Veľmi často ich nájdete pri čajovniach alebo ich pripravujú priamo čajovne. Paratha je placka, ktorá v Pakistane predstavuje perfektné, hoci jednoduché raňajky. Keď je Paratha čerstvá a rovno z platne vám pristane na stole a k tomu si dáte pohárik čaju, tak máte skvelý začiatok dňa. Paratha môže byť aj plnená rôznymi druhmi zeleniny, no vynikajúca je aj samotná.

Namak Para

Obľúbený pouličný snack je mimoriadne jednoduchý, pretože ide len o kúsky cesta, ktoré sa ponoria do vriaceho oleja. Tie môžu občas ozdobiť koreninami, ale najčastejšie sú len samotné bez ničoho. Chrumkajú pod zubami a sú to také streetfood čipsy v uliciach mesta.

Garlic Naan

Ak poznáte Garlic Naan z Indie, tak vás hneď na prvý pohľad zarazí to ako vyzerá tento v Pakistane. Nebudete vedieť povedať, ktorý je lepší, pretože ako náhle dostanete čerstvý Garlic Naan v Lahore na stôl, budete nadšení. Dokonca budete mať myšlienky na to, že už nebudete potrebovať ani hlavné jedlo. Čerstvý, chrumkavý chlebík s cesnakom, je niečo, čo si dokáže dopriať ku každému jedlu.

Čaj

Nápojom číslo jedna v Pakistane je čaj a najčastejšie sa tu pije čierny čaj s mliekom a cukrom. Niekde nájdete aj čierny čaj, ale nie je to bežné. Ak sa budete túlať uličkami starého Lahore, natrafíte na množstvo čajovní, ale často sú pomerne špecifické. Často sú ponuré, uložené v prítmí a vo vnútri nájdete drevené lavice, kde sedíte a sledujete život okolo seba. Často to nie je miesto, kde si človek príde čítať knihy, ale ono to má niečo do seba sedieť v „čajovom brlohu“ a vychutnávať si tento skvelý nápoj.

INŠPIRUJTE SA AJ JEDLOM v SUSEDNEJ INDII

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Jedlo v Lahore – čo ochutnať v Pakistane? appeared first on Street Food Hunters.

Viete si predstaviť nejaké rumunské jedlo? Aspoň jedno? Táto európska krajina sa dostáva do popredia a okrem svojich krás má čo ponúknuť aj v gastronómii. Spoznajte Rumunsko cez najchutnejšie jedlá! Čo ochutnať v Rumunsku?

Rumunská kuchyňa nedobyla svet, ale keď budete cestovať touto krásou krajinou, rozhodne jej rýchlo podľahnete. Miešajú sa v nej balkánske, osmanské aj stredoeurópske prvky, čiže sa máte na čo tešiť. Množstvo čerstvej zeleniny v šalátoch, mäsové jedlá, no aj typická rumunská polenta Mămăligă ako príloha. Miestami je rumunská kuchyňa síce ťažká, ale má svoje dokonalé jedlá. Veď si len vezmite Sarmale či Placintu, nebudete sa ich vedieť nabažiť. Pozrite si výber jedál, ktoré sa v Rumunsku oplatia ochutnať a ktoré chutili aj nám počas našich ciest!

Sarmale

K najtypickejším jedlám Rumunska patria Sarmale, lahodné kapustné listy plnené mletým mäsom, cibuľkou, ryžou, tymianom aj kôprom a rôznymi koreninami. Pôvodne turecké jedlo sa do Rumunska dostalo s Osmanmi a vďaka obľúbenosti kapusty sa vyšvihlo na piedestál. Kapustný list sa so svojim obsahom zabalí a dá sa zapiecť. Dokonale sa dopĺňa s tradičnou rumunskou „polentou“ Mămăligă aj s čerstvou smotanou. Existujú dokonca aj vegetariánske verzie Sarmale, ktoré dnes občas nájdete v podnikoch, no tradične sa pripravovali v období pôstu. Toto jedlo je v Rumunsku obľúbené aj počas sviatkov akými sú Vianoce či Veľká noc. Vy si vďaka ich chuti môžete na rumunských potulkách spraviť Vianoce hoci aj každý deň!

Varza a la Cluj

Za rumunským názvom Varza a la Cluj sa skrýva „klužská kapusta“, no u nás doma ju poznáme aj ako „koložvársku kapustu“, pretože práve názov Koložvár pochádzajúci z maďarčiny sa u nás občas udomácnil. Najlepšie si toto jedlo vychutnáte práve v rumunskom Kluži a tak neváhajte a dajte sa na ňu nahovoriť. Klužská kapusta má v sebe zmes mletého mäsa, kapusty aj byliniek a podobne ako Sarmale, podáva sa často s Mămăligou /polentou/ a hodí sa k nej aj kúsok opečeného bravčového mäsa.

Mămăligă

Jedlo s ktorým sa v Rumunsku jednoducho musíte stretnúť je Mămăligă, kukuričná polenta tak typická pre tieto končiny. Dodnes sa úplne nerozlúštilo či vznikla v Rumunsku alebo v Moldavsku, kde je tiež obľúbená, no faktom ostáva, že obe krajiny svoju Mămăligu milujú natoľko, že sa s ňou jednoducho musia stretnúť. Kukuričná múka, soľ a voda. V týchto jednoduchých ingredienciách sa ukrýva príbeh jedla, ktoré bola dlhé roky jedlom chudobných v časoch kedy nebolo „nič iné“. Dnes sa situácia zmenila a Mămăligu nájdete všade. Ak vám chutí talianska Polenta, bude vám chutiť aj Mămăligă. Sama o sebe možno neotvorí dvere do gastronomického neba, ale ak si ju doplníte o ďalšie suroviny, dostanete vynikajúce jedlo.

Mici (Mititei)

K najobľúbenejším rumunským jedlám patria grilované Mici. Na prvý pohľad sa podobajú na čevapčiči alebo bosniacke čevapi a ak milujete grilované mleté mäso, práve ste našli svojho favorita. Mici sú najčastejšie z hovädzieho alebo jahňacieho mäsa do ktorého sa pridajú koreniny od čierneho korenia cez tymian, koriander, aníz až po červené papriku a nechýba ani cesnak. Podobne ako Sarmale, aj Mici majú zrejme pôvod u Osmanov. Ak si ich objednáte, často vám ich prinesú so zemiakmi (alebo hranolkami) a horčicou.

Guláš (Gulaş de vită)

Región Transylvánie je čarovným miestom, ak sa vydáte objavovať rumunské pamiatky, no je aj miestom, kde sa miešali rôzne vplyvy. Hoci sa bude guláš na prvé počutie ťahať skôr do Maďarska, patrí aj sem. Objednali sme si ho v Brašove a dostali jedno geniálne jedlo plné hovädzieho mäsa, zemiakov, mrkvy a k tomu ešte aj čerstvý chlieb a misku s nakladanými uhorkami či rajčinami.

Hribi de Bucovina

Zaujímavým jedlom rumunskej Bukoviny sú „Hribi de Bucovina“ a ako samotný názov napovedá, bude to jedlo prepletené hríbmi. Kúsky hríbov sa pripravia v smotanovej omáčke a ako príloha sa k nim podáva mamaliga, teda polenta. Ide o veľmi jednoduché, no chutné jedlo, ktoré vám spríjemní návštevu kláštorov v Bukovine.

Placinta s hríbmi

Placinta nie je pre Rumunsko, ale ani pre susedné Moldavsko žiadnou veľkou neznámou. S placintou  sa stretnete veľa krát, no tá najzaujímavejšia akú sme mali vyzerala ako veľký koláč. Ten vyzerá na prvý pohľad viac než skvelo a aj pri zatvorených očiach by ste vďaka vôni vedeli, že to bude stáť za to. Hríbová placinta bola naplnená nakrájanými hríbikmi, ktoré sa udusia s cibuľkou, paprikou a kôprom a k tomu sa perfektne dopĺňa jogurt s cesnakom. Takúto skvelú placintu robia v Brašove v podniku La Ceaun v centre starého mesta.

Ciorba de Fasole

Klasická, lokálna a výdatná fazuľová polievka s údeným mäsom. Nie, nehľadajte v nej žiadnu exotiku, všetko bude poctivo domáce a zamilujete si to. Ide o fazuľovú polievku a tak ako všade inde aj tu v Rumunsku ju nájdete v rôznych obmenách. V Brašove v podniku La Ceaun nám ju priniesli naservírovanú v chlebe s prílohou v podobe nakrájanej cibule. Na jesenný rumunský deň, kedy už prichádza závan chladného počasie je toto jedlo ako stvorené. Skúste si ju dať a určite pri jednej porcii neostane a budete si to chcieť zopakovať.

Tochitura de Porc

Jednoduché a veľmi dobré jedlo na ktoré v Rumunsku viete natrafiť má meno Tochitura de Porc. Vo svojej podstate ide o chutné, domáce jedlo a predstavte si pod ním dusené bravčové mäso. To sa pripraví s cibuľkou, cesnakom, paprikou. Nemôžu tu chýbať ani koreniny od červenej papriky cez čierne korenie, čili a napokon sa pridáva aj bobkový list a tymian. Všetko sa to pekne spoločne pripraví a napokon sa podáva s mamaligou a niekde môžete dostať aj volské oko. Domáce, poctivé jedlo, presne ako má byť. 

Salata de Vinete

K našim najobľúbenejším predjedlám v celom Rumunsku patrí Salata de Vinete. Za tajomným názvom (ak neviete rumunsky) sa skrýva baklažán a to je vysvetlenie prečo bol pre nás milovníkov baklažánov, priam dokonalým jedlom. Hoci má toto jedlo v názve „šalát“, skôr si ho predstavte ako dip do ktorého si viete namáčať kúsky chleba alebo si ho len tak dávať ako chuťovku lyžičkou či vidličkou. Jedlo sa celkom podobá na grécky baklažánový šalát Melitzanosalata. Baklažán sa dá pripraviť do rozpálenej trúby a keď je upečený, následne sa olúpe a buď poriadne roztlačí na kašu alebo sa rozmixuje, aby bol jemnejší.

Salata de Varza

Môže byť niečo zlé na kapustovom šaláte? To isté si povedali Rumuni, a tak si ulietavajú na dokonalom, čerstvom šaláte z nakrájanej kapusty aký poznáme takmer aj u nás doma. Jeho devízou je jednoduchosť a tak v ňom okrem kapusty nájdete olivový olej, soľ, čierne korenie a dokonca sme ho pár krát ochutnali aj vo verzii, kedy sa ešte vo finále zakvapol balzamikovým octom. Obľúbili sme si ho natoľko, že sme si ho často dávali k akémukoľvek jedlu.

Cașcaval Pane

Milujete vyprážaný syr? Ani v Rumunsku sa svojej obľúbenej pochúťky, nebudete musieť vzdať, pretože tu nájdete jedlo s názvom Cașcaval Pane. Nebudete chutiť presne tak ako doma, ale v tom je to čaro, aby ste skúšali a ochutnávali. Cașcaval Pane je obľúbený tu v Rumunsku, ale aj v Bulharsku a samotný názov prezradí aj to, že dušou jedla je práve syr kaškaval. Nie je tu braný ako hlavné jedlo, a tak si ho mnohí vychutnajú ako predjedlo.

Fasole Batuta Ardeleneasca

K obľúbeným predjedlám v rumunskej Transylvánii patrí aj fazuľová kaša, ktorá patrí k najstarším jedlám v krajine. Jednoduché jedlo si užívajú generácie ľudí a hoci má každá rodina svoj vlastný recept, vždy bude táto „chudobná“ pochúťka hraničiť s dokonalosťou. Fazuľová kaša sa pripravuje pomerne dlho a dostanete ju s chlebíkom či inou prílohou. Ak máte rovnako ako my radi fazuľové jedlá, aspoň raz si ju vychutnajte.

Ciorba Radauteana

Zaujímavou rumunskou polievkou je aj lokálna kuracia polievka. Pripravuje sa v domácnostiach, je pomerne obľúbená, a tak ju budete môcť ochutnať aj vy. Mnohí Rumuni majú radi držkovú polievku a hovorí sa, že kto ju nemá rád, toho nadchne práve Ciorba Radauteana. Podobajú sa, no tu sú kúsky kuracieho mäsa. K nim sa pridajú kúsky zeleniny akou je zeler, mrkva, cibuľa a petržlen. Jemne kyslý podtón sa napokon docieli octom. Na záver sa ešte do polievky pridáva zmes vaječných žĺtok s kyslou smotanou.

Papanași

Aká je najznámejšia sladkosť celého Rumunska? Papanași! Nájdete ho takmer v každom podniku, v každom meste a ak milujete sladké, túto chuťovku si rozhodne vychutnáte. Papanași nájdete ako streetfood v stánkoch, ale perfektne vám ich pripravia aj v reštaurácii, kde sa pohrajú s jeho výzorom. Ako si Papanași predstaviť? Vezme sa jedna väčšia šiška (v jej ceste je tradične aj tvaroh), ktorá sa položí ako základ a na ňu sa dá džem (najčastejšie čučoriedkový) a smotana. Všetko sa to akosi prepojí, premieša a na vrch šišky sa dá ešte jedna, menšia, ktorá pripomína hlavu. Takto má Papanași dve poschodia, vyzerá skvelo a chutí ešte lepšie!

Covrigi cu Višne

K našim najobľúbenejším pouličným chuťovkám patria Covrigi. Predstavte si okrúhle pečivo (podobné tureckému simitu) naplnené višňovým džemom. Ak ho milujete, potom sa budete snažiť nájsť višňové Covrigi každý deň. Rumuni milujú svoje pekárničky, a tak máte šťastie a nájdete ich čerstvé nielen ráno. My sme sa vždy tešili do pekárničky Gigi, kde je skvelý výber pečiva.

Placinta

Medzi najbežnejší rumunský streetfood patrí Plăcintă, okrúhly „koláč“ pripomínajúci palacinku, ktorú môžete mať plnenú slaným tvarohom, zemiakmi alebo ako majú radi domáci, s kapustou. Skúste ju aj vy a objavíte skvelé chute. Placinta je na rýchle zahnanie hladu, keď ešte nie ste veľmi hladní, no radi by ste niečo ochutnali.

Sladké aj slané pečivo

Rumunské pekárničky sú fenoménom a nájdete ich v každom meste. Ráno v nich stretnete zástup ľudí čakajúcich na svoje raňajky, no ani poobede sa to veľmi nezmení. Zájsť si do pekárničky a kúpiť si čerstvé rozvoniavajúce koláče alebo slané pečivo je skvelý začiatok rumunského dňa. Zamilovali sme si pekárničky Gigi, ale skvelé pečivo mali aj v Scufita Rosie. Ochutnávajte čo vám hrdlo ráči. Lístkové cesto plnené slaným syrom, orechové praclíky, rožky plnené orechmi či tvarohom či tvarohové koláče. Všetko, čo sme si dali, nás dokázalo nadchnúť.

INŠPIRUJTE SA AJ JEDLAMI v OKOLITÝCH KRAJINÁCH

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Rumunsko. Čo ochutnať? (FOOD GUIDE) appeared first on Street Food Hunters.

Hoci je Maurícius prezentovaný ako rajský ostrov uprostred Indického oceánu, necestujte sem len kvôli plážam či rezortom. Vyberte sa do hlavného mesta Port Louis a spoznajte jeho život, históriu aj pestrosť. Napokon sa z neho stane jedno z najzaujímavejších miest celého ostrova.

Nájsť autobus v mestečku Mahébourg, kde trávim necelý týždeň nie je žiadnym problémom. Naskočím do starého autobusu s otvorenými oknami, ktorý je tak rozhrkotaný, že sa bojím aby sme vôbec dorazili do cieľa. Pretekár, teda pardon, šofér si to rúbe nie práv najkvalitnejšími cestami ako keby musel prekonať svoj vlastný rekord a všetci v autobuse naskakujeme. Tých 50 kilometrov z východného pobrežia na západné prejdeme za hodinku a tak môžem konečne splynúť s hlavným mestom Maurícia. Ako vyzerá?

Prístav kráľa Ľudovíta

Port Louis na severozápadnej strane Maurícia nebol nikdy mestom, kde by sa tvorili veľké dejiny sveta, avšak v 19.storočí patrilo v južných častiach Indického oceánu medzi najdôležitejšie prístavy v regióne. Ešte v rokoch 1735 – 1736 ho založili Francúzi, ktorým slúžilo ako dôležité koloniálne centrum, odkiaľ vyrážali svojimi loďami do blízkeho aj ďalekého okolia. Odtiaľto poslali Francúzi lode k brehom Seychelských ostrovov aj na neďaleký Réunion, ktorý pomenovali Ile de Bourbon. Prvými pánmi Maurícia boli Holanďania, ktorí na jeho brehu zakotvili na sklonku 16.storočia. Sústredili sa skôr na východné pobrežie do okolia dnešného mesta Mahébourg. Až Francúzi si povedali, že Port Louis má strategickejšiu polohu a tak sa začali písať dejiny tohto málo známeho hlavného mesta. Krajina galského kohúta napokon Port Louis vo svojich rukách udržala len niekoľko desaťročí a po napoleonských vojnách padne mesto do rúk Britom. Ich pozícia v rámci Indického oceánu silnela a Maurícius nemohol byť výnimkou. Počas britského obdobia, teda v priebehu 19.storočia sa Port Louis zmenil na dôležitý prístav, ktorým prešli státisíce ľudí. Prichádzajú sem Číňania, nekonečný zástup Indov z pevniny, objavujú sa tu Kreoli, Briti, Francúzi, ázijskí či moslimskí obchodníci a tí všetci vytvorili z prístavu mozaiku, ktorej vďačí Port Louis za to, čím je dnes. Akoby ste všetky tieto národy, etniká či náboženstvá vzali do mixéru, zatriasli, stlačili tlačidlo a čakali, čo sa bude diať. Výsledkom je exotické miesto poskladané z viacerých svetov, kde nie je problém natrafiť na jednej ulici na mešitu, kostol, hinduistický chrám či čínsku pagodu. Port Louis je tak tolerantné hlavné mesto plné zaujímavostí. Niekdajší malý prístav sa dnes zmenil na modernú metropolu v ktorej žije takmer 150 000 obyvateľov.

Tam, kde začínal nový život

Maurícius nie je ostrov, kde by si milovník histórie prišiel na svoje a mohol týždne prečesávať zabudnuté ruiny či obdivovať dejiny unikátnych stavieb či ríši. Prvé husle tu hrá krásna príroda, no predsa len sa tu nájde zopár miest, ktorými pretekali mimoriadne zaujímavé epizódy dejín. Jedným z najdôležitejších miest celého ostrova je Aapravasi Ghat ležiaci na okraji starých štvrtí, ktoré susedili s prístavom. V okolí je rušno, pretože cez cestu leží chaotická autobusová stanica v ktorej každú chvíľu brzdia staré, hrkotajúce autobusy. Ľudia z nich vyskočia, stratia sa v okolitých uliciach a takto to funguje niekoľko hodín denne. Na okraji prístavu, kde dnes kotvia rybárske lode stojí komplex Aapravasi Ghat, jedna z dvoch UNESCO pamiatok celého ostrova. Nekričí o pozornosť, ona by si možno želala, aby nikdy nevznikla, ale nebolo to v jej rukách a tak je tu. Aapravasi Ghat je miesto, ktorým medzi rokmi 1849 a 1923 vstúpilo na Maurícius viac než pol milióna ľudí z Indie. Keď Británia v roku 1834 zrušila na ostrove otroctvo, ekonomika ostrova sa ocitla v problémoch, pretože „odrazu“ nemal kto pracovať na obrovských plantážach cukrovej trstiny. Niekoľko rokov sa rozmýšľalo ako to vyriešiť a vtedy prišli Briti na svoj nápad a zaviedli koncepciu „práce na zmluvu“ vďaka ktorej nalodili v indických prístavoch (najmä v Kalkate a Mádrase) tisíce a tisíce Indov, aby ich previezli na Maurícius. Už to neboli otroci, alebo ich teda aspoň tak nikto nevolal. Už to boli pracovníci, ktorí sem prišli na základe kontraktu. Ten trval cca 5 rokov a mohol byť predĺžený. Išlo o otrockú prácu, len za ňu dokázali ľudia zarobiť niekoľko rupií. Podmienky práce sa však nezmenili. Briti to volali „The Great Experiment“, pretože ani sami vtedy netušili aké ovocie prinesie. Vďaka tomuto „experimentu“ má dnes Maurícius jemne indický nádych a hlavným náboženstvom ostrova je hinduizmus. Aapravasi Ghat je ako malý Ellis Island. Tam prichádzali ľudia za slobodou a snami, sem za prácou a tvrdým životom, často tvrdším než aký zanechali doma v indických dedinách. Po príchode na ostrov musel každý prejsť cez „Immigration Depot“, kde ho skontrolovali, zapísali, dotiahla sa byrokracie a napokon si ho prevzali tí, pre ktorých prišiel robiť. Ak sa zistila na lodi nákaza, celá loď zostala v zátoke v karanténe. Dnes je Aapravasi Ghat zvláštnym miestom. Ostalo tu niekoľko kamenných odkazov, zopár budov a vo vnútri je dnes malé múzeum „veľkého experimentu“. Zo stien sa na vás pozerajú čiernobiele tváre tých, ktorí sa sem v priebehu 19.storočia dostali a z exponátov zistíte čo to o ich živote, ceste na Maurícius či ich práci. Pre indické komunity je Aapravasi Ghat pútnické miesto. Niečo, kde môžu dodnes ukázať na svoje korene.

V čínskej štvrti

Len zopár krokov od prístavu sa z hlavnej ulice dvihne okázalá Čínska brána, ktorej cieľ je viac než jasný. Má za úlohu oznámiť, že ste sa ocitli v štvrti zvanej Chinatown, teda v čínskej štvrti. Aj keby vám to nikto nedal vedieť, zistili by ste to. Ten rozdiel je skutočne obrovský, pretože odrazu sa z ničoho nič, akoby mávnutím čarovného prútiku na stenách objavia čínske obrázky. Nad obchodmi visia čínske znaky a pohľad na okolité tváre vás vezme skôr do pekinského hutongu či do Malajzie, než sem na exotický ostrov v Indickom oceáne. Port Louis si dodnes zachoval svoju dôležitú čínsku komunitu. Prví Číňania sem prichádzali už v 18.storočí, teda ešte v ranných časoch, kedy ostrovu aj mestu vládli Francúzi. Je krásne sa tu ocitnúť, pretože z ulíc a napokon celej štvrte dýcha podmanivá, ázijská exotika. Číňania tu neskôr zapustili korene, hoci to nebolo ľahké. Prvá diaspóra si na ostrove nevedela zvyknúť a tak sa po čase vrátili do svojich komunít v juhovýchodnej Ázii či smerovali domov do Kantonu. Neskôr sa sem pohli ďalší a okrem Kantonu sem prichádzajú aj z oblasti zvanej Hakka a tak tieto dve komunity dodnes tvoria chrbtovú kosť čínskej štvrte. Prišli, založili obchody, darilo sa im natoľko až im patrila väčšina obchodov na celom ostrove. Kráčam čínskou štvrťou a míňam čínsku pagodu, malé vývarovne, kaviarničky, čínske reštaurácie lákajúce na špeciality aké by ste inde márne hľadali a pred obchodmi posedávajú ľudia a zhovárajú sa. Mnohé ulice v maurícijských mestách sa podobajú na Indiu, no Chinatown je totálne odlišný. Najrušnejšie sú malé, rodinné predajne zeleniny, ovocia či rýb, ale ľudí stretnete aj pri stánkoch, kde sa podáva Boulletes. Je to najtypickejšie mauricíjske jedlo čínskej komunity, kedy sa vezme silný, kvalitný vývar a ponoria sa do neho knedličky dim sum naplnené zeleninou alebo mäsom. Raz ich ochutnáte a budete ich chcieť jesť každý deň! Vďaka takýmto miestam, budete mať napokon z Port Louis skvelý zážitok.

Trhovisko plné chaosu a vôní

Najživším miestom celého Port Louis je trhovisko. Nie je obrovské, ale exotické. Ruch, šum, hlasy ľudí miznúcich v prítmí stavby a tak sa nechám touto riekou viesť aj ja. Niekoľko stánkov predáva suveníry, no tie najzaujímavejšie v sebe majú kilogramy ovocia a zeleniny. Nájdete tu aj koreniny, dokonca struky čerstvej vanilky za pomerne slušné ceny a ani si neuvedomíte a prechádzate tou istou uličkou zas a znovu. Má v sebe zakliate niečo fascinujúce, čo nechcete nechať tak. Tu predávajú trsy maličkých banánov, tam vytláčajú šťavu z cukrovej trstiny a vedľa neodoláte vôni sladučkého ananásu. Ak chcete kupovať vanilku, dobre si ju prezrite a zjednávajte. Tá prvá cena bude určite nadsadená. Kedysi by ste tu vanilku hľadali márne, no po tom ako Francúzi prišli na to, ako sa dá vanilka ručne opeľovať. Priniesli ju sem do Indického oceánu, a tak sa ocitla na Madagaskare, Seychelách, Réunione, ale aj tu na Mauríciu, kde ju nájdete dodnes. Jedna z uličiek trhoviska patrí predavačom pouličného jedla. Stánkov je tu vyše tucta a v každom objavíte inú plejádu chutí. Kým čínska štvrť miluje Boulletes, tu vás nadchne indický streetfood menom Dholl Puri. Dostanete placku naplnenú kašou zo šošovice do ktorej dostanete za lyžičku čili omáčky a kari omáčku. Tá explózia chutí vás vystrelí do Indie. Oproti hlavnej budove nájdete aj menšie trhovisko. Tam sa predávajú ryby či mäso, ale pri prvom kroku toto miesto nevonia tak akoby malo. Trhovisko leží v samotnom srdci Port Louis a keď ho opustíte, veziete sa na chaose okolitých ulíc. Ten utíchne v momente, kedy sa nad hlavou vyrysujú vysoké budovy moderných bánk. Port Louis sa dnes vyprofilovalo ako finančné centrum a tak tu napočítate hneď niekoľko budov s bankami. Najviac to cítiť okolo obeda, kedy sa z klimatizovaných kancelárii vyroja na ulicu desiatky či stovky ľudí hľadajúcich chvíľku pokoja počas obednej prestávky.

PREČÍTAJTE SI: AKO CHUTÍ MAURÍCIUS?

Symbol ostrova Maurícius

Najkrajšou koloniálnou budovou celého mesta je bývalý dom francúzskeho guvernéra na konci palmovej aleje. Lemujú ju banky, občasná zmenáreň či moderná, európska kaviareň až na chvíľku zabudnete, kde sa nachádzate. Pred Domom guvernéra dnes stojí socha kráľovnej Viktórie a vo vedľajšej uličke má svoje miesto krásne múzeum v koloniálnom šate. V záhrade sa povaľuje niekoľko diel, no vo vnútri sa skrýva svetový unikát. Miestne Historické a prírodovedecké múzeum je totiž jediné na svete, kde môžete dodnes vidieť jedinú zachovanú kostru Doda. V roku 1904 ju objavil amatérsky prírodovedec Louis Etienne Thirioux a spôsobil senzáciu. Na svete je viacero múzeí s odkazom na vyhynutý symbol Maurícia, ale žiadne z nich nemá celistvú kostru. Niet tu živej duše a tak je všetko len a len pre mňa. Obrazy, kresby, kosti, náčrty aj predstavy spájajúce v sebe ojedinelý príbeh Doda. Maurícius na neho nezabudol a ak chcete kráčať v jeho stopách, toto miesto musíte vidieť!

Najkrajší výhľad

Hoci je centrum hlavného mesta pomerene malé, viaceré zaujímavostí ležia v okrajových štvrtiach a tak sa k nim musíte prejsť po vlastných. Okraj Port Louis, kde sa končí mesto a krajina pomaličky rastie do výšky patrí Hippodromu. Konská dráha je miestom stretnutí a keď sa tu konajú preteky, zíde sa tu celé mesto a o dušu sa gambluje. „Je to najobľúbenejší šport Maurícia, nie futbal, ale konské dostihy“ smeje sa Diya, ktorá v hlavnom meste žije od narodenia. Súčasťou oválu je však aj unikátna Malartic Tomb, ktorá je iba obeliskom, hoci jej všetci vravia „hrobka“. Je spomienkou na francúzskeho guvernéra Anne Joseph Hippolyte de Maurès, ktorý slúžil v Kanade a tu na Mauríciu, kde v roku 1800 zomrel. Jej kulisu tvoria krásne, exotické hory obopínajúce mesto. Cesta nazad k centru vedie okolo Katedrály ako vystrihnutej z európskych ulíc. Za najkrajšou panorámou mesta sa treba vyškriabať na pahorok, kde tróni pevnosť Fort Adelaide. Kedysi ju prezývali Citadelle de Port Louis. Pevnosť má v sebe ochranný charakter, delá namierené na Indický oceán tak, aby strážili prístav v meste. Ide o najstrategickejšie miesto ostrova a tak nenechali Briti nič na náhodu. Pahorok nad mestom si všimli aj Francúzi a tak vieme, že oni boli tí, ktorí hore postavili prvú pevnosť. Až Briti pod vedením Sira Charlesa Colvilla, tretieho guvernéra ostrova, premenili pevnosť na to, čím je dnes. Odtiaľto pôsobí Port Louis ako obrovské mesto. V jeho centre sa dvíhajú výškové budovy, za nimi rastie kopec Signal Hill a pod ním sa rozlievajú ulice mesta, ktoré sa zastavia pri Hippodrome, trhovisku až sa napokon mesto zastaví pri oceáne.

Modrý Maurícius

Najmodernejšou časťou Port Louis je štvrť Caudan Waterfront. Je nová, akási umelá, nehodí sa sem, ale človek chápe snahu mesta mať v sebe aj niečo nové. Naokolo sú moderné kaviarničky, štýlové reštaurácie, obchody aj nákupné centrá. Na chvíľku budete mať dokonca pocit akoby ste sa ocitli v Singapure. Na okraji štvrte kotvia lode v prístave, no najväčším lákadlom je krásne koloniálne múzeum, ktoré v sebe skrýva miniatúrny, no vzácny poklad. Múzeum s príznačným názvom Blue Penny nie je veľké, ale je unikátne, pretože práve tu nájdete mimoriadne vzácny „modrý Maurícius“. Port Louis je jediné miesto sveta, kde môžete vedľa seba vidieť červenú aj modrú známku, ktorá dobyla sveta. Modrá známka mala hodnotu dvoch pencí, červená jednej a obe vydali v roku 1847. Boli to prvé britské známky vydané v koloniálnom svete mimo Veľkej Británie. Na známkach nájdete nápis „Post Office“ čo z nich robí unikát, pretože už o rok sa známky tlačili s titulom „Post Paid“. Dnes by sme našli na svete iba 14 červených známok a 12 modrých. Ak sa objavia na aukciách, tak pod milión euro nikdy nepadnú. Vzácny „Bombajský dopis“, ktorý má dve červené známky dokonca vydražil český zberateľ za 2,4 milióna eur. Prvá časť múzea patrí ranným koloniálnym dobám, ktoré ukazujú Port Louis na starých rytinách, maľbách či zažltnutých fotografiách. Až druhý časť sa venuje maurícijskej pošte a v jednej z miestností ponorenej do šera na vlastné oči uvidíte obe známky. Maurícius to je zmes mimoriadne zaujímavých zážitkov.

OBJAVTE v NAŠOM ČLÁNKU AKO CHUTÍ MAURÍCIUS

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa

The post Port Louis. V hlavnom meste Maurícia appeared first on Street Food Hunters.