13/12/2018

Hanoj. Exotický Vietnam s francúzskym šarmom

Hanoj na severe Vietnamu je najfascinujúcejším miestom v krajine. Je naplnený podmanivou krásou, ktorá exoticky zahaľuje celý región, no prepletá sa v ňom aj osud ťažko skúšaného mesta. Historické monumenty sa tu striedajú s budovami, ktoré ešte stále dýchajú francúzskym, koloniálnym šarmom. Vietnamské rozprávky, súčasnosť a tep jeho uličiek vo vás zostanú ešte dlho.

Za odkazom strýčka Ho Či Minha

Severovietnamský Hanoj má za sebou úctyhodné príbehy. Patrí k najhistorickejším mestám tejto ázijskej krajiny a dnes svieti na mape ako hlavné mesto zjednoteného Vietnamu. Odveká rivalita s juhovietnamským Saigonom, dnes Ho Či Minovým mestom, ho prinútila modernizovať, no aj napriek tomu v ňom bije starobylé srdce vtesnané do úzkych uličiek, trhovísk a starých chrámov. Symbolom dnešného mesta je „strýko“ Ho Či Minh, azda najzobrazovanejší muž celého Vietnamu. Jeho hviezda vzišla práve tu v Hanoji a preto si ho mnohí držia v posvätnej úcte, hoci jeho osoba má potenciál rozdúchavať vášne. Domáci ho však vidia ako človeka, ktorý ich zbavil kolonizačných okov a stal sa prvým vietnamským prezidentom. Viaceré miesta dnešného Hanoja sú presiaknuté jeho odkazom a často sú to miesta, kam smerujú prvé kroky návštevníkov. Ak je Ho Či Minh symbolom, jeho srdcom je slávne Mauzóleum vyrastajúce z námestia Ba Dinh. Kto sa chce len poprechádzať námestím ten nemá žiadne obmedzenia, no kto sa rozhodne nazrieť do mauzólea a pozrieť sa do balzamovanej tváre niekdajšieho vodcu, musí podstúpiť prísne opatrenia. „Fotoaparáty odovzdáte tu, batohy sem a idete za sebou v zástupe bez zastavenia. Prídete dovnútra, nezastavujete sa, spravíte okruh a idete von. Jasné?“ znejú tvrdé pokyny miestneho strážnika. Ho Či Minh nikdy nechcel okázalé mauzóleum, ale komunistická strana to videla inak a postavila mu ho, aby si ho tu mohli každý rok pripomínať.

V dome Ho Či Minha

Mnoho domácich prichádza k mauzóleu, fotia sa, pozerajú naň, čítajú si príbehy o človeku, ktorý zmenil Vietnam a napokon sa mu poklonia. Nie je tu síce kult osobnosti ako v Severnej Kórei, ale úcta nechýba. „Nie vždy je mauzóleum otvorené, pretože každý rok vezmú Ho Či Minhove telo do Moskvy, aby ho opravili. Za tie roky sa začalo rozpadať“ povie Phuc s úškrnom v tvári. Námestie Ba Dinh neústi len k mauzóleu, ale dá sa odtiaľto vojsť do príjemného, pokojného areálu. Tomu kraľuje nádherná, koloniálna stavba Guvernérovho domu, ktorý prezývali aj Prezidentský palác. Je natretý prenikavo žltou farbou ako veľa francúzskych stavieb a spoza jeho múrov sa rozhodovalo o osudoch Francúzskej Indočíny. Keď sa k moci dostal Ho Či Minh, odmietol v ňom žiť, pretože mu palác pripomínal minulosť, ktorú by najradšej vymazal a svoje útočisko našiel vo svojom skromnom príbytku na brehu umelého jazierka. Celý areál pôsobí ako pútnické miesto, kam prichádzajú školáci v uniformách, rodiny s deťmi, dôchodcovia, turisti a snáď každý, kto sa zatúla do Hanoja. Pod strechou odpočíva trojica Ho Či Minhových áut medzi ktorými nechýba ani historický Peugeot 404. „Francúzov nemusel ani cítiť, ale Peugeot si obľúbil“ opäť podpichne Phuc. Za jazerom sa dnes nachádza tradičný príbytok z dreva. To bolo miesto, kde „strýko“ prežil niekoľko rokov. Žiaden luxus, nič čo by prezrádzalo jeho status okrem toho, že kuchyňa bola napojená na protiraketový kryt.

Pagoda na jednom stĺpe

Hanoj však našťastie nie je len o spomínaní na komunistické postavy a hoci to na mnohých miestach skutočne vyzerá akoby sa tu zastavil čas, ten sa tu zastavil v rôznych storočiach. Len pár metrov od spomienok na Ho Či Minha stojí Pagoda na jednom stĺpe, jedna z ikon celého Hanoja. Postavil ju ešte v 11.storočí cisár Ly Thai Tong a pripomína lotosový kvet, aký sa mu prisnil vo sne, v ktorom mu bodhisatva Avalokitešvara podáva syna. Krátko na to sa mu naozaj narodil a ako vďačnosť postavil pagodu. Dnes už žiaľ nikto neuvidí originálnu stavbu, pretože tú pri svojom odchode v roku 1954 zničili frustrovaní Francúzi ako posledný záchvev ich koloniálnej moci.

Tam, kde horia vonné tyčinky

Na západe mesta sa každé ráno z chrámov dvíhajú ťažké vône vonných tyčiniek a mesto tu dostáva úplne iný nádych. Pod kamennou bránou sedí chlap čítajúci noviny a niekoľko mužov šliapajúcich na rikšiach sa tu otáča, aby sa opäť stratili v uliciach mesta. Tu za bránou sa odrazu otvorí pohľad na chrám Quan Tanh, kde prebýva duch severného boha menom Tran Vo. Kvôli komunistickému zriadeniu je papierovo vo Vietname viac než 80 percent obyvateľov bez vyznania, no na týchto miestach cítiť, že budhistické dedičstvo sa nedá len tak ľahko stratiť. V chráme upútajú atypické zvony pripomínajúce kovové dosky a zbrane patriace bohovi. Vietnamci rozlišujú medzi chrámami a pagodami. Kým v chráme sa uctievajú rôzne sily, božstvá, hrdinovia tak pagoda je miestom pre tradičnú modlitbu. Druhá miestnosť patrí spomenutému bohovi Tran Vo. Najmä tu v Hanoji si ho držia v nesmiernej úcte, pretože mesto leží práve na severe, ktorý on chráni. Miestne ženy sem prichádzajú a na obetnú misku mu položia kyticu kvetov, mango, balík ryže, na tanierik vysypú niekoľko bankoviek a napokon pri modlitbe zaplaví miestnosť jemný dym vonných tyčiniek.

Pri pagode Tran Quoc

Pár stoviek metrov za chrámom prechádza cesta pomedzi dve jazerá. Tým menším je jazero Truc Bach, ktoré dôverne pozná americký senátor John McCain, pretože práve sem dopadol po svojom zostrelení. Záhradník polieva okolité stromy a história akoby sa odtiaľto už vytratila. Tú však cítiť v tieni rozprávkovej pagody Tran Quoc. Leží na brehu jazera Ho Tay a jej niekoľko poschodová strieška sa nádherne zrkadlí na hladine. Pagoda akoby ležala na malom ostrove a dá sa k nej vojsť len po kamennom moste pri ktorom predávajú korytnačky. „Stačí si jednu kúpiť, vypustiť ju do jazera a človek si nakloní karmu“ lákajú na zvláštnu kúpu predavačky sediace na zemi s tradičným, zašpicateným klobúkom. Pagoda Tran Quoc je najstaršou pagodou celého Hanoja a podľa starého príbehu ju založil už niekedy v 6.storočí Ly Nam De. Nádvorie je plné ľudí a vo vnútri sa modlí niekoľko mníchov, zatiaľ čo zopár ľudí ukladá na misu miniatúrne zelené jablká. Neskôr si z nich berú a obetujú ich.

Chrám literatúry

Duchovný život Hanoja je nesmierne zaujímavý, no Hanoj má v zálohe ešte jedno slávne miesto ukrývajúce významné meno. Chrám literatúry sa ukrýva na prahu starého mesta v obklopení stromov. Ženy čupiac na zemi predávajú z váh exotické ovocie, muži zase jazmínový čaj a len turistický ruch napovie, že sa nejedná o obyčajné miesto. Chrám Literatúry patrí k najväčším pamiatkam Hanoja nielen kvôli chrámu, ale predovšetkým pre Univerzitu, ktorá tu stála od 11.storočia. Celý areál vyžaruje symbiózu a pokoj typický pre budhistické miesta. Socha Konfúcia vo vnútri chrámu dodnes budí rešpekt a keď sa žiakom blížia skúšky, chrám sa zaplní ich modlitbami a prosbami, aby nad nimi držal Konfúcius ochrannú ruku. Aj teraz sa sem prišla skupina mladých študentov v talároch s diplomami v ruke poďakovať, že im pomohol spraviť skúšky. Tradície tu za múrmi chrámu neustále žijú.

Cyklorikše aj bábky

Najlákavejšou časťou celého Hanoja je staré mesto rozlievajúce sa na brehoch posvätného jazera Hoan Kiem. Podľa legendy tu dodnes žije veľká, stará korytnačka strážiaca slávny meč, ktorým cisár Le Loi porazil rozpínajúcu sa čínsku dynastiu Ming a oslobodil Vietnam. V strede jazera sa vynára malinký ostrovček ozdobený chrámom a aj vďaka nemu získava Hoan Kiem rozprávkovú atmosféru. Cyklorikše okolo jazera vozia turistov aj domácich, no mnohí dajú prednosť prechádzke pod stromami. Človek je uprostred miliónového mesta, no má pocit akoby kráčal prírodou. Breh jazera nepatrí len rôznym reštauráciám, ale aj známemu bábkovému divadlu. Bábkové divadlo v Hanoji? Vietnamci si ho však prispôsobili svojmu terénu a tak sa celé odohráva na vode. Kto sa nechá nahovoriť, ten zažije unikátne predstavenie, kedy sa bábky v podobe ľudí, drakov, byvolov, zvierat a rôznych mýtických bytostí púšťajú do rozpravy o vietnamských legendách a tradíciách. Divadlo vzniklo na vode kvôli tomu, že ho začali hrať ľudia pracujúci na ryžových políčkach, aby si oddýchli od práce a dnes je pekným pohľadom do starých príbehov.

Hanoj a jeho staré uličky

Chaotické uličky starého mesta pohltili niekoľko štvrtí. Je presne také ako si ho človek vysníva. Jemne špinavé, ošarpané, chaotické, voňavé a plné ľudí, ktorí do seba zapadajú ako skladačky. Zážitok ocitnúť sa tu. Ulice križujú bicykle, desiatky či stovky bicyklov a medzi nimi sa prepletajú rikše, motorky a autá. Malé námestie pod honosnou francúzskou katedrálou Notre Dame ožilo a okolité kaviarničky sa zaplnili do posledného miesta. Vietnamci milujú kávu a sú v jej pestovaní dokonca na popredných priečkach v rámci celého sveta. Mnohé kaviarne dýchajú nostalgiou za starými časmi a tak vo vnútri visia plagáty s Vietkongom, Ho Či Minhom či inými obrázkami aké pozná každý Vietnamec nad päťdesiat rokov. Notre Dame je azda najkrajšou kresťanskou stavbou celého Vietnamu a miestna klíma sa podpísala na jej fasáde. Vlhkosť ju premenila na jemne čiernu farbu a dostáva tak pravý koloniálny šmrnc. Z úzkych, bočných uličiek vylietavajú neustále mopedy a usmievavé dievčatá lákajú dnu do svojich salónov na masáže. Spleť starého mesta je aj dokonalým gastronomickým zážitkom, pretože sa varí buď priamo na ulici alebo v jednom z desiatok podnikov. Výdatná polievka Pho Bo s ryžovými rezancami, mäsom a bylinkami sa odrazu stane najobľúbenejším jedlom na svete a sekundovať mu budú extrémne čerstvé jarné rolky alebo Bun bo nam bo s jemnou chuťou ananásu. Ťahákom však zostane aj tradičná hanojská špecialita menom Bun Chá s rezancami, bylinkami a kúskami opečeného mäsa so sladkým nádychom exotiky.

Spomienky na vietnamskú vojnu

Hoci sa vietnamská vojna skončila už pred 40 rokmi, spomienky na ňu sú stále silné či už v bývalom severnom alebo južnom Vietname. Hanoj ako odveké centrum severu, patril k miestam, ktoré pohltil komunistický režim a tak sa tu odohrávali niektoré dôležité bitky počas vojny. Nielen tu, celá krajina má jazvy a mnohé mestá sa premenili na rumoviská, no hoci sa rozbité kamene odniesli a mestá povstali, jazvy v ľuďoch zostali. Naproti Leninovmu námestiu v centre Hanoja stojí zaujímavá budova, ktorá sa venuje práve slávnej vojne. Po Leninovi tu nezostalo len meno, ale skutočne tu dodnes stojí jeho socha na vysokom podstavci a pod ňou sa naháňajú deti s futbalovou loptou či sedia mladé páry. V celom Vietname je sedem vojnových múzeí, ale hanojské je najvýznamnejšie. Susedí s kamennou vežou ozdobenou vietnamskou vlajkou. Kedysi veža patrila k Citadele, ale z nej tu zostali už len základy a brána. Nádvorie múzea zaplnili desiatky detí. Školské triedy sa sem chodia učiť o vojne a počúvajú príbehy nasiaknuté propagandou, ktorá srší aj z letákov či plagátov. Vietnamci majú na vojnu svoj pohľad a hoci im USA ako krajina nevadí, na ich politiku nedokážu povedať nič pekného. Staré lietadlá jemne nahlodáva hrdza a deti sa po nich štverajú, aby si odniesli na pamiatku fotku. Je tu aj pomník o ukončení vojny. To Vietnamci vzali niekoľko rozbitých vozidiel, lietadiel a zbraní, všetko zliali dokopy a vytvorili originálne dielo. Tanky, stíhačky, zbrane, guľomety a výkriky „Nech žije Vietnam“. Toho všetkého tu je dostatok a nad všetkým drží ochrannú ruku Ho Či Minh hľadiaci snáď z desiatok rôznych podôb.

Hanoi Hilton

Kým tu v múzeu cítiť vojnu najmä z exponátov, na mieste zvanom Hanoi Hilton sa môže niektorými príbehmi návštevník prejsť. Lichotivá prezývka Hanoi Hilton nie je žiadnym luxusným hotelom, ale v skutočnosti predstavuje obávanú väznicu Hoa Lo. Slúžila už Francúzom, ktorí sem zatvárali odporcov kolonializmu a neskôr poslúžila aj severným Vietnamcom, aby sem hádzali vojnových zajatcov. Nikto by netipoval, že za žltou fasádou sa ukrýva jedno z najstrašnejších miest niekdajšieho Hanoja. Chladné múry, holé steny, úzke priestory, izby, figuríny vojakov či nádvoria za vysokými plotmi. Cítiť tu stiesnenosť a človek pri čítaní príbehov väzňov len neveriacky krúti hlavou. Aj tu úraduje vietnamská propaganda a tak osudy vojakov hovoria ako sa tu majú dobre, dokumentárny film vysiela čiernobiele zábery usmievajúcich sa Američanov, ktorí dostávajú svoj prídel ovocia, jedla, hrajú šachy a celé väzenie je idylkou. V skutočnosti tu prebiehali mučenia aké si myseľ nedokáže ani predstaviť. Hanoj nezabudol, ale ide ďalej a je cítiť, že chce žiť. Podobne ako celý Vietnam prešpikovaný krásou starých pamiatok a úžasných ľudských príbehov.