Irkutsk. Na Sibír za najkrajším mestom Ruska

Rusko je tak obrovská krajina, že sa nedá o nej hovoriť ako o celku. Európska časť s Petrohradom a Moskvou je už notoricky známa, prečo sa teda nevybrať o niekoľko tisícok kilometrov na východ? Nekonečný Sibír je miestom mnohých prekvapení a človek si ich musí zaslúžiť. Objavte Irkutsk, mesto, ktorý nosí hrdú prezývku Paríž Sibíri a patrí medzi najkrajšie a najkultúrnejšie mestá celej krajiny.

Prvé kroky na Sibíri

Ruský, alebo ak chceme sibírsky Irkutsk nepatrí medzi najznámejšie mestá, no kto sa v ňom ocitne, toho neprestane fascinovať. Veď nie nadarmo sa hovorí, že kedysi bol jeho význam tak veľký, že sa kultúrne a architektonicky dokázal vyrovnať samotnému Petrohradu. Najtradičnejší príchod do Irkutsku predstavuje železnica. Samozrejme, dnes už má mesto aj svoje letisko, ale tým pravým dobrodružstvom je stále trasa legendárnej Transsibírskej magistrály. Z Moskvy sem trvá cesta 5137 kilometrov čo v praxi znamená niečo medzi 70 a 80 hodinami cesty. Vtedy bude Irkutsk skutočne za odmenu a k tomu človek zistí ako cestujú domáci a uvidí kus sveta. Nekonečnosť sibírskej tajgy sa navždy zapíše do pamäti.

Železničná stanica

Železničná stanica je spomienkou na koniec 19.storočia, kedy sa Irkutsk menil z malého mestečka na jedno z najvýznamnejších miest celého Ruska. Prvý vlak sem dorazil 16.augusta 1898 a dodnes jazdiť neprestali. Bol to sen ruského cára Alexandra III. a jeho syna, posledného cára Mikuláša II., aby sa naprieč obrovskou krajinou rozprestreli koľajnice, ktoré by prepojili Moskvu s Vladivostokom. Kam prišla železnica, tam prišiel život a aj Irkutsk je toho krásnym dôkazom. Vo vnútri stanice čaká niekoľko desiatok ľudí na svoj vlak a keď sa niektorý pristaví na peróne, všetko sa dá do pohybu. Zvonku pôsobí budova stanice ako aristokratický palác. Mnohé ruské stanice ležiace na transsibírskej magistrále boli najkrajšími budovami celého mesta, pretože predstavovali vstupné brány, akýsi prvý nádych mesta, prvý dojem.

Za prvými príbehmi

Vonku pri svojich autách fajčí niekoľko taxikárov, cestu brázdi hrkotajúca električka a okolité bistrá podávajú raňajky aj obedy pre cestujúcich. Čas vo vlaku sa riadi Moskvou, čas pred stanicou Irkutskom a tak je cestujúci prvé chvíľky zmätený. Kto sa chce vydať po stopách histórie Irkutsku, ten by mal spoznávanie začať na nábreží mohutnej Angary. Práve rieky totiž kedysi zohrávali veľmi dôležitú úlohu pri osídľovaní Sibíri v 17.storočí. Cesty ako ich poznáme dnes neexistovali, o železnici sa ľuďom nesnívalo a tak zostávali plavby cez pol sveta na východ Ruska a potom hustým systémom riek sa mohli Kozáci dostať do útrob Sibíri. Angara vytekajúca z Bajkalského jazera pretne Irkutsk a o viac než 1500 kilometrov splynie s ešte väčším Jenisejom.

Čo po sebe zanechal Ivan Pochabov?

Písal sa rok 1652 kedy sem so svojou skupinou Kozákov prišiel Ivan Pochabov a neďaleko Angary postavil zimovisko, kde sa obchodovalo so zlatom či kožušinami. V 1661 tu Jakov Pochabov postavil ostrog, teda drevenú pevnosť a o 27 rokov neskôr obdržal Irkutsk mestské práva. Spomienkou na tieto udalosti je nábrežie a miesto, kde sa vlieva malá riečka Irkut do Angary. Založenie mesta pripomína socha Ivana Pochabova vo svojej kozáckej uniforme s puškou v ruke. Hrdo hľadí na mesto, ktorému pomaličky pomáhal vdychovať dušu a za ním si pokojne tečie Angara.

Sibírske baroko

Nábrežie Angary patrí medzi obľúbené miesta nielen pre občasných turistov, ale aj pre domácich či rybárov čakajúcich na svoje úlovky. Zrekonštruovaná Moskovská brána z roku 1811 svieti z diaľky svojou príjemne žltou farbou a vyžaruje z nej upravenosť, podobne ako z celého mesta. Kúsok odtiaľto sa dvíha známa silueta Katedrály zvestovania. Patrí medzi najvýraznejšie pamiatky celého mesta a aj medzi najhistorickejšie. Veď korene tejto stavby siahajú do konca 17.storočia a hoci začiatkom nasledujúceho storočia vyhorel, ľudia sa nevzdali, postavili ho na novo v období, kedy sa o Irkutsku začalo čoraz častejšie hovoriť. Telo katedrály na prvý pohľad pôsobí inak než ostatné ruské, ortodoxné svätostánky. Má jednoduchšie črty, strieda sa na ňom biela, hnedá a žltá farba a vystihuje to, čo zosobňuje málo známy sibírsky barok. Hovorí sa o ňom ako o provinčnom ruskom baroku do ktorého sa primiešali barokové predstavy z Ukrajiny či dokonca budhistické predstavy neďalekých Burjatov. Sibírsky barok vzniká v 18.storočí, kedy sa začína opúšťať drevo ako hlavný stavebný prvok a na piedestál sa dostáva kameň. Najkrajšie stavby v tomto štýle vznikajú práve tu v Irkutsku, ale aj v Tomsku či Toboľsku.

Fresky v katedrále

Interiér katedrály tvoria dve miestnosti a v oboch sa po stenách rozlejú nádherné fresky s desiatkami svätcov. Prítmie dotvára magickú atmosféru a horiace sviečky príjemne osvetľujú niektoré obrázky. Pri katedrále cítiť vôňu čerstvého pečiva. „Dnes je pekáreň hneď vedľa katedrály, ale počas sovietskej éry premenili svätostánok na pekáreň“ posťažuje si Vitalij. „Veľa kostolov bolo v minulom režime zatvorených, no dnes je to našťastie minulosť“ usmeje sa. O pár krokov vedľa horí na námestí večný oheň za obete druhej svetovej vojny. Tejto stigmy sa Rusko nezbavilo a každé väčšie či menšie mesto má pamätník alebo aspoň sochu vracajúcu sa do ťažkých a krvavých časov. Vence z umelých kvetov, červené hviezdy, horiaci plameň a výstava s menami tých, ktorých svetový konflikt pohltil. Kostol Krista Spasiteľa vyrastajúci z neďalekého parku nad korunami ihličnatých stromov má pôdorys lode. Jeho snehobiela zvonica ozdobená zelenou strieškou a zlatým krížom patrí k pýche celého Irkutsku. Postavili ho v roku 1706 a do histórie mesta sa zapísal tým, že je prvou celo kamennou stavbou široko ďaleko. Ak si vezmeme, že cez cestu stojí menší katolícky kostol, tak je ich tu na malom kúsku pomerne dosť. Irkutsk však skrýva prekvapení o mnoho viac.

Pri soche admirála Kolčaka

Kláštorný komplex Znamenskij leží pár kilometrov od centra mesta, no ešte stále oboma nohami v Irkutsku. Z diaľky láka svojou zvonicou, no prvé čo si človek pred vstupom do kláštora všimne je veľká socha admirála Kolčaka. Stojí vysoko na piedestály a pod ním ho akoby strážili dvaja vojaci vytesaní do kameňa a pamätník zdobia čerstvé kvety. Príbehy admirála Kolčaka sa prepletajú s dejinami Irkutska a tak tu má svoje miesto, hoci jeho pamätník už niekoľko krát vandali zničili. Jeho meno dodnes vie rozpútať vášne. Kolčak zohral svoju úlohu v dejinách v období chaosu medzi rokmi 1917-1920, kedy sa rozhodovalo o tom, kde v histórii sa Rusko ocitne a do akej farby sa oblečie. Po mnohých dobrodružstvách sa dostal Kolčak na Sibír, aby bojoval proti boľševikom a dostal sa až do Irkutsku po transsibírskej magistrále, ktorú v tom čase ovládali československí legionári. Ich príbehy sa tu pretínali. Legionári medzi časom dobyli všetky významné centrá na železnici, hoci zachrániť Mikuláša II. s rodinou sa im v Jekaterinburgu nepodarilo a boľševici ich chladnokrvne popravili. Podobne skončil aj Kolčak, pretože v roku 1920 ho v Irkutsku odsúdili a zastrelili. V tom čase sa už väčšine legionárov podarilo dostať zo Sibíri preč a Rusko začína písať svoje vlastné temné dejiny. Sem tam sa pod sochou Kolčaka niekto zastaví, ale dnes je to skôr hŕstka ľudí.

Ruský Kolumbus

Viac z nich kráča ďalej popod klenbu, aby sa nadýchla pokoja v okolí Znamenského kláštora. Ten vo svojich útrobách ukrýva vzácne relikvie sv.Inocenca, prvého irkutského biskupa. Pozorné oko si všimne aj to, že okolo kláštora sa dookola odvíja niekoľko hrobov. Sú nenápadné, hoci niektoré okázalo monumentálne a ak sa človek začíta do mien vyrytých do chladného kameňa, tak zistí, že tu leží veľa zabudnutých príbehov. Obelisk ozdobený otvorenou knihou, lodnými kotvami a presýpacími hodinami patrí mužovi menom Grigorij Ivanovič Šelechov. Jeho meno sa spája s objaviteľskými cestami a niekedy ho Rusi prezývajú ako „ruský Kolumbus“, pretože v rokoch 1783-1786 viedol expedíciu na opačnú stranu Ochotského mora, kde položil základy prvému ruskému osídleniu v Severnej Amerike a založil Rusko-aljašskú spoločnosť. Aljaška sa stala americkou až v roku 1867.

Príchod dekabristov

Svoj hrob pri múroch Znamenského kláštora má aj Jekaterina Trubeckaja, manželka princa Sergeja Trubeckého. V našich končinách toto meno nie je známe, ale tu na Sibíri predstavuje oddanosť a vernosť, pretože Jekaterina sa stala prvou ženou, ktorá nasledovala svojho manžela do sibírskeho exilu. Písal sa rok 1825 a Irkutsk sa vďaka nemu navždy zmenil. Dodnes sa o Irkutsku hovorí ako o meste dekabristov, teda aristokratov-revolucionárov, ktorí sa v prvej polovici 19.storočia vzbúrili voči autorite cára Mikuláša I. Nepáčila sa im jeho vláda autokrata, poddanstvo, tyrania a cenzúra a tak spustili povstanie dekabristov. Cár ich tvrdo potlačil, vodcov nechal popraviť a viac než 600 mužov putovalo na ďaleký Sibír. Vyhnanstvo samo o sebe často znamenalo smrť. Dekabristi sa do Irkutsku dostávali vo vlnách a prví sa tu ocitli v roku 1826.

Irkutsk ako Paríž Sibíri

Boli často veľmi vzdelaní a medzi sebou mali umelcov, spisovateľov, básnikov, vedcov, profesorov a tak sa začína zlaté obdobie Irkutsku, kedy sa sem priniesla vzdelanosť. Práve príchod dekabristov totiž naštartoval zmeny, ktoré napokon vďaka vzdelanosti, kultúre a architektúry priniesli Irkutsku prezývku „Paríž Sibíri“. Múzeum dekabristov stojí v centre mesta nie tak ďaleko od centrálneho trhoviska. Nájdete ho aj pod názvom Múzeum Volkonských, pretože je umiestnené v aristokratickom dome kde žili v exile nielen rodina Volkonských, ale aj Trubeckých. Ich priateľstvo spájalo mnohých vyhnancov a Irkutsku to len prospelo. Vo vnútri v dome dnes v miestnostiach stoja osobné veci prvých dekabristov od nábytku až po osobné predmety. Je príjemne byť tu a kráčať históriou o ktorej vieme tak málo. Starému drevenému domu vŕzgajú podlahy a v izbách sedia staré bábušky strážiace každý vás pohyb. To je často príznačné pre ruské múzea.

Múzeum čaju

Celá štvrť by mohla nosiť prezývku „muzeálna“. O niekoľko ulíc vedľa na skrytom nádvorí stojí Múzeum čaju. Sibír nie je tradičná čajová destinácia ako India, Čína, Malajzia či Srí Lanka, ale čaj tu kedysi bol dôležitý artikel. Kedysi totiž práve cez Irkutsk viedla stará čajová cesta spájajúca čínsky Peking s ruskou Moskvou. Čajové karavany prechádzali hornatú severnú Čínu, mongolskú púšť Gobi, šíru step a keď v hraničnom mestečku Kyachta vyložili čajové tehly, ďalší obchodníci ich prevzali a priniesli sem do Irkutsku a ďalej na západ. Fascinujúce. Do múzea vojdem asi minútu pred záverečnou. Viem, že je to na Rusko už takmer stratené, ale skúšam prehovoriť chalana, ktorý to tu má pod palcom a svojim čajovým nadšením som ho dokázal presvedčiť, aby ma nielenže pustil, ale ešte ma ním aj sprevádzal. Malé miestnosti predvedú obrázky čajových magnátov, staré listiny, mapy, knihy, ale aj vzácne samovary, ktoré navarili stovky litrov čaju, debničky na čaj a v neposlednom rade aj čajové tehly, teda vysušený čaj natlačený do tvaru tehál, aby sa ľahšie prenášal.

Najživšie miesto Irkutsku

Centrum irkutského života je veľká tržnica v strede mesta. Niektoré jej časti sú kryté, no najviac života sa odohráva vonku pod šírym nebom. Nie celoročne, pretože počas zimy tu na Sibíri klesá teplota bez problémov na mínus 30-40 stupňov. Hlavné ulice Irkutska lemujú dnes už často moderné domy, ale sem tam sa stále objavia drevené fasády pripomínajúce to, ako mohol Irkutsk kedysi dávno vyzerať. Mesto je vyslovene pekné a plné zaujímavostí. Tam stojí divadlo, tu palác, tam námestie so sochou Lenina, inde pamätníky, zelené parky, veľa stromov, upravené nábrežie, múzea. Je kultúrne, príjemne a kto by o ňom nič nevedel, ten by to nečakal. Šum trhoviska sa rozlieva ulicami dávno predtým, než sa v ňom človek ocitne. Predávajú tu všetko z blízkeho i ďalekého okolia. Ženy sedia pri svojich stánkoch a ponúkajú čerstvé syry, mlieko, kýble voňavého tvarohu, koláčiky, sirniky, bliny plnené džemom, domáci lekvár, nazbierané čučoriedky, maliny, lesné jahôdky, bylinky aj bylinkové čaje z neďalekého Bajkalu. Vôňu trhoviska poznačia sušené ryby od maličkých kúskov až po veľké bajkalské omule.

Krása staručkých domov

Irkutsk má množstvo krásnych pamiatok, ale to čím si ma toto miesto získalo sú jeho nádherné, staré, drevené domy roztrúsené po meste. Keď sa ním túlate, sem tam si jeden či dva všimnete, no mne to nedalo a vybral som sa v ich stopách a niekoľko hodín som ich hľadal a tešil sa z každého ďalšieho, ktoré mi osud prihral do cesty. Niektoré ležia na hlavných uliciach, iné v bočných uličkách na ktoré už akoby Irkutsk úplne zabudol. Zamiloval som si pohľad na tieto staručké domy. Akoby vo svojich fasádach niesli celú ťarchu starého Ruska, toho, ktoré tu žilo ešte za posledných cárov a ktoré mali toľko sily, že prežili ťažké obdobie 20.storočia v čo zrejme ani nedúfali. Majú v sebe dušu strateného sveta, toho ktorý ešte dýcha zo starých, čiernobielych fotografií, no tých, čo ich stavali už nikto nespomenie po mene. Tak veľmi sa mi páčia tieto domy, že sa pri každom zastavím a hľadím na neho. Mlčky, skáčem očami po odlupujúcej sa farbe, po dverách, prázdnych, chladných okeniciach za ktorými kedysi horeli sviečky a splietali sa príbehy do veľkého klbka zvaného život. Vďaka domom ešte ten starý svet existuje, no stráca sa a upadá do zabudnutia. Kým však drevené domy budú zdobiť Irkutsk, mesto nezabudne na kus svojej histórie.

TIP na SKVELÉ LOKÁLNE JEDLO

V Irkutsku nájdete viacero podnikov, no nás z dvoch návštev najviac zaujal podnik menom BAIKAL LOVE, ktorý sa nachádza na jednej z hlavných ulíc (Ul.Lenina 32), neďaleko Leninovej sochy a známej štvrte Kvartal 130. Ide o malé bistro, kde sa zmestí len niekoľko ľudí, no má svoju atmosféru aj príjemné prostredie so skvelým jedlom. V ponuke si môžete vybrať tradičné “buchtičky” Buuz typické pre Burjatov alebo ruské Pelmeni s čerstvou smotanou. Vynikajúci, no neskutočne sladký bol aj sibírsky dezert z lesného ovocia s cédrovými orieškami.

ZAUJÍMA VÁS RUSKO? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa