21/08/2018

Island a jeho zlatý okruh

Máloktorá európska krajina je dnes tak v kurze ako Island. Milovníci prírody si tu prídu na svoje, pretože kamkoľvek sa tu človek pohne, nájde čarokrásne miesta pretkané sopkami, sopečnými kameňmi, vodopádmi, gejzírmi, ľadovcami či čiernymi plážami. Island je vo svojej podstate nádherne unikátny. Ak ste tu krátko a máte len obmedzený výber toho, čo si pozrieť, siahnite po známom “Zlatom okruhu”, ktorý vám instantne naservíruje islandské krásy od histórie cez vodopád až po vybuchujúce gejzíry. Island v kocke.

Zlatý okruh

Najznámejšia cesta Islandom nesie dnes lichotivú prezývku „Zlatý okruh“, hoci keby sme tento názov hľadali v histórii, neuspeli by sme. Išlo o marketingový ťah ako prilákať ľudí na Island po vzore iných zlatých ciest, zlatých okruhov a jednoducho stavilo sa tu na ľahkú rovnicu, kedy čokoľvek zlaté akosi priláka ľudí. Vyšlo to a dnes na túto cestu vyráža podstatná väčšina návštevníkov Islandu. Sem tam ju niekto odmietne, pretože je príliš turistická a radšej vyrazí na iné turistické miesto hrajúc sa, že objavil nepoznaný klenot, ale podľa môjho názoru je Zlatý okruh tak príťažlivý, že ho treba vidieť. S turistami či bez.

Čo vidieť?

Zlatý okruh, alebo teda Gullni Hringurrin začína aj končí v Reykjavíku a podľa cestičiek, ktorými pôjdete vám môže na tachometri natočiť niečo do 300 kilometrov. Zahŕňa historické miesto Thingvellir, kde stál prvý parlament a dnes je súčasťou národného parku, ohromný vodopád Gullfoss a nechýba tu ani krajina pretkaná gejzírmi medzi ktorými dominuje Strokkur a Geysir.

Island a jeho prvý parlament

Prvým miestom s ktorým sa stretnete na zlatom okruhu je Thingvellir (Þingvellir) ležiaci necelých 40 kilometrov od Reykjavíku. Hodinka cesta a ste na mieste. Ak je vonku pekne, tak sa za Reykjavíkom krásne predvádza takmer tisíc metrov vysoká stolová hora Esja na brehu zálivu. Medzi hlavným mestom a Thingvellirom sa krajiny zmení ešte niekoľko krát. Na Island sa veľmi za históriou necestuje, no práve Thingvellir vie prekvapiť výnimkou, pretože ak sa dnes vysloví jeho meno, má niekoľko asociácii. Jednou z nich je aj fakt, že práve na tomto mieste v roku 930 zriadili obyvatelia Althing, teda prvý parlament, ktorý tu fungoval až do 1271. Zavedenie parlamentu je dodnes na Islande vnímané ako kľúčový dátum a prelom v histórii ostrova. Nečakajte tu žiadnu stavbu, múry, veže, ba ani len dvere či sedadlá. Všetci slobodní muži ostrova sa tu raz ročne stretávali, s nimi prichádzali rodiny a tí sa usadili na rovine na brehu rieky. Príjmali sa tu zákony, preberali novinky, dohadovalo sa tu na fungovaní spoločnosti, klanov a na všetko dôležitom.

Kde sa lámu kontinenty

Thingvellir je okrem patiny histórie výnimočným prírodným miestom. Priam unikátnym, pretože práve tadiaľto prechádza dokonca tektonický zlom, ktorý od seba oddeľuje americkú a eurázijskú platňu. Kontinenty sa od seba vzďaľujú, hoci to človek voľným okom nemá šancu zbadať. Zastavím na vyhliadke na celé okolie a hneď na prvý pohľad je zrejmé, že toto miesto obdarili sudičky do vienka krásnou polohou. Riečka Öxará sa kľukatí krajinou, podmáča terén a vo svojom ústí do jazera Thingvallavatn vytvorí niekoľko menších jazierok či kaluží. Tráva má všade naokolo výraznú zelenú farbu a tak je kontrast so skalami, často sopečnými, čiernymi ešte zreteľnejší. Na brehu rieky stojí aj maličký, priam rozprávkový kostolík, ktorý sa stal pútnickým miestom a okrem neho tu natrafíte aj na pár hrobov významných Islanďanov. K stavbám vedie mostík ponad jedno z ramien rieky, ale väčšina ľudí sa aj tak túla v blízkosti skál.

Thingvellir a UNESCO

Nabažený výhľadom sa aj ja vyberiem ďalej smerom k vodopádu Öxarárfoss. Málokoho by napadlo, že krajinou, ktorou kráčam je vďaka významu Thingvelliru zapísaná aj na zozname UNESCO (ako jedna z dvoch pamiatok celého Islandu). Medzi vysokými, ostrými, sopečnými skaliskami sa kľukatí cestička. Netreba ju hľadať, tým, že Thingvellir patrí medzi najnavštevovanejšie miesto okolia Reykjavíku, ľudia vám cestu ukážu sami. Skaly vytvárajú bizarné úkazy a vďaka ním sa atraktivita celého parku zvyšuje. Dá sa tu zastaviť na hodinku, hodinku a pol, ale ak sa tu chce človek túlať a spoznávať park, pokojne tu vie stráviť aj celý deň prečesavaním okolia. Pristavím sa ešte na mieste, kde objaví malé, priezračné jazierko. Kedysi tu bolo popravisko. Hotová idylka. Je čas pohnúť sa ďalej, smer vodopád Gullfoss.

Fantastický vodopád

Stačí hodina cesty a stojím na najvzdialenejšom mieste Zlatého okruhu menom Gullfoss. O pár kilometrov bližšie vvybuchuje gejzír Strokkur, ale ten si nechám na koniec ako povestnú čerešničku na torte. O tom, že je človek na mieste už tuší pred tým ako zaparkuje. Nad prázdnou krajinou sa vznášajú čiastočky vody ako iskry nad rozpáleným ohniskom. Niet sa čomu diviť, veď vodopád Gullfoss patrí medzi najsilnejšie vodopády celého Islandu. Zlatý vodopád ako znie jeho preklad z islandčiny má dokonca v sebe vodopády dva. Rieka Hvitá tu totiž najprv padá z 11 metrovej výšky a potom toto číslo zdvojnásobí a padne do 22 metrov hlbokej trhliny. Krásne miesto. Kráčam bližšie k prvej vyhliadke a cítim ako mám mokrú tvár a na tenkej, nepremokavej bunde sa objavuje čoraz viac malých, mokrých bodiek. Z diaľky má Gullfoss poriadnu silu. Ako si razí svoje miesto v krajine a ako ju dokonale mení. Rieka Hvitá sa spení do bielej farby a celý priestor pohlcujú čiastočky vody.

Zlatý Gullfoss plný vody

Neviem akým zázrakom som si zaslúžil nádherné počasie a vďaka nemu je Gullfoss ako z namaľovaného, ideálneho obrázku. Teším sa ako malý kráčajúc k jeho ďalším vyhliadkam. Je ich tu niekoľko. Prvá z parkoviska z diaľky a potom ešte aj spodná vyhliadka, kedy ste na dosah ruky k vodopádu a napokon ešte aj vrchná z nadhľadu. Vybrať si len jednu? Nezmysel! Treba si vychutnať všetky tri. Hukot vody je ohľušujúci, že nepočuť ani vlastné myšlienky. Oni možno aj tak v hlave nie sú, pretože v mysli prevláda nadšenie z toho čo sa odohráva pred očami. Dlho hľadím do prázdnoty kam padá väčší z dvojice vodopádov. Nie je tam nič, len úzka kamenná štrbina naplnená padajúcou vodou. Ak by sem niekto spadol, už ho zrejme nikdy nenájdu.

Kto zachránil vodopád?

Čím som bližšie, tým som viac mokrý, ale toto sú detaily, ktoré človek na takomto mieste nerieši. Nechýbalo veľa a Gullfoss sa mohol stratiť. Aj preto tu dnes návštevníkov víta podobizeň ženy menom Sigridúr Tómasdóttir, ktorej životný cieľ bol zachrániť vodopád pred tým, aby ho premenili na hydroelektráreň. Ako sa jej to podarilo? Podľa niektorých veľmi jednoducho, pretože sa začala vyhrážať, že do neho skočí. Druhou stranou mince je aj fakt, že vraj mali investorom dojsť peniaze a tak sa zo stavby zišlo, ale ľudí vždy priťahovali romantické verzie príbehov a ten je to dodnes silný. Stojí na kameni, nasávam atmosféru celého miesta a pred odchodom sa ešte zastavím hore na poslednej vyhliadke. Tu už nevidno len krásu vodopádu, ale aj okolie a horizont vyplnený niekoľkými zasneženými kopcami.

Miesto plné dymu

Pár minút cesty a všetko sa zmení. Hluk vodopádu vystrieda ticho, ktoré občas pretne výbuch gejzíru Strokkur. Posledným miestom Zlatého okruhu je krajina s geotermálnym polom zvaným Haukadalur. Pretkáva ho systém menších a väčších gejzírov a stojí tu aj ten najaktívnejší, ktorým je Strokkur a najznámejší menom Geysir. Práve on bol prvým gejzírom o ktorom počuli ľudia v Európe a preto sa jeho meno ujalo v mnohých krajinách sveta. Je zaujímavé stráviť čas v blízkosti tak slávneho gejzíru. Celé miesto vidno už z diaľky. Skupinky ľudí sa pomaličky blížia k epicentru a občas už z diaľky vidno ako sa odrazu z ničoho nič objaví biely oblak. Presne na to miesto sa blížim aj ja.

Strokkur a jeho sila

Krajina tu na poli Haukadalur mi na prvý pohľad pripomína novozélandske miesto Rotorua. Sem tam sa z ničoho nič dvíha jemný dym, inde zase leží bez pohnutia farebné jazierko a kamene naokolo majú raz červenú, inokedy oranžovú či hrdzavú farbu. Najviac ľudí sa zdržiava pri obrovskom gejzíre Strokkur. Keď sem prídete tesne po výbuchu, tak najprv nemusíte chápať, prečo stoja všetci práve pri tejto „diere“ z ktorej sa trošku dymí. Ak však viete, že Strokkur patrí k najaktívnejším gejzírom a jeho explózia prichádza každých 6 až 10 minút, všetko je odrazu jasné. Čakám na prírodné divadlo a naozaj je to len niekoľko minút. Odrazu sa z ničoho nič objaví výstrel snehobielej pary, obrovský oblak, ktorý sa vzápätí rozplynie. Gejzír vystreľuje do výšky desiatich, sem tam dvadsiatich metrov, ale rekordy hovoria aj o pár desiatkach metrov viac. Zostávam tu na niekoľko ďalších explózii a každá z nich je o trošku iná. Prvá je slabá, druhá naberá na sile a tretia sa poriadne predvedie.

Geysir, otec všetkých gejzírov

Pár metrov od Strokkuru leží Geysir. Práve on je ten slávnejší, väčší, mohutnejší, no zároveň sa nepotrebuje tak predvádzať ako jeho mladší brat. Ticho si leží v dymiacej krajine a nebyť malého kameňa ozdobeného jeho menom, možno by ho nejeden prehliadol. Najstarší zápis o jeho výbuchu pochádza ešte dokonca z konca 13.storočia, no určite dal o sebe vedieť aj o mnoho skôr. Je obrovský, no bez pohnutia. Toľko šťastia som nemal, aby som si mohol vychutnať aj jeho gejzír pri ktorom chŕli horúcu vodu do výšky niekoľkých desiatok metrov. Sem tam sa ešte ukáže, aby sa na neho nezabudlo, no všetky pohľady smerujú stále na Strokkur.

Je čas vrátiť sa nazad do Reykjavíku. Pár desiatok kilometrov, hodina a pol cesty a je to. Za krátky čas, necelých 300 kilometrov a niekoľko hodín má človek plnú hlavu krásnej islandskej prírody a to sa túlal len v okolí hlavného mesta. No, čo nestojí to za to?

ZAUJÍMA ŤA SEVER EURÓPY? SKÚS SA INŠPIROVAŤ AJ TU: