12/09/2018

Kanchanaburi a jeho most cez rieku Kwai

Kanchanaburi patrí medzi najznámejšie miesta Thajska. Ak vám nič nehovorí jeho názov, tak potom o „Moste cez rieku Kwai“ ste počuli určite. Nestojí tu len most, ale práve on je najväčším ťahákom, prečo sem ľudia prídu. Ako v skutočnosti vyzerá? Ak ste už v Bangkoku, nespravíte si výlet?

Krásnou thajskou krajinou

Bangkok akoby skutočne nikdy nespal, no ráno je aj napriek tomu jemne ospalý a tak sa dá vymotať z mesta rýchlejšie než by to človek čakal. Po návrate už budú zápchy, ale ak opustíte mesto ráno okolo siedmej, máte vyhraté. Thajsko prekvapí každého cestovateľa, pretože je to krajina plná unikátnych miest a vecí, ktoré sa tu dajú objavovať. V tomto má Bangkok výhodu, že tu človek môže stráviť dni a týždne a stále nájde niečo čo ho dokáže zaujať či nadchnúť. Samozrejme, ak to Thajsku dovolí. Mesto Kanchanaburi, ktoré preslávil most cez rieku Kwai leží od anjelského mesta okolo 130 kilometrov, čo na miestne pomery znamená, že za dve, tri hodiny sme na mieste. Cestou míňame niekoľko dediniek, menších mestečiek, kokosové plantáže a nekonečné roviny zaliate vodou čakajúce na jednu z troch thajských ryžových úrod. Je zaujímavé ísť touto cestou v rôznych obdobiach a sledovať ryžové polia. Raz sú krásne naplnené zelenými steblami plnými ryže, inokedy nahé odpočívajú bez povšimnutia a o nejaký čas sa nad nimi skláňajú drobné postavy a pracne sejú ryžu pre ktorú sa o pár mesiacov vrátia. Krajina tak neustále žije.

Kým Bangkok leží na rovine, Kanchanaburi je posiate kopcami

Zelené kopce naokolo

Za založením mesta sa skrýva významná postava prvého thajského kráľa, Rámu I., ktorý má prsty aj v zveľaďovaní dnešného Bangkoku. Z najstaršej histórie nezostalo v Kanchanaburi takmer nič, no aj tak sa veľkými písmenami zapísalo do dejín, pretože sa tu odohrávali smutné príbehy druhej svetovej vojny. Krajina okolo mesta narastie do krásy a zovšadiaľ vytŕčajú ostré zelené kopce, ktorých siluety sa nádherne zrkadlia na rieke Kwai. Je to ona, kto prináša život do úrodného kraja a zásobuje rybárov, no bola to tiež ona okolo ktorej sa točili tragické udalosti vojny spojené s výstavbou slávneho „Mosta cez rieku Kwai“, ktoré v roku 1957 zrežíroval na strieborné plátno David Lean. Je krásne sledovať ten rozdiel. Bangkok ležiaci na rovine a Kanchanaburi obklopené kopcami. Človek by to takmer nečakal.

Kanchanaburi a jeho rieka

Pred tým, ako sa dostaneme k mostu sa nechám zlákať na plavbu loďkou priamo po legendárnej rieke Kwai. My ju stále voláme Kwai, pretože sa nám to cez knihy či film dostalo do uší, no Thajci svojej rieke hovoria Khwae s inou výslovnosťou. Rieku križuje niekoľko pontónových lodí, ktoré ťahajú menšie a výkonnejšie plavidlá. Tieto sú známe tým, že na nich podávajú aj jedlo a tak človek môže v pokoji sedieť na okraji lode, zvierať v ruke misku s tom yamom či zeleným kari a užívať si ničím nerušené výhľady na okolitý národný park. Breh lemuje niekoľko hausbótov, ktoré si miestni prenajímajú a chodia sem oslavovať alebo oddychovať. Sem tam sa pri nich niekto kúpe, takmer vždy v obrovskom kolese, pretože väčšina Thajčanov nevie plávať. Loďka sa plaví pomaly, akoby sa len nechala unášať prúdom až k veľkej, modernej pagode.

Chungkai plný symboliky

Tu na brehu rieky Kwai leží opustený cintorín Chungkai. Prvé čo človek ucíti ako náhle vystúpi z lode je pokoj. Niekoľko vysokých stromov ponúka v horúčave vyhľadávaný tieň, ale on nie je tým, za čím by sem niekto prišiel. Všade naokolo je perfektne upravený trávnik, ktorý vedia až priamo k cintorínu. Je menší z dvojice vojnových pamätníkov, no aj napriek tomu tu stojí 1739 hrobov predovšetkým Britov a Holanďanov, ktorým sa druhá svetová vojna stala osudnou a nikdy sa odtiaľto nevrátili. Brána k náhrobkom je jednoduchá. Obsahuje len roky 1939 a 1945 s nápisom „Chungkai“ a „Cemetery“. Nič viac, nič menej a každému je jasné o čom je celé toto miesto. Aj tu je všetko perfektne upravené. Náhrobné kamenne sú naukladané v radách vedľa seba a medzi nimi rastú kríky, kvety, no sem tam sa objaví aj strom. Väčšina z tabuliek, až 1426 patrí vojakom Commonwealthu a tak sa pri prechádzke začítam do mien či hodností mladých mužov, ktorí tu v tropickej Ázii prežili peklo.

Zlovestné ticho

Chungkai však nie je najväčším cintorínom Kanchanaburi, pretože ten najznámejší leží priamo v centre mesta. Miestni ho volajú Don Rak a tiež sa ním rozlieva povestné ticho. Len niekoľko cudzincov kráča mlčky medzi tabuľkami, sem tam sa zastavia, pohnú ďalej, no inak sa tu nedeje nič. A to je dobre, veď predsa v Kanchanaburi sa toho už dialo akosi priveľa. Počet hrobov na tomto mieste ďaleko prevyšuje Chungkai a počítadlo sa tu zastaví až na čísle 6982. Na rohu ulice ešte stojí holandský kostolík Beata Mundi Regina, kde si ľudia pripomínajú osudy týchto ľudí.

Múzeum vojnovej histórie

Kanchanburi sa so svojou tienistou históriou stalo pre Thajčanov synonymom vojnových hrôz. Neveľké námestie obsadili stánky s jedlom, ovocím, šperkmi aj oblečením. Neďaleko rieky sa ukrýva vojnové múzeum. Nádvorie zdobí stará lokomotíva a niekoľko vlajok sveta medzi ktorými sa dokonca vyníma aj Československo. Múzeum sprevádzajú figuríny, dobové predmety, ukážky vlakov, transportov, stavby železníc. Atmosféru dokresľujú popisky, ale aj tmavá, až ponurá atmosféra priestoru. Nedávno sa múzeum dostalo do podvedomia aj tým, že sa tu natáčal film Koľaje osudu (The Railway man) s Colinom Firthom, ktorý zachytával príbeh bývalého väzňa. Súčasťou areálu je aj výstava bômb, zbraní či ťažkej vojenskej techniky, ale nájdeme tu aj krásny, hoci maličký, chrám Phra Thart Kwae Yai.

Most s pachuťou smrti

Priamo tu z nábrežia a neveľkého námestia sa otvára panoráma na slávny železný most. Práve on je tým pomyselným magnetom menom „Most cez rieku Kwai“, ktorý má v sebe auru pritiahnuť ľudí. Začali ho stavať v roku 1942, kedy tu boli počas vojny zakorenené japonské jednotky. Most cez rieku Kwai mal byť dôležitou spojnicou železnice, ktorá mala spájať barmský Rangún s thajským Bangkokom. Japonci sem priviezli tisíce zajatcov a tí v barbarských podmienkach často len vlastnými rukami hĺbili železnicu a stavali. „Ak si zajatec nesiahol sám na život, pre Japonca už nebol človekom, ale zbabelcom a preto sa k ním nesprávali ako k ľuďom“ vysvetľuje starý profesor histórie v miestnom múzeu. Železnica vošla do dejín ako „železnica smrti“ pretože jej stavba si vyžiadala cez 100 tisíc obetí. Má len 415 kilometrov, no jej pražce sú dláždené smrťou a krvou. Ak človek číta o týchto veciach, sú to veľmi silné príbehy. Pôvodný most však dnes už nevidíme, stratil sa pod spojeneckým bombardovaním na začiatku roku 1945.

Na moste

Zrekonštruovaný most dnes spája brehy a kráčajú po ňom ľudia z celého sveta. Sem tam sa ním dokonca prejde aj vlak a vtedy sa sem nahrnú ľudia, pretože to nechcú zmeškať. Kráčam mostom, hľadím na všetky strany a vynárajú sa mi myšlienky na to aké je to krásne prostredie. Kedysi bolo toto miesto peklom na zemi, dnes sa tu vznáša pokoj. Na druhej strane dnes stojí veľký komplex budhistického chrámu. Pár ľudí sa túla jeho nádvorím, ale aj tak ma viac než on zaujme pohľad na most. Sadnem si na breh rieky a len hľadím pred seba. Zahryzujem si sladký ananás a loďka predomnou sa plaví po hladine, ktorú rozvlnili rybárske člny s vyloženými sieťami. Slnko zapadá za zelené hory a krajina stíchne.