06/08/2018

Luang Prabang. Na tajomnom Mekongu

Hoci je hlavným mestom Laosu Vientiane, jeho historickým srdcom a tajomnou dušou je bez akýchkoľvek pochýb Luang Prabang, ktorý sa zrodil na brehu slávnej rieky Mekong. Dnes je oázou pokoja, budhistických kláštorov, skvelého jedla, nočných trhov a je plný podmanivej atmosféry až sa nejednému dobrodruhovi zdá, že objavil svoju vlastnú Šangri-La.

Mnísi v ranných uliciach

Luang Prabang ožíva každé ráno podstatne skôr ako mnohé iné mestá. Kým tie ešte spia a tma sa len pomaly vykráda z ich ulíc, ulice v Luangu sa pomaly, ale isto plnia domácimi aj turistami, aby sa spoločne zúčastnili rituálu starého niekoľko stoviek rokov. Rituály a tradície sa z týchto končín Laosu vytrácajú len veľmi pomaličky a aj to robí z Luangu jedno z najmagickejších miest juhovýchodnej Ázie. Ospalými ulicami osvetlenými len niekoľkými lampami kráča zástup postáv v oranžových a šafranových rúchach. Mnísi majú vyholené hlavy, sú bosí a v rukách zvierajú nádobu na ryžu či milodary. Popri ceste stoja zástupy ľudí a každý im niečo do misy vhodí. Krásny rituál plný ľudskosti premiešaný s budhizmom.

Ráno na Mekongu

S východom slnka ožije aj bájny Mekong, jedna z najväčších riek sveta. Jej hladinu rozvíri niekoľko rybárskych lodí a na brehu parkujú dlhé, tradičné drevené lode určené na prepravu ľudí. Mladý kapitán naučeným pohybom naštartuje loď a jej ohlušujúci motor sa rozbehne na plné obrátky. Tak dlho som túžil sedieť na loďke na Mekongu a teraz sa ten sen premenil na skutočnosť. Táto rieka ma fascinovala, rozpútavala fantáziu, mala nádych exotiky aj dobrodružstva. Okolie Luang Prabangu je veľmi pôsobivé. Na pravej strane stojí celé mesto a na strane ľavej sa dvíhajú pahorky plné stromov medzi ktorými sa sem tam objaví zašpicatená veža kláštora a kamenný had v podobe stoviek schodov vedúcich až nahor. Mútna voda Mekongu ide pomerne rýchlo, ale čas tu beží až priveľmi pomaly. Malé dedinky na periférii mesta poskladali z niekoľkých domov, budov, poľnohospodárskych políčok na ktorých sa krčia ľudia v špicatých „vietnamských“ klobúkoch a nikde nesmú chýbať rybárske lode.

Luang Prabang plný chrámov

Príchod loďou do Luang Prabangu pripomína ázijskú rozprávku. Nad mestom sa dvíhajú veže, strechy kláštorov, vysoké stromy a na kamenných schodoch sedia skupinky mladých mníchov. Akoby človek odrazu objavil svet, ktorý už nemal existovať. Neďaleko brehov mohutnej rieky sa na pahorku objaví rozľahlé dláždené námestie z ktorého vyrástol azda najdôležitejší z laoských chrámov. Chrám Wat Xieng Thong postavil kráľ Setthathirath ešte v 16.storočí a dodnes dokáže svojou krásou podlomiť kolená. Historický chrám stojí na malom piedestále a jeho zašpicatená, trojitá strieška navodzuje rozprávkovú atmosféru. Tu dotvárajú aj všadeprítomné bugenvílie rozvoniavajúce okolím. Predná fasáda na sebe nesie toľko nepatrných detailov, že svojou hustotou predčia aj staroveké mozaiky. Dvere zdobia mýtické bytosti poloľudí, polozvierat a do toho tancujú zvodné apsary s vyzývavými krivkami. Vo vnútri spočíva niekoľko nehybných Budhov ku ktorým prichádzajú domáci a zapaľujú vonné tyčinky či obetujú uzatvorené lotosové kvety. Veľký Budha má cez seba prehodenú oranžovú šerpu a staručký mních ticho sedí v jeho tieni a sleduje čo sa okolo neho deje.

Na návšteve u kráľa

Areál je posiaty aj menšími stavbami a kde tu vykukne obrovská socha nága, mýtického hada či dokonca malá svätyňa do ktorej zasadili ťažký zvon, ktorým sa kedysi zvolávalo k modlitbe. Dole v historickom centre mesta zapísanom v dedičstve UNESCA pulzuje život. Vodiči tuktukov, malých hlučných áut, lákajú svojich zákazníkov, no v Luangu je všetko blízko aj po vlastných či na bicykli. Priamo na hlavnej ulici stojí monumentálny Kráľovský palác. Má len niečo cez sto rokov, no cítiť na ňom závan koloniálnej architektúry, ktorú si so sebou priniesli Francúzi. Kráľovská rodina tu spokojne žila až do roku 1975, kedy ich z trónu zosadila revolúcia a palác sa premenil na múzeum. Ako vidno, záhrady sú plné ľudí a to len dokazuje obľúbenosť tohto miesta. Chrám Haw Pha Bang sa krčí hneď za vstupnou bránou. Je plný zlatých detailov, obklopený vysokými palmami a prúdia do neho zástupy návštevníkov. Z priľahlej budovy sa ozývajú tóny tradičnej laoskej hudby a niekoľko tanečníčiek v krásnych, tradičných šatách trénuje na večerné predstavenie. Nad vstupom do niekdajšej kráľovskej rezidencie dodnes visí emblém s tromi slonmi schovanými pod slnečníkom. Laos má totiž dodnes prezývku „Krajina miliónov slonov“ a niet väčšieho symbolu pre krajinu, než je slon.

Pahorok nad mestom

Podvečer, kedy sa horúčavy pomaličky, ale isto rozplynú sa ponúka prechádzka na 100 metrový pahorok Phou Si nad mestom, kde postavili stupu Wat Chom Si. Jej telo žiari zlatou farbou, no mnohí sem prichádzajú kvôli panoramatickým pohľadom. Na jednej strane plynie Mekong, na strane druhej ticho tečie rieka Nam Khan a Luang Prabang stojí na ich sútoku. Z výšky mesto pripomína zhluk kláštorov, paliem a obytných domov. Je tu krásne. Luang Prabang zasadený v krajine dýcha exotikou, ktorú sem človek prišiel hľadať. Dlho tu posedávame a hľadíme na život pod nami pretkaný vodou a bujnou zeleňou.

Noc patrí trhovisku

Večer Luang ožíva ešte viac, než ráno. Ulice sa premenia na trhoviská, kde dostať všetko od výmyslu sveta, ba ešte aj trošku viac. Usmievavé laoské dievčatá s dlhými, čiernymi vlasmi a krásnymi črtami tváre sedia za pestrofarebnými látkami, šatkami, šatami, tradičnými ozdobami a snažia sa ich ponúkať okoloidúcim. Človek nevie čo by si z pestrej záplavy vybral. Takmer všetky výrobky dekorovali domáci tradičnými laoskými prvkami a preto sa tešia mimoriadnej obľube. Nemajú tu však len oblečenie či šatky, ale aj drevené, ručne vyrezávané drobnosti alebo dokonca fľaše miestneho alkoholu v ktorých je stočený had.

Bodka za mestom

Hlavnú ulicu lemujú palmy a dvojposchodové domčeky s koloniálnymi fasádami. Na jej rozhraní končí trh, no nie život, pretože celú ulicu lemujú lacné ubytovania, hotely, kaviarničky, pekárne a reštaurácie s miestnou kuchyňou. Exotická vôňa korenín, darov mora, citrónovej trávy či kari sa rozleje okolím a najkrajšou bodkou za dňom na brehu Mekongu je ochutnať zelené kari s ryžou či iné dobroty, ktoré si človek zamiluje natoľko, že sa sem bude musieť jedného dňa vrátiť. Už len pár hodín spánku a čoskoro sa v uliciach objavia mnísi so svojimi miskami. Kolobeh Luang Prabangu sa roztočí nanovo.