07/10/2020

Náhorný Karabach. Spomienky v 50 obrazoch

Náhorný Karabach, Čierna záhrada alebo Artsakh. Stále ide o jedno a to isté. Neveľké územie vtesnané medzi moslimský Azerbajdžan a kresťanské Arménsko. Miesto, ktoré začiatkom 90.rokov poznačila krutá vojna a kde o sa vojna o slovo prihlásila aj dnes. Jeho meno sa v týchto dňoch skloňuje žiaľ viac ako obvykle. Pozrime sa spoločne na 50 fotografií tohto unikátneho regiónu o ktorom sa hovorí. Ako vyzerá Náhorný Karabach?

Náhorný Karabach ešte koncom roka 1991 vyhlásil referendum, kde sa malo rozhodnúť o jeho budúcnosti. O pár týždňov na to vyhlásilo územie svoju samostatnosť, no žiadna z krajín sveta ju neuznala. Už vtedy zúril týmto hornatým regiónom ozbrojený vojenský konflikt. O Náhorný Karabach sa usilovali ako Arméni, tak aj susedný Azerbajdžan a dodnes nie je spor vyriešený. Vojna skončila oficiálne v roku 1994, ale prestrelky na horúcej hranici trvali pravidelne dodnes. V roku 2020 sa konflikt opäť zmenil na otvorenú vojnu v ktorej ťahalo Arménsko za kratší koniec. Náhorný Karabach sa stal súčasťou Azerbajdžanu.

Náhorný Karabach pre mňa nie je vojnou, je to krásny kúsok kaukazskej krajiny na ktorú mám veľké množstvo spomienok. Práve o nich je tento článok, nie o histórii, geopolitike, vojnových epizódach či ukazovania prstom na jednu alebo druhú stranu. Tieto veci môžeme dať bokom a pozrieť sa na to ako Karabach skutočne vyzeral. Hlavou víria rôzne spomienky, miesta, ľudia, ktorých sme tu počas našich ciest stretli. Za posledných desať rokov sme sa tu zastavili štyri krát a preto nám prirástol tento kúsok zeme k srdcu. Dnes sa všetko zmenilo a mnohé z fotografií možno naberú ten vzácny dokumentačný charakter ako kedysi vyzeral Stepanakert či iné miesta. O to sú a budú spomienky vzácnejšie.

Karabach to sú spomienky na ľudí. Na Tigrana, ktorý jazdil na starom obitom taxíku a mal v zálohe vojnové príbehy, pretože sám kedysi bojoval na fronte. Na matku Spartaka, chlapca, ktorý sa nevrátil domov z vojny a na ktorého dodnes čakajú, pretože je podobne ako stovky ďalších nezvestný. Na starú babičku z marketu v Stepanakerte sediacu na stoličke vedľa svojich zaváranín snažiacu sa zarobiť pár dramov. Na našich domácich u ktorých sme bývali dve noci a ochutnávali sme s nimi arménsky koňak. Na dvojicu, ktorá nás chcela vziať autom keď sme v búrke premočení šliapali kopec ku kláštoru Gandzasar. Na milú pani z trhoviska, ktorá robila najlepšie karabašské placky plnené bylinkami. Spomienky na tie anonymné tváre s ktorými sme sa rozprávali, na pomýleného čašníka z Vanku, na babku, ktorá vytiahla orechové koláče v malom zapadnutom obchodíku, na nevestu pod Tatik Papikom…

Karabach to sú spomienky na krásne momenty a unikátne miesta. Spomienky na rozpadnutú pevnosť v Askerane so strachom, že sme v mínovom poli, keď na nás Tigran kričí, aby sme stáli a dávali pozor. O pár sekúnd z neho vyletelo, že si máme dávať pozor, lebo tam môžu byť hady. Objavovali sme kláštor Gandzasar v búrke aj v krásnom počasí, kráčali sme k nemu premočení do nitky, inokedy sa pohodlne odviezli. Spomienky na výhľady na tú krásnu krajinu, zvlnenú, posiatu kopcami, horami, hustými lesmi až sme sa prichytili pri myšlienke, že sa miestami podobá na Slovensko. V myšlienkach kráčame ulicami Stepanakertu. To mesto je všetko len nie pekné, nemá pamiatky, dominanty, nemá príťažlivé námestia, ale má v sebe niečo zvláštne. Má chuť žiť po prežitých rokoch a tak tu život pulzuje v starých sovietskych panelákoch, ktoré sa rozpadajú pred očami, život tu pulzuje na uliciach, lavičkách, pred obchodmi a v podnikoch. Presedeli sme hodiny v čajovniach pri kanviciach zeleného čaju, jedli šašlíky a znovu ich zapíjali čajom. Hľadali sme trhoviská od centrálneho po tie malé, skryté v prízemí domov. Milovali sme trhovisko v Stepanakerte. Granátové jablká väčšie než v Perzii, fantastické zaváraniny, placky plnené bylinkami, streetfood, čaj, čerstvé hrozno aj obrovské vlašské orechy. No najmä život. Ten tam bol a cítil ho tam každý. Miesta so stigmou vojny ho v sebe majú a vážia si ho. Objavovali sme jeho pamätníky od Tatika Papika po spomienku na 2.svetovú vojnu, hľadeli na nevkusné sochy milionára Harapetiana, vozili sa maršrutkami po rozmlátených cestách, vyliezli na tank s hlavňou otočenou na mesto Šuši. Tam sme sa zhovárali s kňazom, sedeli v katedrále, no v ruinách hľadali aj zničené mešity s rozbitými minaretmi, kráčali po troskách Orientu, ktorý tu rozmlátili počas vojny na prach. V Šuši človek vidí, že obe strany trpia svojou historickou krivdou.

Náhorný Karabach je pôsobivé miesto, no človek sa v ňom nikdy neubránil myšlienkam na veci, ktoré sa tu diali. Ako málo niekedy stačí. Byť “hlúpo” uložený v rámci geografie. Jednoducho len nemať šťastie. To je všetko. To rozhodne o osude, o živote, smrti, o všetkom. Karabach má v sebe množstvo smutných miest, smutných podnetov, no na strane druhej sa tu tešia zo života. Presne tak ako to má byť. Kto skúsil vojnu, váži si život viac, než ktokoľvek iný.