18/12/2018

Níl a jeho dobrodružstvo. Dva dni na tradičnej feluke

Egypt by bol bez Nílu ako kráľ bez svojho honosného rúcha a jagavej koruny na hlave. Bol by len nehostinnou púštnou krajinou naplnenou pieskom a prachom v ktorých by sa objavili občasné oázy postavené nad prameňmi. Sudičky však boli k Egyptu štedré a rozhodli, že sa ním bude vinúť pás mohutnej rieky prinášajúcej so sebou život všade tam, kde sa objaví jej dotyk. Prechádza krajinou ako zelený, vlniaci sa had vyliezajúci z podzemia exotického pralesu čiernej Afriky a rozbieha sa do vĺn Stredozemného mora. Domáci s riekou žijú, vďaka nej žijú a niektorí hovoria, že je Níl ich domovom. Aké je to stráviť dva dni na malej drevenej feluke neďaleko juhoegyptského Asuánu? Len ticho krajiny, žblnkotajúci Níl pod nohami a ozveny vodných vtákov…

Na začiatku je Asuán

Prvý kontakt s juhoegyptským Asuánom má v sebe nádych miesta, kde sa mieša arabský svet s čiernou Afrikou. Akoby stál na ich hranici, ktorá je neviditeľná a oba svety do seba krásne zapadajú a nedokážu bez seba odrazu existovať. Ulice vyzerajú ako keď sa pichne paličkou do mraveniska a mravce sa v tom momente rozlezú všetkými smermi. Vozíky, staré motorky, vozy ťahané koňmi, zapriahnuté somáre s nákladom zeleniny či ovocia, taxíky, mikrobusy, skupinka starších mužov hlasno gestikuluje na prechádzajúce auto, ktoré ich minulo len o pár centimetrov, žena zahalená v čiernej farbe rýchlym krokom zmizne za rohom budovy, trúbenie, bežiace deti. Človek nevie kam by sa skôr pozrel, na čo by sa mal sústrediť, pretože na neho útočia podnety zo všetkých strán. Keby som už z Asuánu nevidel viac, zamiloval by som si to mesto len kvôli tomuto pohľadu.

Bazárový svet

Ocitneme sa na miestnom súku a za jeho bránami je to úplne iný svet. Nad hlavou sa dvíhajú dva minarety mešity El-Tabia ozdobené ampliónmi, odkiaľ sa každý deň ozve ťahavý hlas muezzína. Malé obchodíky majú pred dverami vyložené drevené koše vrchovato naplnené sušenými ibiškovými kvetmi, z ktorých vyrábajú typický nápoj karkáde. Vo vnútri sa mieša vôňa korenín. Opäť tie neznáme chute, tie neznáme vône a pestré farby, ktorým človek skôr či neskôr podľahne. Obchodník medzi prstami šikovne vezme z nádoby, rozdrví prstami a nechá nás hádať o čo sa jedná. Páči sa mu tá hra a páči sa aj nám, pretože je to ako v orientálnej rozprávke. Kumín, kari, škorica, africké čilli a mnoho iných korenín o malú chvíľku pristane priamo pod našim nosom.

Núbijská čajovňa

Čajovňa na rohu ulice pripomína skôr provizórne miesto plné stoličiek než obľúbený podnik. Každá jedna je obsadená a muži sledujúc dianie na bazáre si odpíjajú z malých kávových pohárikov, alebo zo zeleného čaju. Pomalými pohybmi ich neustále prikladajú k perám a následne položia na kovové tácky. Vodná fajka na takomto mieste jednoducho nesmie chýbať a keď sa priblížim cítim ako je vzduch nasýtený ťažkým ovocným tabakom. Muž bez vodnej fajky sa v čajovni cíti nesvoj. Štyria chlapi sa opreli o ošarpané steny a priamo na ulici si rozložili karty. Ľudia prúdia okolo nich, ale oni nevidia nič iné, len svoju hru. Vedľa seba majú položené poháre s čajom, ktoré keď sa minú, malý chlapec ich zozbiera, donesie do blízkej čajovne a vráti sa s plnými. Na mieste akým je toto si návštevník veľmi dobre všimne dvojakosť miestneho obyvateľstva. Jedni sú typickí Arabi akých poznáme z ostatných častí Egypta, ale druhí, exotickejšie pôsobiaci sú domáci Núbijci. Koniec koncov Sudán je odtiaľto vzdialený len okolo 350 kilometrov. Núbijcov spoznať na prvý pohľad, pretože ich pokožka je výrazne tmavšia od Arabov a aj črty tváre sú iné. „Majú hrubšie pery a väčšie nosy“ objasnil nám rozdiel Násir vo svojom stánku. Núbijskí muži nosia často krát okolo krku omotaný dlhý šál alebo aspoň šatku.

Fatih, kapitán feluky

Prístav v Asuáne je plný malých felúk, ale kotvia tu aj staré nílske parníky, ktoré privezú turistov a zase odvezú. Oproti felukám pôsobia ako obrovské plávajúce kolosy. Vstupujeme na neveľkú palubu feluky a tento priestor o rozmere 8 x 4 metrov sa na najbližšie dva dni a dve noci stane našim domovom. Batohy hádžeme do úložného priestoru pod palubou a zoznamujeme sa s kapitánom a jeho pomocníkom. Feluku má na starosti Fatih, asi 60-ročný chlap oblečený do tmavej galábije so snehobielym turbanom omotaným okolo hlavy. Pôsobí tak, akoby sa bol na Níle narodil. Snedá tvár je plná vrások a bradu mu zakrýva šedivé strnisko. Tu v okolí Asuánu prežil celý život a Níl je jeho domovom. Pohľad na neho ako potichu sedí vzadu pri kormidle je fascinujúci, pretože pripomína starých námorníkov, ktorí kedysi na svojich lodiach prepravovali z Asuánu exotický tovar na sever.

Dobrodružstvo sa môže začať

Jeho pomocník je Asif, mladý chalan plný energie, ktorý vie po anglicky povedať „no problem“. Taká je aj jeho životná filozofia a čokoľvek sa stane, nikdy to nie je problém. Kým vyplávame ešte dlho kotvíme pri asuánskom brehu, tak má človek možnosť kochať sa nádhernými výhľadmi na okolité mesto. Pravý breh dokonale pohltila zástavba mesta. Na druhej strane je však úplne iný svet ako ten v ktorom žije väčšina obyvateľov Asuánu. Jeho kopce sú potiahnuté piesočnou farbou a na vrchole stojí kamenná hrobka. „V týchto miestach zvykli pochovávať Núbijcov, preto majú aj dodnes prezývku „núbijské“ dozviem sa. Neskôr vytesali aj niekoľko menších hrobiek nobility priamo do kopca a do nich pochovali ľudí.

Ticho na Níle

Konečne sa odrazíme od brehu a budovy Asuánu sa začnú zmenšovať. Feluky podobné tej našej by sa dali narátať na Níle celé desiatky. Asif rozpustil plachtu a Fatih prevzal kormidlo, ktoré jemne natáča, aby nás dostal do požadovaného smeru. Prekvapuje ma akú rýchlosť dokáže nabrať feluka len za pomoci vetra. Ten sa opiera do vlasov a spríjemňuje horúci deň. Ešte sme ani neopustili brány mesta a už sa podáva jedlo. Už v prístave som si všimol ako sušia chlebové placky na slnku a teraz pristávajú priamo na palube. K nim sa podáva faláfel a kopec zeleniny. Vietor utíchne, loďka spomalí, ale na tom vôbec nezáleží. Plavíme sa Nílom a samotný fakt je natoľko vzrušujúci, že je jedno či to pôjde pomaly či rýchlo. Ideme zvláštne cikcakovito, až by sa mohlo zdať, že sa odrážame od oboch brehov. Čas na lodi beží úplne inak ako v uliciach miest. Aj tam sa vlečie a nikoho neobťažuje, ale tu priamo na rieke, ktorá pomáhala prísť na svet slávnej civilizácii sa minúty či hodiny utápajú v jej temnej hĺbke. Krajina naokolo je krásne pokojná. Človek sa môže započúvať do ticha, ktoré vydáva Níl. V diaľke šumia palmové stromy, vodné vtáky vydávajú škriekavé zvuky a pri väčšej vlne počuť hlas rozbíjajúcej sa vody o drevenú provu lode.

Hviezdy nad hlavou

Ani sa nenazdáme a jemne prirážame k brehu. „Tu budeme spať“ ukazuje kapitán na miesto, kde zakotvíme feluku. V noci sa Nílom preháňajú len veľké parníky a pre menšie lode by bola krajina zahalená tmou na vode nebezpečná. Asif vyskakuje do vody, naučenými pohybmi chytí laná, priviaže ich o drevené nadstavce a zakotví do piesku úzky drevený mostík, ktorým sa dá dostať von. Prekvapuje ma aký je Níl čistý. Predstavy sú všelijaké, ale priezračnú vodu by čakal asi málokto. Odpočívame na palube, zatiaľ čo sa z provizórnej kuchynky dvíha zaujímavá vôňa. Kuchynka tu predstavuje dvojplatničku, niekoľko špinavých hrncov a jednoduchá maľba miestnej krajiny, kde nesmie chýbať Níl. V pravidelných intervaloch rozhojdajú feluku prechádzajúce parníky z Luxoru. Večer sa ochladí a nad krajinou nádherne svietia hviezdy. Nie je tu žiadne svetlo, ktoré by im uberalo na kráse. Sediac na palube, prikrytí spacákmi sledujeme nočný Níl a zohrievame sa pohárikmi horúceho čierneho čaju. Aj takto vyzerá egyptská romantika.

Feluka je synonymom pohody

Ráno na Níle je rovnako pokojné ako večer. Púšťame sa prúdom severnejšie a severnejšie a Asuán odkiaľ sme vyplávali sa úplne stratil z horizontu. Stretávame niekoľko ďalších feluk až napokon plávame spoločne v trojici. Vietor sa tak opiera do napnutej plachty, až mám pocit že sa nedotýkame vodnej hladiny, ale letíme pár centimetrov nad ňou. Juhoegyptské slnko dáva o sebe vedieť, no akonáhle sa stratí za oblakmi tak cítiť ranný chlad. Aj voda je osviežujúca hoci do nej len z lode ponáram ruku. Plavba felukou po Níle je synonymom pohody. Mobil vypnutý a hodený v batohu, čas pojem neznámy a naokolo len zaujímavá krajina, ktorá sa mení tak pomaly, aby na to stihol každý zareagovať. Prirazíme k brehu, kde sa neďaleko nachádza rybárska osada. Trojica mužov trávi v rozhovore čas v tieni stromov a pozorujú ako kapitán vyhadzuje mostík na pevnú zem. „Salám alejkum“ zdravia sa s ním a už sú štyria. Nasleduje cigareta, pohár čaju a hodina či možno dve oddychu.

Stretnutie s rybármi

Bahno na brehu rieky je tak mäkké, že ak človek ostane stáť na jednom mieste cíti ako sa do neho pomaličky, ale isto zabára. Malé rybárske člny sa nechávajú unášať hladinou, pričom sa snažia nachytať ryby pre seba a možno aj na miestny trh. Sedia v nich vždy dvaja muži a ťažkými, dlhými veslami sa premiestňujú zo strany na stranu. Ich plavidlá spoločne s trojuholníkovými, vysokými plachtami plávajúcich felúk dokresľujú nílsku atmosféru. Každú chvíľku vyhodia rybári sieť, počkajú, ale ako na protiveň ju ťahajú naspäť prázdnu. Ďalšia dvojica vymenila sieť za udice po oboch stranách člnu. Už na prvý pohľad vidno, že to nie sú typickí Egypťania, ale Núbijci podobne ako tomu bolo v uliciach Asuánu. Takýchto rybárskych osád je pozdĺž Nílu nespočetné množstvo a často je jedinou obživou miestnych ľudí lov rýb. Niektorí na nás hľadia rovnako ako my na nich, no po čase sa kamenná tvár premení na úsmev a voľnou rukou mávajú na pozdrav.

Níl a jeho krajina

Krajina na oboch brehoch kráča spoločne s Nílom. Miestami je drsná, suchá, bez akéhokoľvek života, inde zase vidno ako domáci využívajú Níl na zavlažovanie a dokázali z nehostinnej krajiny vykúzliť políčka krikľavo zelenej farby. Tí, ktorí sa nevenujú rybolovu sa snažia obrábať políčka, kde pestujú najmä rajčiny, uhorky či zemiaky. Na lodiach ich potom rozvážajú na miestne trhy, ktoré sa zvyknú konať na viacerých miestach. Sem tam kúsok od brehu pasú zvieratá, najmä kozy, ale vysoký Núbijčan oblečení v bielej splývajúcej galábiji prišiel k vode s kravou. Možno je to samotná Isis, jedna z najmocnejších bohýň starovekého Egyptu. Na starých reliéfoch by sme našli podobizeň bohyne aj ako kravu. Možno sa prišla poprechádzať k brehu a napiť sa vody z Nílu v krajine nad ktorou kedysi držala svoju ochrannú ruku.

Modlitba na vode

Drsnú krajinu vystriedajú husté palmové oázy, stromy, kríky až svojou bujnou vegetáciou pripomína prales. Za ním musia byť ďalšie dedinky. Pomedzi stromy sem tam vykukne hnedý minaret a v okolí pláva tiež niekoľko malých drevených člnov. Z korún stromov vylietavajú vtáky, nad riekou sa otočia a opäť miznú. Kapitán Fatih stále ticho sedí na svojom mieste a otáča kormidlo. Raz doľava, raz doprava, ale myšlienkami ako by bol úplne inde. Príde čas modlitby, tak si sám pre seba popraskanými perami recituje verše z Koránu a podľa polohy slnka sa otáča smerom na saudskoarabskú Mekku. Niekoľko krát sa položí k zemi, dvihne a opäť si sadne na okraj lode. Odmotá si turban, namočí v Níle a prehodí cez hlavu. Aj človeku, ktorý zrástol s krajinou za roky prežité na brehu Nílu dá miestne slnko zabrať. Slnko pomaly začína zapadať a my sedíme úplne vpredu, až cítime maličké čiastočky vody rozbíjajúce sa o telo feluky. Zdá sa akoby trvalo večnosť kým sa úplne stratí z oblohy.

Noc na drevenej feluke

Človek môže zažiť v Egypte hocičo, ale máločo sa vyrovná pocitu sedieť priamo uprostred Nílu na drevenej loďke a nechať sa zohrievať poslednými lúčmi dnešného slnka. Na sťažeň vysoký niekoľko metrov vylezie pomocník Asif v okamihu niekoľkých sekúnd. Bez ničoho, bez istenia, lán, len tak sa pridŕža bosými nohami a kým človek žmurkne už stojí hore. Musí byť odtiaľ nádherný výhľad. Zroluje plachtu, priviaže ju o sťažeň a to je neklamným znakom, že pristávame. Na palube pijeme čaj, zatiaľ čo sa vonku na brehu rozhorí oheň. Ani som si nevšimol kedy sa Asif vybral pre drevo. Veľkým nílskym prekvapením je aj to, že v noci sa dvíha jeho hladina. Kto to nezažil možno neuverí, ale rozdiel je niekedy aj pol metra. Keď sa stmievalo, mostík z lode dosahoval breh, no o polnoci ak sa chce človek vrátiť na loď, musí sa najprv prebrodiť Nílom. Nie je to fantastické? Kráčať bosý nočným Nílom, aby sa človek mohol ísť vyspať na drevenú feluku?