Sudán II. – Omdurman. Za tancujúcimi dervišmi

Z Chartúmu stačí spraviť len pár kilometrov, len preskočiť Níl na druhú stranu a ocitnete sa v svete, ktorý nesie menom Omdurman. Ten v sebe nesie náboj exotiky, starej patiny a ak máte šťastie, že sa tu ocitnete v piatok ako ja, natrafíte aj na unikátne predstavenie dervišov na staručkom cintoríne z ktorého budete mať zimomriavky. Omdurman je spleť krásnych prekvapení…

Túlal som sa pozdĺž Nílu, sedel na loďke na čaji na tejto rieke, ale odkedy som tu, ešte som ju neprekročil, čo by znamenalo, že by som sa ocitol na druhej strane v starom Omdurmane. Omdurman je síce dnes už samostatné mesto, ale stále pôsobí ako jedna z mnohých chartúmskych štvrtí. Leží sa dosah Nílu, najprv na brehu Bieleho Nílu a potom na brehu veľkého Nílu. Kým Chartúm je pomerne novým mestom, založili ho len v 1821, tak Omdurman je jeho opakom. Tu cítiť, že ste sa ocitli v staršom, chaotickom meste a na cesty pribudli aj exotické „indické“ tuktuky či dokonca vozy ťahané zvieratami.

Hrobka Mahdího

Cestou cez Omdurman sa vyrysuje kupolovitá hrobka Mahdího, muža, ktorý chcel zmeniť dejiny. So svojim vojskom v roku 1885 napadol Chartúm, porazil Britov, nechal zabiť generála Gordona a zbavil sa britských či osmanských okov. Pre mnohých bol hrdina, človek džihádu so snom o islamskom štáte. Netrval dlho, pretože Briti sa vrátili a práve tu v Omdurmane sa v 1898 pomstili a rozbili jeho štát na malé kúsky. Niet slávnejšieho miesta v Omdurmane, než je Mahdího hrobka a tak logicky moje prvé kroky vedú priamo k nej. Pre domácich je dnes pútnickým miestom, pre turistu zaujímavým miestom, kde sa prelína náboženstvo a história. Hrobka je vysoká, ozdobená kupolou striebornej farby, vežičkami a vedľa nej rastú košaté stromy s tieňom. Po čase si v Sudáne všimnete, že v tieni stromov veľmi často stoja hlinené nádoby naplnené vodou. Sú pre pútnikov, aby sa mohli osviežiť, ak prichádzajú z ďaleka. Pod stromom si dve ženy rozprestreli koberec, zapálili si kadidlo a ľahli si k oddychu. Hotová idylka. Vôňa kadidla ma sprevádza aj interiérom, ktorý je mimoriadne jednoduchý. Hrobka Mahdího v strede, vedľa hrobka jeho syna, vnuka aj pravnuka a okrem nich len vôňa a jemný dym stúpajúci nahor ku kupole. Starší muž v bielej džalábiji s čiapočkou na hlave sedí v rohu miestnosti, modlí sa a okrem neho tu niet živej duše.

Chalifov dom

Vonku pred hrobkou stojí na ceste na okraji námestia žltý žeriav. Nikto ho tu nezabudol a ani sa v okolí nebude stavať. Sudánci ho považujú za pamiatku, či možno lepšie spomienku, pretože týmto žeriavom strhli sochu generála Gordona. Len pár desiatok metrov odtiaľto stojí Chalifov dom. Na jeho bráne visí nesympatická ceduľka písaná rukou s informáciou, že je dom zatvorený. Trojica strážnikov v uniformách so samopalmi v rukách sa však po krátkom rozhovore nechajú obmäkčiť a ani sa nenazdám a stojím na nádvorí rozľahlého domu premeneného na múzeum. Kedysi tu žil chalífa Abdallahi ibn Muhammad, nasledovník Mahdího. Pri bitke o Omdurman v roku 1898 tu Briti rozprášili jeho armádu čítajúca 52 000 bojovníkov a tak sa dal na útek, len preto, aby ho o rok neskôr dostali a zabili. Múzeum predstavuje jednotlivé nádvoria, kde sem tam natrafíte na zaujímavosti. Tu stojí zaparkované prvé auto v Sudáne, vedľa zase originálne časti z Mahdího hrobky, ktorú zničili Briti v 1898 a dá sa nahliadnuť aj do miestností, kde pôsobila administratíva a do izby, kde býval chalífa spoločne s rodinou.

Ako chutí sudánska káva?

Vraciam sa nazad k Nílu, pretože z Omdurmanu vidieť legendárne miesto splynutia oboch veľkých prítokov tejto životodarnej rieky. Pred očami mám ostrovček Tuti aj panorámu neďalekého Chartúmu. Mesto nemá takmer žiadnu dominantu a jediné, čo sa dá rozoznať je hotel Corinthia. Na špičke ostrova Tuti sa zlievajú dve rieky. Modrý aj Biely Níl, no nie je to najlepší pohľad. Som príliš blízko k hladine a tak celá scéna zaniká. Žena sediaca na malom, drevenom stolčeku pripravuje pár metrov od rieky kávu. Sami si ju tu aj pražia a jej kolegyňa triedi zelené, kávové zrnká. Tradičná, sudánska káva je zaujímavá, pretože do nej dajú aj štipku škorice, sušený zázvor a dokonca aj bylinky. Všetko sa to spoločne prevarí a až potom sa servíruje do malých pohárikov. Aj napriek tomu, že kávu pijem len občas, užívam si tento moment. Vôňa kávy udiera do tváre a ja sedím na múriku s výhľadom na Níl.

Shaiya a Shatta alebo sudánske chute

Na obede skončím v neďalekom podniku na prahu starého Omdurmanu. Za drevenou bránou sa otvorí nečakaný svet. Reštaurácia má príjemnú záhradu, kde sa dá sedieť v tieni a užívať si ticho. Ochutnám misku s mojim obľúbeným humusom, kurací shish tawook a tradičné jedlo typické pre Sudán zvané Shaiya. Ide o grilované jahňacie mäso, ktoré je perfektne podfarbené orientálnymi koreninami. Podáva sa v hlinenom kotlíku pod ktorým ešte stále rozvoniavajú uhlíky. Dám si prvé sústo a presne viem, že dnes už nič lepšie nemám šancu ochutnať. K jahňacine sa geniálne dopĺňa pikantná omáčka Shatta s korením, arašidmi a citrónom.

Omdurman a jeho souq

Hoci je hrobka Mahdího najpríťažlivejšou pamiatkou Omdurmanu, jeho najslávnejším miestom je bez jediného zaváhania trhovisko. Omdurman souq skutočne dýcha exotikou. „Nájdeš tu všetko“ smeje sa predavač ľadu, ktorý ho práve sekáčikom delí na menšie časti. Predávanie ľadu je v Sudáne bežné. Ak ľad počas dňa predá, má peniaze. Ak nie, nezostane mu nič, len mláka vody. Trhovisko sa rozbehne do nekonečného priestoru a exotiku mu pridávajú aj miestni ľudia odetí v tradičných odevoch. Ženy vo farebných šatách so šatkami na vlasoch a muži v džalábiji s čiapočkami na hlave. Predavači vtipkujú, smejú sa, niektorí sem tam prehodia dve, tri slová, ale panuje tu príjemná až priateľská atmosféra. To až do momentu zjednávania, kedy si treba zachovať chladnú hlavu a venovať sa obchodu. Majú tu asi naozaj všetko. Dokazuje to obrovská koža krokodíla, ktorú si môžete kúpiť a položiť na zem namiesto koberca.

Souq, kde sa zastavil čas

Nájdete tu aj kabelky či topánky z krokodílej kože za ceny, ktorým by Európan nechcel ani len veriť. Hadie kože, ebenové drevo, mahagónové sošky a keby sa človek dobre pozrel, možno natrafí aj na zakázanú slonovinu. Niektoré obchodíky vyzerajú akoby držali len silou vôle a prach, ktorý na ne sadol by si možno pamätal ešte tváre Britov. V škatuliach sa predávajú starožitnosti, teda veci, ktoré našli predavači doma a pomenovali ich tak. Ani pred dvadsiatimi rokmi ich nikto nechcel a nechce ich nikto ani dnes. Zažltnuté pohľadnice, pokazené náramkové hodinky, odznaky, ktoré už dávno stratili ihlice na pripnutie, príbor, kde chýba vidlička a ďalšie. Akoby bol tento souq časovou kapsulou na ktorú sa zabudlo. Sem sa 21.storočie nedostalo.

Je piatok? Smer cintorín!

Dnes je piatok a tento deň nie je unikátnym len preto, že som sa ocitol v moslimskom svete, kedy je piatok posvätným. Tu v Omdurmane sa každý piatok večer o sedemnástej hodine stretáva dav ľudí na staručkom cintoríne Hamad al-Nil, aby sa stali súčasťou unikátneho predstavenia tancujúcich dervišov. Od momentu, kedy viem, že mám šancu toto predstavenie zažiť sa teším na večer. Neplánoval som to, len som túžil, aby sa to stalo a odrazu kráčam zaprášenou, vyšliapanou cestičkou medzi hrobmi k veľkým hrobkám svätcov, odkiaľ sa už ozývajú africké rytmy. Mnohí Sudánci sa hlásia v islame k mystickej súfí sekte Qadiríja a toto je ich svätá hodinka. Cintorínom sa poneviera niekoľko duší a pri jednej vykopanej jame stojí hlúčik chlapcov či mužov. Telo sa pomaličky spúšťa do hrobu a najbližší východ slnka už zažije v raji ako káže islamská tradícia.

Tancujúci derviši

Vedľa svätých hrobiek sa už začína slávny rituál. Zišlo sa tu pár stoviek ľudí, aby spoločne s dervišmi, súfijskými svätcami recitovali, spievali a tancovali. Ľudia utvorili kruh do stredu ktorého vojde skupina  mužov kráčajúca naokolo.  Je ich tam viac než tucet, odetých v bláznivých zeleno-červených mundúroch, mnohí s dredmi na hlave či obrovskými korálikmi na krku. Bavia sa, spievajú a každý po svojom tancuje. „Lá illáha illaláh“ ozve sa a dav to opakuje. Výkriky „Alláh, Alláh“ sa odrážajú od pier ľudí a strácajú sa v rytmickom bubnovaní. Prvý, druhý, desiaty, tridsiaty krát. Mnohí akoby boli v tranze, iní sa usmievajú a komunikujú s davom. V tom sa dav mužov pochytá za ruky a tancuje rýchlymi, trhanými pohybmi, pričom sa začne hýbať a zväčšovať. Je to fascinujúce. Mám pocit, akoby som sa ocitol na mieste, ktoré už nemalo dávno existovať. Akoby bolo popísané na zažltnutých stránkach zabudnutých cestopisov, ktorými som tak rád listoval a sníval. Ten sen dostal teraz tvár núbijských a arabských dervišov a vôňu kadidla zmiešaného s prachom. Predstavenie má náboj a je splynutím divokej Afriky a islamskej Arábie. Všetko to trvá polhodinu, nanajvýš štyridsať minút, ale táto necelá hodina je tak intenzívna, že zatieni pokojne aj celý deň.

Momenty vpísané do duše

Telom sa premávajú zimomriavky a ja som šťastný. Presne tak ako keď som zničený kráčal v horúčavách s davom na Filipínach pri ukrižovaní Krista, keď som hodiny stál v iránskych mešitách počas Ášury či sledoval buzkaši na brehu kirgizského jazera Issyk Kul. Keby som už v Sudáne nič iné nevidel, stálo za to prísť sem a byť súčasťou tohto predstavenia. Zapadajúce slnko sa odrazu stratí, krajina sa ponorí do šera a v dave akoby niekto stlačil gombík, ktorým sa všetko vypne. Všetko utíchne, zvírený prach sadá na zem, kde bude čakať na najbližší piatok a ľudia sa rozlezú do okolia.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel sudánskeho denníku nás zaviedol do hlavného mesta Chartúm, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám ukáže ako piesok zavial svet starej Dongoly, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku predstaví starovekú Kermu aj Tombos, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod Jebel Barkalom, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa