Sorano, Sovana a Pitigliano. Neznáme Toskánsko
Toskánsko to nie je len Florencia, Siena či Pisa, ale aj svet malých, neznámych kamenných mestečiek, ktoré skrývajú svoje vlastné čaro. Vyberme sa do neznámych miest akými je Sorano, Sovana a Pitigliano a spoznajme Toskánsko bez turistov, no plné príbehov. Nájdete v nich najdôležitejšiu renesančnú pevnosť regiónu, objavíte rodisko pápeža aj takmer zabudnutú, židovskú štvrť v meste s prezývkou „toskánsky Jeruzalem“. Nazrite to neznámych končín Talianska v ktorých si opäť túto krajinu zamilujete.
Toskánske lákadlá
Toskánsko je najznámejším regiónom celého Talianska. Má všetko, čo by si mohol domáci aj turista priať a preto niet divu, že mnohí snívajú celý život, že tento región navštívia alebo spoznajú. Má v sebe náboj romantiky vďaka opusteným mestečkám, viniciam či usadlostiam, kde sa nikto nenaháňa, no ukrýva aj fascinujúci svet histórie, architektonických skvostov či príbehov a legiend. Kedysi tu svoje mestá stavali Etruskovia, neskôr ich zdokonalili Rimania a o pár storočí po nich sa práve tu mala zrodiť renesancia, ktorá zmenila svet. Toskánskom kráčali mená ako Leonardo da Vinci, Lorenzo de Medici, Nicolo Machiavielli, ale aj Amerigo Vespucci či Galileo Galilei. Každá z týchto postáv má v sebe magnet, ktorý vás do Toskánska dokáže zavolať. Región je posiaty pamiatkami UNECO a nájdete tu slávne mestá medzi ktorými nechýba Florencia, Siena, Pisa, Lucca alebo San Gimignano. To pravé Toskánsko však spoznáte v malých, neznámych mestečkách, kde sa v kamenných uličkách zastavil čas. Málokto ich trafí na mape, no patria k tomu najkrajšiemu čo tu viete zažiť. Vyberme sa na juh Toskánska pohľadať trojicu kamenných miest.
Malebné Sorano s dvojicou pevností
Malé mestečko Sorano leží na juhu Toskánska, takmer na hraniciach so susedným Laziom. Je na pol ceste medzi Rímom a Florenciou, no do hlavného mesta je to predsa len o dvadsať kilometrov menej. Do vienka dostalo nádhernú polohu a tak niet divu, že ho obývali už Etruskovia pár storočí pred našim letopočtom. Sem už nedosahujú jemné, toskánske pahorky posiate vinohradmi, ale okolo Sorana ležia rozhádzané kopce ozdobené lesmi. Sorano, podobne ako mnohé iné mestečká v regióne tróni na vysokom tufovom kopci čím ešte zdôrazňuje svoju impozantnosť. Máte tak pocit, že je omnoho väčšie, než v skutočnosti je. Do starého mesta môžete vojsť viacerými cestami, no tou najzaujímavejšou je vstup cez pevnosť Fortezza Orsini s mohutnou kamennou bránou ozdobenou erbom. Postavili ju ešte v 14.storočí a neskôr v roku 1552 ju obnovil a zväčšil Niccolo IV. Orsini, ktorému pevnosť patrila. Stala sa tak známou, že ju dokonca v 17.storočí prezývali „Fortezza Inespugnabile“, teda „nedobytná pevnosť“ počas mnohých výbojov. Sorano malo v stredoveku potýčky so Sienou a neskôr sa pridalo do Toskánskeho veľkovojvodstva. Za bránou sa otvorí vysoká kamenná veža so strieľňami a po oboch stranách sa rozleje opevnenie, ktoré dnes ozdobili okná príbytkov. Pevnosť je obrovská a niet divu, že ju odborníci označujú ako jednu z najdokonalejších renesančných pevností celého Toskánska. Čakali by ste takýto poklad práve tu? Ak chcete zažiť niečo unikátne, dnes sa tu dokonca môžete ubytovať v luxusnom hoteli s pár izbami. Na nádvorí je ticho, človek tu nestretne žiadne davy a len občas počuť ako sa z neďalekých uličiek ozývajú kroky. Tam, kde sa pevnosť začne pomaličky strácať sa otvorí najkrajšia panoráma mesta. Dominuje jej hranatá zvonica aj Hodinová veža vyrastajúca z druhej pevnosti Sorana. Masso Leopoldino ako znie jej meno si postavila aristokratická rodina Lorena počas 18.storočia na mieste, ktoré sa dvíha priamo nad starým mestom. Kedysi dávno tu stála stredoveká pevnosť, ale tá sa stratila v toku storočí.
Masso Leopoldino vyzerá ako koruna položená na hlave Sorana. Hľadí pred seba na mesto rozbiehajúce sa z pahorku do údolia a stíha sledovať aj okolité kopce chrániace mesto zo všetkých strán. Paradoxne sa táto pevnosť s Orsiniho dielom nedá ani len porovnať, pretože vonkajšie opevnenie sa zrútilo pri zosuve pôdy a poničili aj niekoľko domov v starom meste. Napokon ju museli osekať a upraviť, aby pominulo nebezpečenstvo ďalšej deštrukcie. Dnes sa tak vďaka terase stala pevnosť najobľúbenejším miestom celého Sorana. Staré mesto tiahnuce sa pahorkom je plné staručkých, kamenných domov. Stoja jeden vedľa druhého, akoby vyrastali zo seba a jedine satelity na strechách ich zaradia do 21.storočia. Bez nich by ste sa pozerali na panorámu a netušili by ste aký rok sa vám pred očami odvíja. Je lákavé nechať sa stiahnuť volaním uličiek a bezcieľne sa potulovať.
Staré uličky Sorana nie sú o hľadaní pamiatok, ale o atmosfére totálneho pokoja a kamenného ticha. Medzi najzaujímavejšie zákutia patrí Via dell Ghetto na mieste bývalej židovskej štvrte. Stojí tu od roku 1619, kedy sa o jej založenie podpísali samotní Medicijovci. Labyrint kamenných uličiek sa odrazu vyleje na ulici Via dei Pianello, ktorá patrí medzi najhlavnejšie tepny tejto časti mesta. Tu už majú svoje miesto aj malé kaviarničky, predajne s lokálnymi výrobkami, občasnými suvenírmi, ale aj ďalšie drobnosti. Hoci sa ocitnete v úplnom centre, nečakajte, že by sa ošarpané domy stratili. Práve naopak, aj tu dodávajú mestu patinu zabudnutých čias. Kde tu stojí odparkovaný moped, inde visí z kamenného okna prádlo, ale natrafíte aj na miniatúrnu vináreň s toskánskym vínom. Uličky sa zastavia na mieste pevnosti Leopoldino. Až tu na terase pod Hodinovou vežou človek pochopí, prečo si návštevníci Sorano zamilujú. Tie výhľady na staré mesto hovoria za všetko. Môžete si tu sadnúť, stráviť tu polhodinu, hodinu, ale stále sa budete mať na čo pozerať. Na chvíľku sa zasnívate, aké by to bolo stráviť tu pár mesiacov v tichu, starého malomesta. Tok myšlienok preruší vietor z okolitých kopcov a je čas vrátiť sa nazad do ulíc. Pod starým mestom sa dnes krčia štvrte nového Sorana a tak pokračujme ďalej.
Sovana vystrihnutá z rozprávky
To, že je južné Toskánsko doslova preplnené krásou dokazuje aj fakt, že medzi historickým Soranom a malebnou Sovanou stačí prejsť len necelých desať kilometrov. Len pár minút v aute či v autobuse a objavíte ďalší klenot o ktorom ste zrejme predtým vôbec netušili. Oblasť zvanú Maremma poznali veľmi dobre aj Etruskovia. Obklopujú ju zelené pahorky a preteká ňou riečka Fiora. Tufové kopce boli v minulosti lákadlom a región má aj svoje horúce pramene. Dokonalá poloha, ktorú si Etruskovia jednoducho nemohli nechať ujsť. Po tom ako sa stratila Rímska ríša, dobyli mesto na prelome 6. a 7.storočia Longobardi a dokonca ho povýšili na svoje administratívne centrum. Dnešná Sovana je maličké mestečko, kde žije len okolo 120 obyvateľov. Tabuľa pri vstupe do starého centra hovorí o tom, že patrí medzi najkrajšie talianske mestečká a pri odchode s ňou budete súhlasiť. Nikde tu nie je ďaleko, ale práve v tejto kompaktnosti sa skrýva malebnosť celého miesta.
Dušou Sovany je kamenné námestie Piazza del Pretorio ozdobené starými domami, palácom Bourbon del Monte, kostolom Santa Maria Maggiore a rozprávkovým archívom s hodinovou vežou. Láka vás sadnúť si najprv na pohárik espressa alebo na pravú taliansku zmrzlinu a len sa kochať jeho krásou predtým, než ho pôjdete preskúmať. Na námestí je v príjemnom prostredí niekoľko malých kaviarničiek, kde sa viete dokonca aj najesť. Kostol Panny Márie z 13.storočia stojí hneď vedľa paláca, no súboj o vašu pozornosť vyhrá skôr svätostánok. Bolo by zaujímavé vidieť ako by kostol vyzeral, ak by ho v priebehu 15.storočia nevyrabovala Siena a o pár rokov na to aj susedné Pitigliano. Aj napriek tomu si však dokázal zachovať unikátnosť a ak by ste nevošli dnu, spravili by ste chybu. Miešajú sa v ňom románske aj gotické prvky a steny zdobia nádherné, farebné fresky s biblickými výjavmi. Najvzácnejším je kamenný baldachýn zo 7. možno 9.storočia, ktorý sa považuje za najvzácnejší v celom Toskánsku. Oproti kostolu sa medzi zástavbou dvíha palác Palazzo Pretorio a námestie sa za archívom delí do dvoch uličiek. Tá vľavo vedie k slávnej Katedrále na konci mestečka. Aby ste si ho vedeli predstaviť, stačí pár minút, aby ste sa tam ocitli. Cestičku lemujú staré domy, vinice a na chvíľku máte pocit, že kráčate toskánskym vidiekom bez mestskej stopy. Zrazu sa z tejto bukolickej krajiny vynorí impozantná, kamenná Katedrála. Akoby už ani nepatrila do mesta. Stojí tu ticho v obklopení stromov s výhľadmi na okolité pahorky, kde ešte dodnes ležia staré, etruské hrobky.
Katedrála tu v Sovane je dielom architektov 11.storočia pod patronátom pápeža Gregora VII. Pápež má k mestečku veľmi osobitý vzťah, pretože sa práve v ňom okolo roku 1020 narodil. Miestni ho poznali ako Hildebranda a keď v roku 1074 zasadol na Petrov stolec, prijal meno Gregor. Na Sovanu nezabudol a ani ona na neho, pretože je dodnes jej najznámejší a najvýznamnejší syn. Katedrála je učebnicou architektúry a na prvý pohľad pôsobí akoby ju pozliepali z niekoľkých stavieb. Badať tu prvky lombardskej architektúry, no svoje slovo tu majú aj gotické či románske prvky, vždy podľa toho v akom období sa jednotlivé časti vyvíjali. Dnu na vás dýchne monumentálna, chladná prázdnota. Opačná strana mestečka patrí ruine niekdajšej pevnosti. Rocca Aldobranesca je dnes azda najväčšou ruinou celého Sovana a tvorili sa v nej dejiny celej oblasti. Postavila ju aristokratická rodina Aldobraneschi, ktorá v 11.storočí mestu vládla a neskôr ju poznali aj Medicijovci a v 16.storočí prešla do rúk Orsinimu, no s jeho úpadkom sa rozpadávala aj pevnosť. O storočie neskôr ju dokonca zbavili jej funkcie a stala sa z nej zásobáreň stavebného materiálu. To preto z nej dnes zostali len vysoké, nahlodané múry, brány a jedna, jediná veža. Dnes tu budete sami, žiadni turisti, nikto. Z námestia je to sem možno len 400 metrov, ale všetci sa stratia. Prejdite sa ešte tichými uličkami a ak si Sovanu zamilujete, zostaňte tu na noc. Niektoré z domov sa pretvorili na malé, rodinné penzióny a zažijete tu čarovný večer. Hovorí sa, že večer a noc podčiarkne krásu Sovany a ukáže sa ako nádherný diamant.
Pitigliano alebo toskánsky Jeruzalem
Sorano aj Sovana vynikajú svojou krásou, ale je to málo známe Pitigliano, ktoré sa často označuje ako najmalebnejšie mesto južného Toskánska. Jeho poloha je ukážková a vidno ho už z diaľky ako sa rozlialo na vysokom kopci. Okolo neho hlboko padá nadol dramatické údolie a jeho kamenné domy akoby vyrastali z tufového podložia. Panorámu dotvárajú kostolné veže aj katedrála sv.Petra a Pavla. Pohľad na Pitigliano z diaľky je očarujúci a čím skôr sa chcete ocitnúť v jeho tieni. Akoby tu všetko bolo vystavané do kopca. Kráčate starým mestom a neustále stúpate aj klesáte. Z fasád, z budov, z veží, domov, zo všetkého cítiť starobylosť jeho ulíc a nie je to žiadne prekvapenie. Má podobné dejiny ako ostatné mestečká v okolí a v 13.storočí mu vládla rodina Aldobraneschi, no neskôr ho dostala do rúk mocná rodina Orsini. Šarvátky so Sienou na seba nenechali dlho čakať a mesto muselo čeliť potýčkam, no napokon sa dohodli, že Siena nechá Pitigliano na pokoji, začo musí ono uznať jej suverenitu. Spomienky na rodinu Orsini sú tu dnes stále veľmi silné. Priamo pred vstupom do starého mesta stojí pevnosť Palazzo Orsini premenená na pevnosť. Pod vežou sa krčí staručká brána a za ňou začína spleť kamenných uličiek. Unikátom je okázalý akvadukt postavený vysoko na skalnatom brale vďaka ktorému mesto získavalo vodu aj napriek svojej zložitej polohe.
Pitigliano je predsa len trošku iné ako ostatné toskánske mestečká, pretože tu stáročia žila veľmi silná, židovská komunita vďaka ktorej získalo mesto lichotivú prezývku „malý Jeruzalem“. Komunity Židov by sme našli v desiatkach miest, ale nikde nebola tak silná ako práve v Pitigliane. Za štvrťou zvanou Ghetto treba prejsť okolo Katedrály sv.Petra a Pavla. Židia sa sem do Pitigliana dostali už v priebehu 14.storočia, no najviac ich sem prichádza po roku 1569, kedy ich vypudili z pápežského štátu. Pitigliano bolo blízko a stalo sa tak miestom, kde sa mnohí uchýlili. Vojdite do židovskej štvrte a cítite ako sa uličky zmenšia. Sú úzke, vysoké, pripomínajú mediny arabských miest, hoci v nich chýba chaos a hluk. To, že sa tradícia ešte nevytratila vám pripomenie košér podnik či dokonca predajňa vín, kde kúpite aj lokálne košér vína so symbolom menorahu. Stojí tu aj hebrejské múzeum a najvzácnejším miestom je synagóga z roku 1598. Dnes väčšinou zíva prázdnotou. Spočiatku sa Židia začlenili do mesta, ale v 17.storočí nemali na ružiach ustlané, museli platiť špeciálne dane a nosiť označenie, ktoré ich radí do ich komunity. Po tom ako podporili Napoleona sa na nich zosypal hnev, ghetto z časti vypálili a až 19.storočie prinieslo komunite zlatý vek, ktorý však netrval dlho. Po vojne sa do Pitigliana vrátilo len 30 Židov a dnes okrem kamenných spomienok či príbehov nezostalo takmer nič. Je to však stále unikátne miesto. Dlho sa budete túlať uličkami a hľadať v nich detaily, architektonické drobnosti, krásu a ticho.
TALIANSKO JE KRÁSNE ROZMANITÉ a TAK SA HO VYBERTE OBJAVOVAŤ
SLEDUJ NÁS AJ NA FB:
