Sudán IV. – Staroveká Kerma, Tombos a nílsky katarakt

Sudán netvoria len najznámejšie miesta, ale jeho mozaiku skladajú malé, neznáme miesta, veľkej historickej hodnoty. Presne takými je staroveká Kerma či Tombos s pohodenou sochou faraóna. Ako vyzerá nílsky katarakt? Pozrieme sa na neho z pahorku ozdobeného osmanskou pevnosťou…

Ráno je v našej štvrti v Al-Dabbah akési rušné. Autá víria prach na ceste smerujúc na neďaleké trhovisko a naproti v tieni mešity sedí hŕstka mužov v bielych džalábijách a pijú svoj ranný čaj. Po ľahkých raňajkách, ktoré pozostávajú z chlebovej placky, čaju a kúsku sladkej baklavy vyrážame na sever. Najbližšou zastávkou bude staroveká Kerma, neďaleko Tombosu, kde sme mali pôvodne spať. Sú to ešte tri hodiny cesty a tak rozhodnutie zostať spať tu v Al-Dabbah bolo viac, než dobré.

Monotónna krajina akoby sa desiatky kilometrov vôbec, ale vôbec nezmenila. Sudán musí mať stovky kilometrov rovnakých scén bez toho aby ste čo i len tušili, kde presne danú scénu na mape zaradiť. Toto však nie je problém Sudánu, ale mnohých ďalších veľkých krajín. Veď ani za oknami Transsibírskej magistrály sa nemení scéna každú hodinu a kazašská step by o svojej krásnej monotónnosti vedela pokojne aj prednášať.

Kerma plná histórie

Kerma sa vynorí z úrodnej, nílskej krajiny posiatej palmami. Je okolo jedenástej a vonku už nemilosrdne pečie slnko. Starobylá Kerma u nás nie je takmer vôbec známa, ale v dejinách Sudánu bola mimoriadne dôležitým miestom. Prvý pohľad na ňu ukáže len rozľahlé, prázdne miesto posiate nepatrnými ruinami z ktorých rastie hlinený kopec Deffufa, teda obrovská, monumentálna hrobka či chrám. Veľmi ťažko sa dnes dá predstaviť, že práve tu bolo srdce kultúry Kerma, ktorej história má okolo 5500 rokov. Už v období cca 3000 pr.Kr. na tomto mieste žilo mesto ozdobené chrámami. Ako hlavné mesto sa dokonca stalo pohrebiskom miestnych kráľov a aj vďaka nemu sa dnes o Kerme hovorí ako o jednom z najväčších a najdôležitejších archeologických miest starovekej Núbie.

Tam, kde stojí Deffufa

Kráčam prachom k Deffufe a pod nohami si všimnem desiatky rôznych narozbíjaných črepov. Niektoré kúsky vyzerajú novšie, iným by ste laicky pokojne hádali aj tritisíc rokov. Naokolo sú niekdajšie domy, centrum mesta, no to všetko je dnes limitované len na zakonzervované základy, ktoré síce dajú predstavu o veľkosti mesta, no to je všetko. Človek tu musí zapojiť veľmi slušnú fantáziu. Deffufa vyzerá ako starobylá, zbortená pevnosť, ktorá nevydržala ten silný tlak naukladaných storočí a zrútila sa na zem. Pripomína staré pevnosti z uzbeckého Chorezmu alebo hlinené ruiny sýrskeho Dura Europos nad Eufratom či dokonca turkménsky Merv. Možno pevnosťou niekedy aj bola, ale svoje nemé tajomstvá vydáva kopa hliny len pomaličky. Vedci sa domnievajú, že skôr išlo o kúsok monumentálneho pohrebiska.

Oáza, múzeum aj sochy

Raz dva stojím na jej vrchole a horizont zapĺňajú tisíce paliem. To všetko preto, že neďaleko si pomaličky tečie mohutný Níl. Z vrchu vidno akým veľkým mestom musela byť Kerma a všimnem si aj ďalšie hlinené ruiny roztrúsené v diaľke, ktoré pri príchode vôbec nebolo vidieť. Ešte sa chvíľku túlam prachom dejín a z rozpálenej krajiny utečiem do múzea. Objaví sa tu ochotný chlapík, ktorý spustí výklad v angličtine a rozpovie nielen príbeh histórie Kermy, ale ukáže aj na mnohé nálezy. Sú tu črepy, vázy, sošky, ukážka merojského písma, ale aj sochy faraónov 25.dynastie na čele s faraónom Taharqom.

Krajina posiata granitom

Staroveký Tombos a Kerma sú od seba len necelých 25 kilometrov a tak sa ani nenazdám a sme tu. Naokolo sú hlinené dedinky popretkávané prašnými cestami a malé oázy či poľnohospodárske políčka. Skôr tu stretnete somára než auto a čas je tu asi tak dôležitý ako rozbitý džbán na vodu. Tombos je známy svojou granitovou krajinou, odkiaľ sa ťažil takmer všetok granit v Núbii. Naozaj sa reálie naokolo zmenili hneď ako sa ocitneme za dedinkou. Akoby z ničoho nič tu pribudlo celé obrovské, ba až nekonečné pole posiate kameňmi. Práve tu bol kedysi slávny kameňolom a stovky sôch získali svoje telo práve na tomto mieste.

Stretnutie s faraónom

Zatúlam sa medzi skaly pohodené na zemi a predomnou leží fascinujúca socha faraóna. Akoby tu kedysi dávno stála v plnej kráse, niekto do nej sotil, ona spadla na zem a rozbila sa jej hlava. Nič také som ešte nevidel, aby len tak v prázdnej krajine ležala tak vzácna a stará socha. Podľa mnohých je faraónom Taharqa, ale ďalší tvrdia, že ide o Atlanersu, panovníka kúšskej dynastie, ktorý mal byť Taharqovým synom. Socha by bola ozdobou každého múzea, no namiesto toho si tu len tak leží cez 2700 rokov v prachu na okraji dedinky. Krásny kúsok neturistického Sudánu!

Hranica Egypta a Núbie

Deti oblečené do školských uniforiem sa vracajú zo školy domov do svojich hlinených príbytkov. Je to milé stretnutie. Niektoré mávajú na pozdrav, iné sa hanbia a tie najodvážnejšie dokonca prídu bližšie a chcú si podať ruku alebo aspoň prehodiť slovo. Za rozbahneným poľnohospodárskym políčkom leží veľký balvan. Pri pohľade z prašnej ulice by bol jeden z milióna, nezaujímavých balvanov, ktoré sú roztrúsené po celom svete. Tento je však iný, no človek to zistí až vtedy ak sa k nemu vyberie bližšie a obíde ho z opačnej strany. Tento balvan je unikátny! Kedysi bol totiž hranicou medzi Egyptom a Núbiou, ale to sa bavíme o období Novej ríše, teda niekedy okolo 1350 pr.Kr. Kameň zdobí krásny reliéf, ktorý nechal vytesať Merymos, vysoký štátny úradník za vlády Amenhotepa III. Reliéf zachytáva práve kráľa Amenhotepa III. aj s jeho kartušou a hieroglyfmi.

Nílsky obed

Necelých 50 kilometrov severne od Tombosu sa na pahorku dvíha ruina osmanskej pevnosti. Sama o sebe by nebola veľkým lákadlom, ale jej poloha robí z tohto miesta magnet. Pevnosť totiž leží presne na mieste odkiaľ má dokonalý výhľad na tretí nílsky katarakt. Pár minút pred pevnosťou zastavíme na križovatke v jednom jedinom dome, ktorý sa tu akoby z ničoho nič objavil. Hneď sa ukáže, že tento dom nie je obyčajným, ale že je miestom, kde sa dá najesť a čas obeda už dávno klopal na dvere. V tieni leží štvorica mužov a nikde nikoho. Sme len dva či tri kilometre od Nílu, tak budú na obed ryby. Jemne sa potrú omáčkou, namočia do riedkeho cesta, ktorým by sa mali obaliť a vzápätí sa vhodia na panvicu plnú prepáleného oleja tak, aby v ňom rybacie kúsky plávali. Aj keď sa to na prvý pohľad nezdá, ryba je fakt chutná, len má na môj vkus akosi priveľa kostí. Aby to nebolo len o nej, dám si aj šošovicovú polievku a zeleninový šalát.

Koľko má Níl kataraktov?

Stačí chvíľka a stojím na pahorku nad Nílom. Stále je ten pohľad krásny, vznešený, Níl je monumentálny, plný vody, života, presne tak ako to má byť. Kým tu bude, všetko bude v poriadku. Aj napriek tomu je práve na tomto mieste Níl trošku iný, než aký bol v Chartúme či pri Dongole. Pod nohami sa mi totiž rozprestiera tretí nílsky katarakt, teda miesto, ktoré je natoľko plytké, že bránilo plavbe. Celý Níl je po svojej dĺžke rozdelený na šesť takýchto kataraktov, kedy sa Níl rozhodol, že si do cesty postaví prekážky a zakáže ľuďom, aby si na ňom robili čo chceli. Všetkých šesť kataraktov sa dnes nachádza medzi egyptským Asuánom a sudánskym Chartúmom. Len jeden jediný a teda prvý leží v Egypte a ostatné tu v Sudáne. Druhý je úplne na severe neďaleko Násirovho jazera, tretí pod nohami, štvrtý neďaleko Napaty po vodnou priehradou Merowe, piaty pri sútoku Nílu s riekou Atbarah a posledný kúsok od Bagrawiye.

Nad kataraktom

Je krásne sadnúť si tu na kameň a sledovať takéto zaujímavé miesto z nadhľadu. V strede Nílu sa tvorí neveľký ostrov obkolesený kríkmi a zeleňou a z hladiny vytŕčajú aj balvany či kamene. Kým som tu nesedel, nevedel som si presne predstaviť ako môže nílsky katarakt vyzerať. Nazriem ešte k ruinám pevnosti, ale nezostalo z nej okrem pár obvodových múrov vlastne vôbec nič.

Kompu cez Níl

Dnes sa chcem dostať do starobylého mestečka Soleb, ktorému dominuje unikátny egyptský chrám. Stále sme na pravom, teda východom brehu Nílu a Soleb leží na opačnej strane rieky. Mosty tu v blízkostí nie sú žiadne, ale našťastie je asi len desať kilometrov odtiaľto miesto, kde premáva nílska kompa do mestečka Koka. Stará nílska kompa sa blíži k brehu a hoci s ňou bojuje prúd, kapitán rozvíri motor a odolá mu. S obrovským rachotom sa zastaví a niekoľko postáv naskočí na palubu akoby ich niekto prenasledoval a išlo im o život. Potom naložia kozy, vrecia plné datlí aj bandasky vody a na koniec sem opatrne zaparkuje štvorica áut a ideme. Svet sa tu prelieva z východného brehu na západný. Sedím na rozpadávajúcej sa drevenej strieške a sledujem tečúci Níl. Milujem takéto plavby, hoci krátke, ale intenzívne. Keď sa takto plavíme Nílom, v spomienkach sa mi vynárajú momenty z našej dvojdňovej plavby Nílom felukou pri Asuáne. O pár minút prírazom parkujeme na brehu.

Už len hodinka času a ocitnem sa v Solebe, na mieste, kde strávim najbližšie dve noci. Cestou krásne zapadá slnko a osvetľuje tak okolitú púšť. V poslednom záblesku šera vojdeme do Solebu, malej dedinky len pár desiatok metrov od brehov Nílu.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel diel sudánskeho denníku vám ukáže ako vyzerá hlavné mesto Chartúm, pozrite si ho tu
Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám rozpovie príbeh starej Dongoly, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod Jebel Barkalom, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa