Sudán V. – Soleb. Posedenie na vrchole egyptského chrámu

Soleb v severnom Sudáne by bola len anonymná dedinka akých by sme tu napočítali stovky. Na jej okraji však stojí fantastický, egyptský chrám Amenhotepa III. a to zo Solebu rázom spraví perfektné miesto, ktoré sa hlboko zapíše do mysle.

Už len hodinka času a ocitnem sa v Solebe, na mieste, kde strávim najbližšie dve noci. Cestou krásne zapadá slnko a osvetľuje tak okolitú púšť. V poslednom záblesku šera vojdeme do Solebu, malej dedinky len pár desiatok metrov od brehov Nílu. Nie, nie je ničím významná a ak by tu pred 3500 rokmi nepostavil faraón Amenhotep III obrovský chrám, zrejme by sa tu nikto nikdy nezastavil. Nebolo by prečo. Aj teraz na sklonku dňa ešte vidno v diaľke obrysy chrámu, ktorý si zajtra vychutnám. Soleb je núbijská dedinka, kde nie je žiaden hotel, žiadna turistická infraštruktúra a preto budem spať v tradičnom, núbijskom dome.

V núbijskom dome

Tradičný dom je obrovský. Vojdem dnu na maličké nádvorie z ktorého sa vstupuje do jednej miestnosti aj do bráničky, ktorá vedie na otvorené, skryté nádvorie dlhé možno aj 20-30 metrov. Na prvý pohľad pôsobí dom ako maličká, súkromná pevnosť oddelená od vonkajšieho sveta vysokým múrom. Na nádvorí stojí niekoľko menších domov. Sú mimoriadne jednoduché a presne v takom budem spať. Vojdem do domu a vo vnútri je len vrtuľa trčiaca zo stropu a dve prázdne postele. Nič viac, nič menej. Pod nohami udupaná hlina, strop z rákosia a celým priestorom sa rozlieva teplo a dusno.

Denník, čaj a mesiac

Vonku je naopak po zotmení veľmi príjemne a od Nílu až sem pofukuje jemný vetrík prinášajúci osvieženie po celodennej horúčave. Páči sa mi tu. Je tu dokonca aj elektrika a v malej izbičke aj ako tak tečúca voda. Sedím vonku pri drevenom stole, popíjam čaj, píšem si denník a z neďalekej kuchyne už cítiť vôňu pripravovaného jedla. Na večeru dostanem silný vývar, dusenú zeleninu, kúsky mäsa vo vlastnej šťave a Salatat Aswad, čierny šalát z baklažánov a octom. Večer sa mi z príjemného nádvoria nechce odísť. Pred sebou mám čaj, nad hlavou tak krásne svieti mesiac a do toho sem tam počuť piskot netopierov, ktoré bývajú v streche.

Zobudím sa pár minút po piatej a teším sa z toho, aký je vonku čerstvý vzduch s jemným vetríkom. Na chvíľku skočím pod studenú sprchu a napokon si sadnem na nádvorie a píšem si denník. Mám rád takéto rána. Okolo pol siedmej sa vyberiem peši k nádhernému chrámu, ktorý som včera na chvíľku zazrel. Z núbijského domu je to k nemu len desať minúť chôdze.

Chrám na dosah ruky

Dedinka Soleb je zhlukom tradičných domov, ktorých brány zdobia lebky krokodílov alebo farebné bráničky, no inak tu prevláda šedá, piesková farba okolia. Kráčam k chrámu až sa ho môžem dotknúť. Je tu ticho, pokoj a stopy, ktoré vtláčam do prachu sú jediné široko ďaleko. Nemyslel som, že by sa takéto niečo ešte dalo zažiť. Najkrajšie svetlo má chrám práve takto ráno, po východe slnka a bola by škoda to zmeškať. Už na prvý pohľad sa majestátny chrám podobá na chrámy v Egypte len s tým rozdielom, že tam sa tlačia turisti, zavadzajú si, fotia sa, všade je hluk, naťahané špagáty, obmedzenia a do toho neustále počujete prísny hvizd píšťalky strážnika. Nič z toho tu nie je. Tu je chrám len môj. Pripadám si ako v sne, kedy sa človek ocitne na mieste, ktoré už nemalo existovať a v ktorom sa cestuje v čase. Keď chrám zaobalia teplé, príjemné farby, rozpúta sa fotogenické šialenstvo.

Stopy egyptských faraónov

Chrám, ktorého ruiny tu dnes tak krásne stoja pochádzajú z doby, kedy týmto končinám vládol egyptský panovník Amenhotep III., ktorý vládol medzi rokmi 1390 – 1353 pr.Kr. Jeden z najdôležitejších kráľov 18.dynastie po sebe nechal zaujímavé dedičstvo a mnohí sa s ním stretli napríklad v svetoznámych Memnónových kolosoch neďaleko Luxoru. Chrám v Solebe sa považuje dokonca za jeden z najjužnejších zo známych chrámov aký sa Amenhotepovi III. „podarilo“ počas jeho života postaviť. Zasvätili ho pre božstvo Amun-Re aj pre samotného faraóna. Aj jeho syn, Amenhotep IV., alebo ak chceme Achnaton, počas svojej vlády uctieval otca aj Amun-Ra, ale neskôr ho zmenil a hlavným božstvom sa má stať Aten. Táto zmena však trvala len do vlády Tutanchamóna, ktorý chrámu vrátil uctievanie Amun-Ra, ale dokonca sa postaral aj o to, že chrám zveľadil a doplnil k nemu granitového leva. Dnes už ani presne nevieme, kedy sa o chrám ľudia prestali zaujímať, no po stáročiach sa jednoducho vytratil z máp a zabudlo sa na neho. Až v roku 1844 sa tu zastavil Karl Richard Lepsius a objavil ho pre západný svet. To je to romantické 19.storočie, ktoré vdýchlo dušu mnohým zabudnutým miestam, ktoré nás dodnes fascinujú.

Krása starovekého chrámu

Egyptské chrámy nikdy nepatrili medzi moje najobľúbenejšie stavby sveta, ale keď vojdem medzi jeho stĺpy, cítim ako sa mi zrýchli tep a neviem sa toho pocitu nabažiť. Kráčam chrámom, jeho vysoké stĺpy vrhajú tieň raz na mňa, raz na zem. Prekračujem napadané stĺpy alebo aspoň ich kamenné, miestami až beztvaré kusy a sledujem ako ich telá zdobia hieroglyfy. Natrafím dokonca aj na stĺp, kde sú do kameňa vyryté mená európskych cestovateľov z 19.storočia. To spojenie ruín, rozpadnutých stĺpov aj stojacich stĺpov spoločne vytvára tak fantastickú atmosféru, až sa prichytím pri tom, že zabúdam fotiť. Strávim tu asi hodinu kým sa slnko rozbehne po oblohe, nadobro sa zakotví a dáva o sebe vedieť v podobe prepoteného trička. Ak by som známkoval dojem, tak chrám v Solebe by prešiel aj s vyznamenaním. Už teraz sa teším ako sa do neho podvečer vrátim.

Sám v podvečernom chráme

O pár hodín neskôr po tom ako sa vrátim z ostrova Sai či Sedeingy som nazad v Solebe. Po návrate do núbijského domu len zhodím pár nepotrebných vecí a vyrazím k chrámu, ktorý som si ráno dokonale užil. Už v ňom niet čo objavovať, no láka ma jeho podvečerná atmosféra, kedy sa ponorí do totálneho ticha bez akejkoľvek ľudskej postavy. To bude môj čas, čas, kedy si chrám uchmatnem len a len pre seba a počkám v ňom na západ slnka. Raz dva som tu a prepletám sa pomedzi tisícročné stĺpy. Napadne mi, či sa nedá vyliezť o kúsok vyššie, aby som mal chrám z iného pohľadu. Myslel som, že vyleziem na múrik, možno niekam vyskočím o meter, ale pri hľadaní si odrazu všimnem akési staré schody ukryté za polorozpadnutou kamennou stenou chrámu. Vedú až na samotný vrchol!

Sediac na vrchole

Nechce sa mi veriť vlastným očiam. Ako to, že som si túto „tajnú“ cestičku ráno nevšimol? Možno to presne tak malo byť, že keby som sa sem už nikdy nevrátil, chrám by si svoje tajomstvo nechal pre seba a takto ma odmenil, pretože som s ním chcel tráviť aj svoj večer. Vyšliapem niekoľko schodov a odrazu som hore na pomyselnej streche chrámu, teda na vrchole jednej z jeho stien. Sadnem si na špičku chrámu a stále tomu nemôžem uveriť. Kam som sa dostal a kde v tomto momente sedím? V Egypte by ma za to zrejme zatvorili, no tu niet živej duše. Keď sa pozerám na vysoké stĺpy ako mi rastú pod nohami telom sa preháňajú zimomriavky. To je už po dervišoch v Omdurmane druhý krát, odkedy som v Sudáne a verím, že nie sú ani posledné.

Soleb a jeho zimomriavky

Neviem sa nabažiť tohto momentu, vynadívať sa na krásu okolo seba. Za chrbtom mi tečie Níl vďaka ktorému tu celý Soleb stojí, neďaleko od neho sa dvíha pahorok Jebel Dosha, breh veľtoku zakrýva tisíce paliem a na ich okraji sa krčí neveľká dedinka s hlinenými domami nad ktorou sa dvíha minaret. Rozmýšľam nad tým, aké to muselo byť v 19.storočí, keď sem prichádzali prví Európania hľadajúci príbehy v piesku a prachu. Mesiace cestovania nehostinnými oblasťami, vyčerpaní, vysilení, smädní, zničení slnkom, no s vierou, že tam niekde v diaľke čaká ich šťastie, ktoré nemalo konkrétne tvary, obrysy, nemalo ani meno, tvár, nemalo nič, len tam možno bolo. Aké to muselo byť cestovať v týchto časoch? Cestovanie nebolo o tom, že cestoval každý, len preto, aby sa pochválil kde bol, ale cestoval ten kto tomu úprimne veril, ten kto tomu bol schopný veľa obetovať a ktorý ten pocit „byť na ceste“ miloval každou bunkou svojho tela. Odrazu sem na miesto, kde leží Soleb ten zabudnutý cestovateľ prišiel a v piesku našiel stáť tento unikátny chrám. Odvtedy sa nezmenil, možno sedel ten človek presne tu kde sedím aj ja a hovoril si aké to muselo byť fantastické, cestovať v 17.storočí. Kto vie.

Svet naokolo ožije

Ľahko sa nechám unášať vlastnými myšlienkami, ktoré sa miešajú s tým príjemným vánkom, ktorý sem s rozpaženými krídlami poletuje priamo od Nílu. Zapadajúce slnko dáva korunu tejto krásnej scéne odohrávajúcej sa pred mojimi očami. Sedím, čakám na to ako sa jeho telo stratí a užívam si to ako sa z jeho jemne žltej farby stáva oranžová, neskôr červená až postupne vybledne a stratí sa v diaľke za horizontom. Akoby ten moment, kedy sa slnko odrazu stratí bol magickým spúšťačom života. Prisahám, že v tom momente sa z okolitých oáz vynorili ľudia a hlinené dedinky do ktorých z výšky vidím ožili. To len neviditeľný slnečný prst stlačil gombík a všetko sa dalo do pohybu. Z políčok vyjdú vozy, spozorujem somáre, bežiace deti nechávajúce za sebou kúdoľ prachu, muži s motykami, zahalené ženy. Scéna prekypuje životom natoľko až sa mi zdá, že nemôže byť ani skutočná. Soleb sa premenil pred mojimi očami na jeden dokonalý a krásny zážitok.

Posledný večer

Za tmy sa vrátim domov do núbijského domu. Popíjam poháriky čierneho čaju, vypadne elektrika, rozsvieti sa sviečka, niekoľko sviečok a do toho pristáva na stole jedlo, ktoré pripravil kuchár. Podáva sa kaša zo strukovín, šošovicová polievka a arabské placky. Tomu sa povie večera! Pár minút po ôsmej je všade tma, dokonalé ticho a jediné čo svieti je krásny mesiac, pár sviečok a občasné svetlo, ktoré naštartovali vďaka generátoru. Dnes som si povedal, že nebudem spať v mojej jednoduchej izbe. Je mi zbytočná a neprúdi v nej vzduch. Vyberiem si svoju posteľ von na čerstvý vzduch pod kamenné klenby. Soleb a posledná noc.

Vonku na čerstvom vzduchu sa spalo vynikajúco. V noci pofukoval vánok a bolo to mimoriadne príjemné. Zobudím sa pred budíkom okolo pol šiestej a užívam si ticho núbijského domu. Chrám v Solebe stojí na svojom mieste a z diaľky vidím ako sa ho pomaličky dotýkajú prvé slnečné lúče tohto dňa. Mám rád pri cestovaní tento ranný pokoj. Sadnem si k stolu, píšem denník a na raňajky si dám len poháriky čierneho čaju so sušienkami. Soleb môžem s čistým svedomím nechať za sebou.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel diel sudánskeho denníku vám ukáže ako vyzerá hlavné mesto Chartúm, pozrite si ho tu
Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám rozpovie príbeh starej Dongoly, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku sa nesie v znamení starovekej Kermy aj Tombosu, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Siedmy diel sudánskeho denníku je v znamení starovekých miest pod  Jebel Barkalom, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa