Sudán VII. – Posvätný Jebel Barkal a unikátne hrobky z El Kurru

Vyberme sa do sudánskeho mesta Karima pod posvätnou horou Jebel Barkal, kde ležia roztrúsené krásne pyramídy, vzácne hrobky aj ruiny egyptských chrámov. Západ slnka si vychutnáme s výhľadom na pyramídy a po zotmení si užijeme čaj na námestí plnom života.

Dnešným cieľom bude mesto Karima a jeho blízke okolie plné starovekých zaujímavostí v tesnej blízkosti posvätnej hory Jebel Barkal. Cesta sem má cca 340 kilometrov, teda rozmenené na drobné, okolo štyroch alebo piatich hodín. Až po mesto zvané Dongola ideme tou istou cestou ako sem na sever krajiny. Dongola je moderným mestom, Stará Dongola, kde som bol predtým je ešte o 80 kilometrov južnejšie, no až takto ďaleko sa ponoriť už netreba. Níl prejdeme mostom, ocitneme sa na východnom brehu a zamierime si do prázdnej púšte zvanej Bayuda.

Cesta do Karimy

Na chvíľu sa tak stratíme na dohľad Nílu, ktorý pokračuje na juh, tam spraví meander a potom sa vyberie na východ v našom ponímaní. My vďaka púšti pôjdeme skratkou. Je pustá, rozpálená, prázdna, suchá a nehostinná. Všetky synonymá pre púšť sú tu na jednom mieste a tak o sklamaní nemôže byť reč. Zase sa mi v hlave vynára Sibír a jej nekonečnosť, hoci tomu už na tejto ceste bolo niekoľko krát. Aby bolo púštne klišé dokonalé, objaví sa ťava a napokon aj celé stádo. Až keď sa z rovinatej krajiny vynorí stolová hora, je zrejmé, že sa blížime do cieľu.

UNESCO na dosah ruky

Spomínanou stolovou horou je posvätný pahorok Jebel Barkal a kvôli nemu a jeho okoliu sa sem oplatí merať cestu, nech má aj niekoľko stoviek kilometrov. Posvätná hora má dokonca vzácny zápis v UNESCO. Vidno ju z diaľky niekoľkých kilometrov a preto sa v minulosti používala ako orientačný bod pre karavany naplnené tovarom. Vedeli, že tam za kopcom tečie Níl a ten znamenal koniec púšte, vodu aj život.

Núbijský dom

Karima na brehu Nílu vzdialená cca 400 kilometrov od hlavného mesta je pomerne neznámym, hoci väčším mestom severného Sudánu. Ešte posledných pár kilometrov a už sa predierame anonymnými predmestiami, kde všetky uličky vyzerajú rovnako. Je len pár minút po dvanástej a slnko neúprosne pečie. Zaparkujeme v štvrti plnej starých domov a presne tu v núbijskom dome budem tráviť dnešnú noc. Oproti Solebu je tento dom o čosi modernejší, ale je aj o poznanie menší. Za bráničkou sa otvorí prvé nádvorie, vedľa neho druhé a z neho sa vstupuje dnu do domu. Dokonca je vo vnútri aj chladnička, starý televízor a iné moderné výdobytky, ktoré Soleb nepoznal. Aj preto sa mi práve ten dom páčil na prvý pohľad o mnoho viac. Kvôli horúčave sa ešte niet kam náhliť a naordinujeme si krátku siestu, ktorú vyplníme obedom. Bolo by bláznovstvo sa na pravé poludnie potulovať rozpáleným pieskom hľadajúc zabudnuté stopy krásnej civilizácie pod pahorkom Jebel Barkal. Najem sa, zaplním zošit niekoľkými riadkami denníku a okolo tretej vyrazím za objavovaním.

Dedinka pri El Kurru

Len pár kilometrov za Karimou sa schováva dôležité pohrebisko El Kurru. Aj ono podobne ako mnohé iné leží takmer na brehu životodarného Nílu. Pár metrov od kráľovských hrobiek v El Kurru sa objaví malá, beztvará, takmer zabudnutá dedinka. Pár domov, prašné ulice, niekoľko somárov cez ktoré sú prehodené veľké plastové nádoby na vodu a naháňajúce sa deti. El Kurru nepatrí k miestam, ktoré vás očaria na prvý pohľad, pretože jeho skutočná krása sa skrýva pod povrchom. Trojica zvedavých detí sa na nás príde pozrieť pri posledný dom. Mlčky sledujú, nepovedia ani slovo, takmer sa nepohnú a len na očiach si človek všimne, ako sa neposedne hýbu zo strany na stranu.

Nádherná hrobka Tantamaniho

Kedysi dávno si toto miesto za svoj posledný odpočinok vybrali králi kráľovstva Napata, ktoré tu existovalo pred cca 2700 rokmi. Zo zeme aj dnes vyrastá niekoľko pyramíd, no pripomínajú skôr iracké zikkuraty. Sú rozpadnuté, spustnuté a tak krásne opustené. Starý strážnik v zažltnutej galábii pokrytej prachom podíde bližšie, aby otvoril ťažké dvere do kráľovskej hrobky. Patrí kráľovi Tantamanimu z 25.dynastie, ktorá vošla do dejín ako „núbijská“. Ťažký, teplý a vydýchaný vzduch z hrobky sa vyvalí von a človeka zaleje okamžite pot. Kým v Egypte často schádzate do pyramídy nespočetným množstvom schodov, tu ste za minútku na mieste. Je to krásny pocit, odrazu sa ocitnúť v starovekej hrobke faraóna s tým, že ste tu sami a viete, že nikto ďalší ani nepríde. Všade naokolo sú krásne maľby na ktoré si svietite a to dodáva scéne skutočný nádych objaviteľstva. Postava kráľa Tantamaniho dominuje priestoru, no sú tu aj viacerí bohovia, jeho manželka či mnohé, menšie scény. Sú tak živé, že sa bojím dotknúť sa ich, aby mi na prstoch ešte nezostala farba stará dvadsaťpäť storočí. Pohľad nad seba ukáže ako sa umelci s hrobkou vyhrali, pretože celý strop zaplnila modrá farba posiata hviezdami. Neskutočne krásne miesto! Tričkom mám mokré, nalepené na tele, no v hlave si tieto hviezdy budem niesť dlho. Po odchode z hrobky sa ešte túlam prachom pohrebiska, aby som sa z tesnej blízkosti pozrel na ruiny pyramíd, ale väčšina z nich sa dnes premenila len na hŕbu starovekých kameňov. Najviac sa mi páčia falošné šachty, ktoré mali zmiasť vykrádačov hrobov a na ich konci ich čakala len prázdnota.

Les skamenených stromov

Asi dvadsať minút cesty od El Kurru leží „v strede ničoho“ unikátny skamenený les. Naokolo je len piesok, prach, štrk a kamene a odrazu sa pred očami zjavia obrovské kusy skamenených stromov. Je to ako z iného sveta, možno dokonca z inej planéty. Niektoré sa rozpadli na malé kúsky, iné predstavujú obrovské kamenné kmene. Mnohé pôsobia ako by ich niečo strašné prekvapilo, oni sa zľakli a v sekunde sa premenili na bezduché kamene, ktoré sa rozsypali a spadli do piesku. Veľmi sa mi tu páči a tak som tu dlhšie, než by som si pôvodne myslel.

V chráme bohyne Mut

Slnko je k obzoru čoraz bližšie a tak je čas vrátiť sa k hore Jebel Barkal. Dosiaľ som ju sledoval len ako kulisu vynárajúcu sa z púšte alebo ako hranicu mesta, no teraz sa jej dotknem. Hora má byť krásne práve v čase pred západom slnka, preto si jej okolie vychutnám až na sklonku dňa ako pomyselnú čerešničku na torte. V tesnej blízkosti kopca našiel svoj domov egyptský chrám pre univerzálneho boha Amona. Dnes leží v ruinách a trošku ho zatieni vedľa stojaci chrám bohyne Mut. Kým Amon je len beztvará kopa kameňov, Mut v sebe ukrýva komoru posiatu unikátnymi maľbami starými viac než 3000 rokov. Už len zohnať strážnika a kľúče. Väčšinou je to tá istá osoba, ale tu v Karime sú na to dvaja. Stará motorka zaparkuje, zídu z nej dve postavy, kľúč padne do zámku a je to. Tmavá komora, niekoľko schodov, vlhkosť, vydýchaný, ťažký vzduch a tma. Stačí však zapnúť lampáš a steny sa premenia na kamenné plátna, kde sa kedysi dávno vyhrali umelci a vtlačili sem nesmrteľné obrázky egyptských bohov či kráľov. Tie farby, akoby zaschli včera, ak vôbec. Som fascinovaný. Áno, podobné hrobky som videl v Egypte na mnohých miestach, ale takmer vždy tam boli ľudia, turisti, prípadne skupiny, ale tu nie a to je tým unikátom, ktoré váš zážitok podčiarknu a budete si ho pamätať.

Pyramídy pod Jebel Barkal

Pár stoviek metrov od chrámov, takmer na opačnej strane posvätného kopca Barkal sa z neveľkého vŕšku vynára séria krásnych pyramíd. Na prvý pohľad sú dokonalé a predstavujú pravidelný, kamenný ihlan. Toto miesto v dobách merojského kráľovstva slúžilo ako kráľovské pohrebisko a tak tu svoj večný odpočinok našlo minimálne sedem kráľov a dve kráľovné. Určite ich bude viac, no niektorí z nich sa zahalili do totálneho tajomstva a tak o nich dosiaľ nevieme. Tie najstaršie, ktoré tu stoja majú svoje korene v 3.storočí pr.Kr. a najmladšie si pamätajú začiatok éry cisára Augusta.

Na posvätnú horu

Kúsok od nich vedie cestička hore na posvätnú horu Jebel Barkal. Dá sa vyliezť až úplne hore, ale v tom nevidím úplne zmysel, tak si nájdem pekné miestečko niekde v strede na ploskom kameni. Tu si sadnem a čakám kým začne zapadať slnko. Jebel Barkal už zažil tisíce takýchto pohľadov, no ja sa teším z mojej prvotiny. Slnko sa hýbe po oblohe, každou minútou klesá nižšie a nižšie až sa blíži k obzoru. Tak krásne zapadá s kulisou pyramíd.

Potulky Karimou

Krajina po západe slnka akosi prirodzene stíchne a Jebel Barkal sa ponorí do tmy.  Túžim sa pozrieť aj do centra Karimy. Mnohí ho obídu a venujú sa len jeho historickému okoliu, ale nebola by škoda nevenovať mu pozornosť, keď som sa už na tomto mieste ocitol? Pohľad na Karimu odkryje typické, tradičné, nefalšované, sudánske mesto bez akéhokoľvek turistického pozlátka. A to stojí za to, nie? Karima neskrýva zaujímavosti, no má v sebe ľudí a život. Túlajúc sa zaprášeným mestom si ma mnohí premeriavajú, no s úsmevom na tvári. Cez deň sa obchoduje na trhovisku a v bočných uličkách a podvečer sa hlavné námestie zmení na jednu obrovskú čajovňu. Miestne obchodíky ponúkajú kvalitné datle zvané barakawi, ktorých je v okolí mesta viac, než dosť. Ďatle z oáz sú na prvý dotyk suché a tvrdé, ale ich chuť je vynikajúca. Len si ich treba očistiť od prachu, ktorý na ne počas dňa sadne.

Streetfood vo večernom meste

Podvečer sa na ulicu vyberú grily a cítiť vôňu pripravovaného mäsa napichnutého na špajdliach. V prepálenom oleji sa frituje falafel a z veľkej nádoby sa naberačkou servíruje fazuľová kaša foul. Sadnem si do jedného z podnikov a na stole pristane aj falafel aj foul, chlebové placky  a tak pomaličky večeriam. Sudánska kuchyňa je jednoduchá, ale človek sa tu dobre naje. V meste je len niekoľko lámp a tak je ponorené do pofidérnej tmy, ktorú osvetľujú len obchodíky či malé podniky. Pred každým sedí vždy aspoň poltucet mužov či chlapcov a zhovárajú sa. Akoby tu nikto nemal internet či sociálne siete a tak sú všetci vonku.

Čajovňa na hlavnom námestí

Atmosféra večerného námestia premeneného na obrovskú čajovňu pod šírym nebom je elektrizujúca. Človek sa na tú scénu pozrie a vie, že tu chce stráviť pokojne aj niekoľko hodín. Na námestí je deľba práce na sudánsky spôsob. Núbijské ženy sedia pri žeravých uhlíkoch na ktorých spočívajú kanvice čaju alebo kávy a muži sa zhovárajú a pijú. Žiadne ženy nesedia vonku s výnimkou predavačiek. Námestie po zotmení patrí len a len mužom. Väčšina z nich fajčí cigarety alebo vodné fajky a tak sa vzduchom mieša omamná vôňa ovocného tabaku. Sadnem si na rozpadajúcu sa plastovú stoličku, objednám pohárik presladeného čaju a sledujem život naokolo. Predavačka vezme ošúchanú bankovku, vezme pohárik, namočí ho do vedra s vodou, aby ho opláchla a z plameňa vezme kanvicu z ktorej napokon naleje čaj do pohára. Palicou ešte poprehadzuje žeravé uhlíky na ktorých sa kanvica zohrieva a čaká na ďalšieho zákazníka.

Lákavý svet s vôňou tabaku

Miesto akým je čajovňa v Karime bolo vždy miestom, kde sa vymieňali názory či nápady. Aj preto tu muži takmer vždy sedia v kruhu ako za starých časov, kedy si pod hviezdami rozprávali príbehy. Každý kruh ich má okolo desať, ale všimnem si aj kruh, kde sa tlačí možno až dvadsať mužov. Z mešity na okraji námestia sa ozýva kázeň, ale kto vie, či aj ona je súčasťou rozhovorov. Vypijem si svoje dva poháriky čaju a nechám námestie žiť si svojim životom.

Po návrate do núbijského domu sa rozhodnem, že ani dnes sa mi nechce spať v rozhorúčenej izbe a tak si na nádvorie vytiahnem matrac z postele. Ľahnem si vonku, cítiť tu ako sa nádvorím príjemne rozlieva vánok a keď hľadím pred seba na nebo, pozerá sa na mňa takmer celý, rozžiarený mesiac. Som fascinovaný koľko krásy sa nachádza tu na okraji posvätnej hory Jebel Barkal.

Pokračovanie sudánskeho denníku:

Prvý diel diel sudánskeho denníku vám ukáže ako vyzerá hlavné mesto Chartúm, pozrite si ho tu
Druhý diel sudánskeho denníku nás zavedie do historického Omdurmanu, pozrite si ho tu
Tretí diel sudánskeho denníku vám rozpovie príbeh starej Dongoly, pozrite si ho tu
Štvrtý diel sudánskeho denníku sa nesie v znamení starovekej Kermy aj Tombosu, pozrite si ho tu
Piaty diel sudánskeho denníku predstaví Soleb so svojim krásnym chrámom, pozrite si ho tu
Šiesty diel sudánskeho denníku predstaví neznámy nílsky ostrov Sai aj Sedeingu, pozrite si ho tu
Ôsmy diel sudánskeho denníku nám ukáže najkrajšie pyramídy Sudánu v Nuri, pozrite si ho tu

ZAUJÍMA VÁS SUDÁN? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa