Transsibírska magistrála. Ako vyzerá 83 hodín vo vlaku medzi Moskvou a Irkutskom?

Transsibírska magistrála pretína Rusko už viac než storočie a je legendou s patinou dobrodružstva. Viete si predstaviť, že by ste nasadli do vlaku v Moskve a vystúpili v sibírskom Irkutsku o 5193 kilometrov ďalej? Viete si predstaviť 83 hodín vo vlaku? Kto to nezažil, ten tú predstavu nemá, ale ak to raz absolvujete, nebudete mať dosť a budete chcieť ísť znovu. Transsibírska magistrála je akási zvláštna droga. Ako takých 83 hodín vo vlaku môže vyzerať? Čo všetko počas týchto hodín uvidíte?

Transsibírska magistrála. Treba o nej povedať viac? Veď stačí vysloviť jej názov a dobrodružné srdce sa zasníva o ďalekých miestach či krajinách. Je to taký pojem ako Hodvábna cesta a takpovediac cesta, ktorú jednoducho treba skúsiť. Byť zatvorený niekoľko dni vo vlaku a prejsť zopár tisícok kilometrov po železnici? Pre niekoho to môže znieť ako nočná mora, no ja sa na to neuveriteľne teším. Možno preto, že som o nej sníval už pridlho. Už to budú roky, kedy som si sám seba predstavoval ako ukrajujem z nekonečnej ruskej tajgy či mongolskej stepi a za oknami sa strieda príbeh za príbehom. Niektorým nápadom zrejme treba čas, aby dozreli a premenili sa na cestu, ktorá bude stáť za to.

Moskovské ráno je kruté. Nie žeby sa niečo dialo, ale zobudiť sa v malej izbičke bez okien v sovietskom hoteli s dežurnajou bez úsmevu skoro ráno nie je nikoho sen. Najmä po tom ako sa spánku venoval len tri hodiny. Do batohov nahádžeme posledné veci a môžeme vyraziť. Veci majú rýchly spád a niekoľko hodín strávime obhliadkou Moskvy, aby nám ubehol čas. Nenaháňame pamiatky, boli sme tu už niekoľko krát a skôr je to o flákaní a bezcieľnom potulovaní sa v chladný, letný deň.

Vlak číslo 70

Náš vlak číslo 70 s konečnou stanicou v Čite odchádza z Jaroslavského vokzalu presne 13:50. Keď tam dorazíme máme stále hodinku času do odchodu a tak ešte zbehnem kúpiť zopár drobností, ktoré si myslíme, že môžeme potrebovať na ceste vlakom. Najbližšie štyri noci totiž strávime v našom kupé a kým teraz je utorok poobede, tak v Irkutsku budeme vystupovať až v sobotu ráno. Peťa stráži batohy na stanici a tak idem na rýchlu otočku. V obchode zistím, že sa mi vlastne vôbec nechce nakupovať, tak len vezmem balíček rajčín, uhorky, papriku, hrušky, štyri fľaše vody, kus tvrdého syra, fľašku vodky, chlieb a do oka mi padli aj dve grilované kuracie stehná. Za dvadsať minút som s taškou nazad a čoskoro na nástupište číslo 4 pristavia náš vlak. Je poriadne dlhý a pred každým stojí nastúpená sprievodkyňa v uniforme. My budeme bývať v ôsmom vagóne. Zámerne píšem bývať, pretože ak si človek predstaví, že nás čakajú štyri noci, tak to je viac ako strávime v hocijakom inom hoteli na ceste, ktorá je pred nami. Pri nastupovaní ukážeme pasy a prekvapí ma, že vôbec nechcú vidieť lístky. Len si nás vyškrtnú zo zoznamu a je to. Hodíme batohy do kupé a s napätím očakávam kedy sa vlak konečne pohne.

Vlak odchádza z Jaroslavskej stanice na minútu presne. Netreba sa tomu čudovať, tak je to tu totiž vždy. Prvé natriasanie koľajníc, stanica, ľudia na perónoch kývajúci tým, čo stoja za oknami vlaku, záblesky moskovského života a vo mne sa mieša radosť z toho, že cesta oficiálne začína. Pred nami je 5193 kilometrov do prvého cieľa. Tým je Irkutsk, neďaleko Bajkalského jazera. Tu pri Moskve príde tak nesmierne vzdialený.

Prvé minúty vo vlaku

Ruský vlak je lepší ako si človek predstavuje. Necestujeme ani plackartným, ani prvou triedou, ale zlatým stredom. Kupé sú pre štyroch ľudí, priestranné a je tu dosť miesta na batohy, tak z nich vybalíme potrebné veci a zasunieme ich hore do priestoru nad dvermi. Na konci vagónu je samovar s vriacou vodou na čaj či polievku a toalety sú tu dokonca dve. Náš vagón nie je ani úplne zaplnený a tak sa tu nemotá veľa ľudí. Dostaneme čisté povlečenie, malý balíček s hygienickými potrebami a pomaly, ale isto sa zabývame.

Transsibírska magistrála

Veľa vlakov jazdiacich po Transsibírskej magistrále ide z Moskvy na východ cez Nižný Novgorod, ale tento náš smeruje najprv na sever cez Jaroslavl a až potom sa stočí na východ do Kirova. Za ním sa cesty spoja a cesta vedie cez Perm, Ural, Jekaterinburg, Omsk, Novosibirsk, Krasnojarsk až do Irkutsku. Páči sa mi, že ideme cez Jaroslavl. Nielen preto, že sme tam pred dvomi dňami boli, ale najmä preto, že práve táto trasa je pôvodná ktorou sa chodilo z Moskvy do Vladivostoku. Ideme teda po originálnej ceste a už len takýto detail nám robí radosť.

Prvou zastávkou na našej trase je Rostov Velikij. Spoznáme z okna autobusovú stanicu na ktorú sme prišli zo Sergiev Posadu a odkiaľ sme odchádzali lokálnym spojom cez nekonečné dediny do Jaroslavlu. Nevystupujeme tu, pretože vlak stojí len niekoľko minút. Väčšina zastávok je len niekoľko minútových, no sem tam ak sa ocitneme vo väčšom meste, budeme stáť dlhšie. Priamo v chodbičke, zhodou náhod presne oproti nášmu kupé, je vylepené „razpisanje“, teda celý itinerár cesty so všetkými zastávkami, dĺžkou ich trvania a presnými číslami koľko sme do ktorej zastávky prešli kilometrov. Na najbližšie dni sa stane miestom, kde sa ocitnem snáď tisíc krát, pretože ma neuveriteľne baví pozerať aká bude najbližšia zastávka a najmä koľko kilometrov sme už prešli.

Jaroslavsky vozal

Prvou väčšou, polhodinovou zastávkou je Jaroslavl. Tesne pred tým ako vlak zakotví v stanici si z okna všimneme vzácny kostolík Sv.Jána Krstiteľa zdobiaci aj zadnú stranu 1000 rubľovej bankovky. Pretneme obrovskú rieku Volga, ktorú domáci volajú „Matička Volga“ kvôli tomu, že vdýchla život niekoľkým dôležitým ruským mestám a dnes na nej stojí väčšina z najväčších ruských miest v európskej časti krajiny. Medzi ne patria mestá ako Jaroslavl, Nižný Novgorod, Saratov, Volgograd (bývalý Staliningrad) či Astrachan, kde delta vytvorí takmer 150 kilometrový pás stoviek riečok a následne sa vyleje do Kaspického mora. V Jaroslavli prvý krát aspoň na chvíľku vylezieme von z vlaku a kúpime si ruské „moroženoje“. Ruské zmrzliny chutia neuveriteľne dobre. Sú smotanové, plné mlieka, človek má pocit, že to nie je len niečo umelé, ale skutočne chutné. Prvých 282 kilometrov je za nami a mne sa zdá, že to ubehlo veľmi rýchlo. Čo ak tak rýchlo ubehne celá cesta?

S chuťou lesných jahôd

O 75 kilometrov ďalej stojíme ďalšiu polhodinku, tento krát v mestečku menom Danilov. Oproti Jaroslavlu sa nedá ani porovnať, pretože tu ledva stojí niekoľko domov, ale na peróne je krásne živo. Presne tak ako si človek predstavuje, keď sa hovorí o ruských vlakoch. Perón sa zaplnil ženami, babičkami aj mladšími dievčatami a všetky do jednej predávajú niečo malé pod zub. Umelé poháre sú až nad okraj naplnené čerstvými a voňavými malinami, čučoriedkami či dokonca maličkými lesnými jahôdkami, ktoré sa akoby u nás vytrácali. Kúpime si ich celý pohár a od chlapíka z nášho vagóna dostaneme darček v podobe poháru plného čučoriedok. Všetko tu chutí vynikajúco. Chvíľku sa motáme za stanicou, kúpime si ešte balíček rajčín a prejdeme sa perónom. Nepredáva sa len z košíkov, ale aj z menších obchodíkov, no takmer všade majú to isté. Je však dobré, že človek sa na dlhokánskej ceste vie aj takýmto štýlom zásobiť.

Prvý stakančik vodky

Vo vlaku posedávame, striedavo čítame, pozeráme z okna a kecáme. V samovare si do pohárov naberieme vriacu vodu, zalejeme čaj, v uličke dojeme naše grilované kuracie stehná a čas ubieha tak, že po šiestich hodinách v okolí mestečka Galich prejdeme pomyselnú hranicu 500 kilometrov od Moskvy. Ak to pôjde takto rýchlo, tak tých niekoľko dní vo vlaku ubehne tak, že dokopy nič nestihneme. Večer sa otvorí fľaška vodky a hoci ju doma takmer vôbec nepijem, do tohto prostredia a príbehu sa žiaden alkohol nehodí viac, než práve ruská vodka. Malý „stakančik“, prípitok na dlhú cestu a krajinu pomaličky, ale isto začína zahaľovať tma zosadajúca z oblohy. Strácajú sa v nej drevené domčeky, nízke pahorky aj modernejšie budovy stojace neďaleko koľajníc. Okolo polnoci sa poberieme na prvú noc na Transsibírskej magistrále. Rád spím vo vlaku. Zvuk koľajníc, jemné natriasanie, nočná krajina ubiehajúca za oknom a pocit, že človek je na ceste. To sa mi páči. Len si ľahneme a o chvíľočku spíme.

Ranná vôňa čaju

Ráno sa budím pomerne skoro, bez budíka som hore už okolo pol piatej. Takmer všetci vo vlaku ešte spia a tak je tu ticho a pokoj. Mám rád tento čas, pretože sa tu dá pobehať, človek sám hľadí z okna do prázdnej krajiny a ak potrebuje ísť na záchod či si spraviť čaj, všetko je len a len pre neho. Spravím si pohárik čaju Earl Grey a chodbičku zaleje krásna vôňa bergamotu premiešaného s čiernym čajom. Stojím pri okne a tesne za ním sa rozprestierajú nížiny patriace do povodia Volgy, hoci tá je stále odtiaľto ďaleko a už sa s ňou na tejto ceste nestretneme. Od polnoci sme nechali za sebou viac než 350 kilometrov. V meste Kotelnich sme sa zliali dokopy s južnejšou trasou magistrály, ktorá vyrazila z Moskvy hneď na východ cez Nižný Novgorod. Od tohto momentu je tu len jedna Transsibírska magistrála.

Prvou väčšou zastávkou druhého dňa je mesto Kirov, niekdajšia Vyatka ležiaca na rovnomennej rieke. Vonku je príjemne chladno a do toho začína jemne popŕchať. Von z vlaku vyšlo len niekoľko fajčiarov, ktorí to už nemohli vydržať, keďže vagóny sú našťastie nefajčiarske a ja. Stanica je moderná, ničím zaujímavá a chvíľku sa potúlam v jej blízkosti, no o 15 minút sa vlak znovu pohne a to už musím sedieť v ňom. Len 43 kilometrov za Kirovom vlak pretne 1000-kilometrovú hranicu na cesta od Moskvy.

Raňajky vo vlaku

Na raňajky si nakrájame uhorky, rajčiny, papriku, odkrojíme kúsok syru, vyberieme malé, pikantné klobásky z viedenského letiska a pustíme sa do hostiny. Presne o 9:27 moskovského času stojíme v zastávke Balezino. Vlaky tu jazdia neuveriteľne presne a hoci stojíme momentálne na 1194 kilometri, nemeškáme ani jednu jedinú minútu. Balezino je dnešnou druhou väčšou zastávkou najmä kvôli tomu, že práve tu sa bude meniť mašina. Vystúpime z vlaku a už ju skutočne nemáme. Zo schodíkov nad koľajnicami je celkom pekný výhľad na ruch stanice aj perónov. Na tých sa predáva všetko možné, ale aj nemožné, pretože niektorí predávajú obrovské plyšové hračky, no v ponuke sú aj magnetky, nanuky, pivo, chipsy, zelenina, drevené výrobky či rôzne časopisy. Vyberieme sa pred stanicu na malé nazvime ho „staničné námestie“, ale okrem krásnej starej lokomotívy a krásnej drevenice tu nič nie je. Niekoľko ľudí sadí do miniatúrneho parku kvety, pred obchodom stojí starý, rozpadávajúci sa autobus, niekoľko áut a v obchodíkoch predávajú mobilné telefóny, kozmetiku a iné nedôležité veci. Akoby tu zastavil čas.

Ural sa blíži

Čím bližšie sme k mestu Perm, tým viac sa krajina mení, pretože práve Permská oblasť je akoby bránou na Ural. Krajina, ktorá bola dosiaľ rovná ako placka sa veľmi jemne zvlní a to je neklamný znak toho, že hranica medzi Európou a Áziou sa približuje, hoci stále k nej máme niekoľko stoviek kilometrov. Ľahnem si na svoje lehátko a stromy za oknom mením za Kolymské denníky. Kniha plná strašných príbehov z nedávneho Ruska sa mi na tieto koľaje jednoducho hodí. Pristihnem sa ako nielen čítam, ale jedným okom sem tam vystrelím za okno, aby som videl či sa tam niečo nedeje. Nedeje.

Obed z krabičky

Zo sladkého ničnerobenia nás vytrhne obsluha jedálenského voza, ktorá nám priniesla balíčky s jedlom. V rámci lístka sme dostali jedno jedlo zdarma a keď sa včera pýtali kedy ho chceme, tak sme im povedali, že zajtra sa rozhodneme, lebo máme pred sebou ešte tri plné dni a máme so sebou zopár drobností. Do zošitu si však poznačili len slovíčko „zajtra“ a tak je pre nás všetko hotové. Chvíľku sa s nimi ešte bavíme, či sa to naozaj nedá presunúť, ale keď ukazujú zošit, kde je to poznačené perom, nedá sa s tým nič spraviť. Pero je pero. V Rusku sa veci niekedy len tak nemenia. Nevadí, vezmeme obedové balíčky a tak si dáme aspoň neplánovaný, skorší obed. Vo veľkej škatuli sa ukrýva malé prekvapenie. Slovíčko malé nevystihuje však stav prekvapenia, ale veľkosť porcie. Na jednej strane leží položený, úzky, asi desať centimetrový pásik tmavého chleba a vedľa za prepážkou je kúsok ryže s piatimi či nebodaj šiestimi malými kúskami kuracieho mäsa. Chuťovo je to však veľmi dobré a tak sme za dve, tri minútky hotoví.

Ural za oknami vlaku

Pár desiatok kilometrov za riekou Čepca pretneme hranicu regiónu Perm a to znamená, že sme v Uralskej oblasti. Práve Perm patrí k najväčším mestám západnej časti Uralu a na strane opačnej, teda východnej je najdôležitejším mestom Jekaterinburg. Ural. Geografická hranica medzi Európou a Áziou a po cca 1300 kilometroch sme tu na jeho okraji. Je to obrovské pohorie. Meria po dĺžke viac než 2000 kilometrov od severného mora Karskoye, ktoré sa vylieva do Barentsovho mora až po Kaspické more v oblasti Kazachstanu. Človek by si Ural podľa známeho mena predstavil ako obrovitánsku, neprekonateľnú skalnatú hradbu masívnych hôr, ale opak je pravdou. Uralské štíty sú najvyššie na severe, no ani tam nepretnú hranicu dvoch tisícok metrov. Tu v strednej časti, ktorú križujeme my dosahujú neveľké kopce ledva 500-600 metrov. Krajina sa obliekla do hustých borovicových lesov a kde nie sú oni, tam sa rozutekali brezy. Objavujú sa čoraz častejšie nízke, toskánske pahorky ozdobené malými dedinkami plnými drevených domčekov a sem tam dostávajú scény rozprávkový nádych. Ťažko sa miestna scenéria z uháňajúceho vlaku fotí, ale aspoň sa na tú krásu môžem dívať vlastnými očami. Pred Vereshchaginom prvý krát pretneme časové pásmo a odrazu máme dve hodiny viac než v Moskve. Všetky odchody a príchody vlakov aj časy na staniciach sa však riadia moskovským časom, takže z toho môže vznikať jemný chaos, ale človek si po chvíli zvykne.

Perm a prvých 24 hodín

Po 23 hodinách a 50 minútach jazdy a 1437-tich kilometroch sa ocitneme v uralskom meste Perm. Tesne pred ním prechádzame železničným mostom ponad obrovskú rieku Kama, ktorá sa neskôr vlieva do Volgy. Perm so svojim miliónom obyvateľom je druhým najväčším uralským mestom a kedysi za sovietskej éry sa volalo Molotov po známom sovietskom ministrovi zahraničným vecí. Dnes sa Perm považuje za moderné a umelecké mesto s vyhlásenými kultúrnymi stánkami a divadlami. Vo svojich dielach sa ho dotkol aj Čechov so svojimi Troma sestrami alebo Boris Pasternak a jeho Doktor Živago. Perm založil v roku 1723, podobne ako mnohé iné v regióne cár Peter I., no jeho výzor zmenila socialistická výstavba. Neďaleko od Permu, cca 45 kilometrov v oblasti zvanej Chochlovka stál dokonca najznámejší uralský gulag „Perm-36“ , kde sa v čakaní na smrť pri brutálnej práci mohol ocitnúť každý od politických oponentov cez disidentov, básnikov, spisovateľov až po obyčajných ľudí, ktorí nemali „správne“ kontakty. Dnes sa nezabudlo s Perm-36 je múzeum, kde sa pripomínajú temné a krvavé stránky režimu, ktorý sa zakorenil v Rusku (no nielen tam) na viac než 70 rokov.

Nástupište v Perme je opäť rušné a tak sa z neho čo najrýchlejšie vymotáme, aby sme sa pozreli ako vyzerá železničná stanica. Je nová, zrekonštruovaná len pred pár rokmi a pokojne by sa vyrovnala akejkoľvek európskej stanici. Vonku postáva niekoľko taxikárov a na konci ulice sa mieša kokteil moderných a starých budov. U bábušky si kúpime nanuky a pomaličky sa vrátime na rušný perón, aby sme mohli pokračovať naprieč Uralom.

Vôňa pirôžkov

Neprejde ani hodinka a pol a pretíname oblasť zvanú Kungur. Spája sa so známou a zámožnou rodinou Stroganov, ktorá Kungur považuje za svoju otčinu. Vďaka dekrétu od Ivana IV. Hrozného sa stali Stroganovci vládcami celej okolitej oblasti a ich primát tu trval až do začiatku 18.storočia, teda do obdobia, kedy sa na ruskom tróne ocitol Peter Veľký. So slávnou rodinou sa nespája len krásny petrohradský palác na brehu Mojky či známe ruské jedlo, ale aj dobývanie Sibíri, pretože za doby Ivana IV. Hrozného  spolufinancovali Jermakovu expedíciu, ktorá prekročila Ural a pokračovala na Sibír. Krajina za Kungurom jemne rastie a objavuje sa aj veľa menších dediniek s drevenými domami. Niektoré sú upravené, iné akoby rezignovali na tok času a pomaly, ale isto chátrajú. Aj v týchto oblastiach má mnoho Rusov svoje typické dače, malé domčeky so záhradkou či trávnikom ďalej od civilizácie. Uličkou vo vagóne sa rozleje nádherná vôňa čerstvých pirôžkov. Chlapík z reštauračného vozňa nesie na ruke podnos plný ešte horúcich pirôžkov naplnených zmesou zemiakov s hríbmi. Jeden stojí 50 rubľov a hoci si pôvodne myslím, že nie som hladný, tá vôňa, tak krásna a podmanivá a je natoľko omamná, že sa ani nenazdám a vyberám bankovku za ktorú dostanem túto voňavú dobrotu. Väčšina vecí, ktoré vo vlaku predávajú sú predražených, ale tu človek neľutuje ani jeden jediný rubeľ. Zajtra si ho dáme znovu.

Hranica medzi Európou a Áziou

Teším sa, že o pár minút sa objaví mestečko Pervouraľsk, pretože pár kilometrov za ním stojí malý biely monument, ktorý je oficiálnou hranicou medzi Európou a Áziou. Pervouraľsk špatí niekoľko opustených tovární s hrdzavými komínmi, ale ako náhle ho prejdeme, prilepíme sa na okno a sledujeme, aby nám tento zaujímavý bod neunikol. Kilometrovníky pozdĺž koľajníc sú dobrými orientačnými bodmi a presne o 21:05 sa ocitneme na 1777-mom kilometri a teda na hranici. Za oknom sa mihol aj jednoduchý biely monument na ktorom sú len dva nápisy „Ázia“ so šípkou doľava a „Európa“ so šípkou vpravo. Od tohto momentu sa bude celá cesta odvíjať len a len v Ázii. K hranici patrí aj pohárik vodky a tak si v rámci vlaku pripíjame na Áziu.

Jekaterinburg a krásna stanica

Do Jekaterinburgu prichádzame len o necelú trištvrte hodinu. Od hranice je to sem totiž už len 41 kilometrov. Ocitli sme sa tak na opačnej strane Uralu, hoci ešte stále nie sme na Sibíri, pretože jeho oficiálna hranica začína až o cca 260 kilometrov. Dnes ho však dobyjeme. Vlak zabrzdí na peróne a máme 31 minútovú prestávku. Veľmi ma mrzí, že práve tu nestojíme dlhšie, pretože by som nesmierne rád videl veľkú katedrálu Spas na krvi, postavenú na krvi poslednej cárskej rodiny Romanovcov. Práve tu v Jekaterinburgu totiž boľševici v noci zo 16. na 17.júla v roku 1918 zavraždili celú rodinu cára Mikuláša II.

Železničná stanica v Jekaterinburgu dýcha monumentalitou a jej sály a čakárne pripomínajú palác. V Rusku pri svojich staniciach nešetria mramorom. Priečelie držia na svojich pleciach štyri vysokánske stĺpy s iónskymi hlavicami a neustále dnu a von prúdia zástupy ľudí. Niet sa čomu diviť Jekaterinburg je najväčšie uralské mesto a žije tu viac než milión obyvateľov. Tesne vedľa novej, modernej stanice je menšia, historická budova, kde vlaky zastavovali pred desaťročiami. V mojich očiach je ešte krajšia, pretože dýcha históriou Transsibírskej magistrály. Jej bielo-bordová fasáda je iná než ostatné aké sme dosiaľ videli a aj to ju robí unikátnou. Vonku za bráničkou stojí niekoľko sôch a strechu budovy zdobia zašpicatené vežičky. Neďaleko odtiaľto sa dvíha moderná architektúra Jekaterinburgu so svojimi vysokými domami a v ostrom kontraste tu stojí aj malý, ortodoxný kostolík. Zbehneme do obchodu, kúpime si zopár drobností a vrátime sa do vlaku.

Pomaly, ale isto sa do vlaku vkráda ticho a to znamená, že sa blíži ďalšia noc. Druhá v poradí, no ešte stále budú dve pred nami. Ležím, čítam si pri svetle malej lampy, počúvam drkotajúci zvuk koľajníc a ten ma napokon uspí.

Ranný Tyumen a prechádzka mestom

Dnes začíname celkom z ostra. Namiesto toho, aby sme si užili ničím nerušený spánok vo vagóne si nastavíme budík na 1:40, pretože krátko po tomto čase sa máme podľa presného poriadku ocitnúť v sibírskom Tyumene. Prestávka, ktorú tu vlak má je pomerne dlhá až hodinu a pol a tak si nechceme nechať ujsť možnosť nadýchnuť sa ranného mesta.

Zobudíme sa, no vlak v Tyumene už stojí. Prišli sme skôr, no našťastie sa čas odchodu meniť nebude a tak predsa len niečo stihneme. Tyumen je od Moskvy vzdialený cca 2144 kilometrov a je prvým väčším sibírskym mestom, ktoré Transsibírska magistrála pretína. Tým, že bolo k západnému Rusku najbližšie, tak ho založili už v roku 1586 a Tyumen sa tak stal vôbec prvým ruským mestom na Sibíri. Domáci sú na túto udalosť pyšní a tak po meste visia oslavné nápisy hlásajúce 430.výročie od založenia.

Vonku je 15 stupňov, ale zvládneme to aj v sandáloch a krátkych nohaviciach. Je pomerne teplo na sibírske ráno, ale teším sa, že je čerstvo, pretože vo vlaku sa vždy v noci vzduch akoby vydýcha a oteplí. Ulica Pervomajskaja vystreľuje zo staničného námestia a do centra treba prešliapať kilometer a pol. Kráčame ostrým krokom, aby sme mali istotu, že to skutočne stihneme. Tyumen má už na prvý pohľad veľmi moderný nádych. Mesto tomu vďačí za to, že neďaleko odtiaľto sú náleziská ropy a tak je Tyumen mesto plné biznisu. Je niekoľko minút po štvrtej lokálneho času, no niektoré bary ešte stále fungujú a vonku postáva niekoľko fajčiacich postáv. Kráčame až do samotného centra, kde sa ocitneme na Centralnajej Ploščadi. To obklopujú dve kolosálne, sovietske budovy a v strede námestia a parku stojí večne živá socha Lenina. V Rusku sa nachádzajú takmer v každom väčšom i menšom meste. Budova južne od námestia ešte stále na svojej fasáde nesie nápis Dom Sovietov a kedysi tu sídlila mestská rada alebo ak chceme parlament mesta Tyumen. Vo vetre plápolá ruská aj tyumenská zástava. Námestie je celé naše a okrem nás tu niet živej duše. Park vypĺňa niekoľko rozkvitnutých kvetín a priamo nad nimi sa z podstavca díva Lenin odetý v plášti s rukou v bok. Za ním námestie uzatvára ďalšia krásna budova v neoklasicistickom štýle. Začína popŕchať, tak je všetko akési šedivé, no stále prevažuje radosť z toho, že si môžeme aspoň časť Tyumenu pozrieť.

Katedrála Znamenski a taxi do vlaku

Máme ešte stále čas, tak sa vyberieme hlavnou ulicou Republiky ku katedrále Znamenski. Centrum mesta nie je tak monumentálne, ale je veľmi pôsobivé pretože je tu niekoľko krásnych, starých budov najmä z 19.storočia. Akoby ulicu lemovali tie najkrajšie domy, mnohé pripomínajúce paláce. Niektoré sa dokonca zmiešali s modernou dobou a tak sú ich spodné poschodia pretvorené na butiky, obchody či podniky, ale fasáda si stále zachováva svoje osobité čaro.  Na konci bočnej uličky sa vynorí Chrám Krista Spasiteľa ozdobený vežičkami, ale splýva so šedivou oblohou. Nazrieme ešte o ulice vedľa, kde rastie obrovská katedrála Znamenski z roku 1786 poznačené barokom. Podobne ako aj ostatné kostoly v Tuymene aj katedrála prešla rekonštrukciou, pretože počas sovietskeho obdobia sa na ne kašľalo a mnohé začali chátrať a umierať. Katedrála dominuje vysoká zvonica a pod ňou sa k nebu dvíha niekoľko svetlomodrých kupol so zlatými cibuľkami a zlatými ortodoxnými krížmi. Je zatvorená, no aj pri pohľade z diaľky vyzerá veľmi fotogenicky.

Pohľad na hodinky už nie je tak dobrý ako na začiatku a tak je čas vrátiť sa do vlaku. Dežurnaja nám povedala, že tam musíme byť o tretej moskovského času, hoci podľa rozpisu má vlak odchádzať až o dvadsať minút neskôr. Samozrejme, že nechceme nič riskovať, tak sa ženieme až napokon radšej objavíme taxík a stavíme na istotu. Za chvíľku sme tak na stanici, spotení, ubehaní a tak zistíme, že sme naozaj mohli prísť neskôr. Počas našej rannej prechádzky sme našliapali 3,9 kilometra. Potešil som sa, že nám to takto pekne vyšlo. Nazad vo vlaku sa ešte vystrieme na naše lehátka a ideme si ešte chvíľku pospať. O dve hodiny som už zase hore, tak pozerám na krajinu za oknom, spravím si čaj a potom si ešte aj čítam. Najbližším veľkým mestom bude až Omsk, no z Tyumenu to je k nemu ešte okolo 600 kilometrov.

Krajina posiata lesmi

Sibír má tu vo svojej západnej časti charakter roviny. Je to jedna obrovská, široká, nekončiaca rovina. Takto asi vyzerá nekonečno. Objavujú sa lesy, väčšie lesy, menšie lesy, sem tam bažina, jazierko či menšia riečka, ale inak akoby sa krajina za stovky kilometrov vôbec nemenila. Svojim spôsobom to je fascinujúce, keď si človek vezme, že nám doma stačí prejsť pár desiatok kilometrov a všetko je úplne inak a tu proste nič. Keď sa stratia lesy, tak všade len zelená rovina. Na oko to všetko vyzerá ako nesmierne úrodná pôda kvôli tej prenikavej zelenej farbe. Naraňajkujeme sa z nášho syra, rajčín, uhoriek, dojeme chlieb z Moskvy a striedavo pozeráme z okna na krajinu a čítame.

Polovica cesty a Lenin v Omsku

Za mestečkom Nazyvayeskaya pretneme pomyselný 2597.kilometer čo pre nás znamená, že sme preťali presnú polovicu cesty do Irkutsku. Cesta ubieha rýchlo a naozaj sa ani nenazdáme a blížime sa k známemu sibírskemu mestu Omsk. To už máme za sebou 2716 kilometrov a ja mám pocit, akoby som stále vo vlaku nič nestihol. Ak to pôjde takto aj naďalej, tak za chvíľku sme v Irkutsku. Železničný most nás prevedie ponad slávnu rieku Irtyš. Jej koryto je obrovské a akonáhle ho pretneme, začne sa odvíjať železničná stanica. Vlak zastaví a máme niekoľko minút čas, tak sa vymotáme z perónu a pozrieme si aspoň budovu stanice a námestie pred ňou. Je monumentálna, natretá zelenou až tyrkysovou farbou a cítiť v nej, že Omsk je miliónové mesto. Z hľadiska histórie či pamiatok nepatrí medzi skvosty, ale dnes je predovšetkým industriálnym mestom. V roku 1849 sem dokonca poslali do exilu aj slávneho spisovateľa Dostojevského. Oproti stanici sa z podstavca díva socha Lenina. Mám pocit ako by bola jeho socha naleštená a celá sa leskne. Spoločnosť mu robí niekoľko ihličnatých stromov a z oblohy padajú jemné kvapky.

3000 kilometrov za nami!

Po troch hodinách cesty z Omsku sa ocitneme na méte 3000 kilometrov. Aby sme ich nejakým spôsobom oslávili, povieme si, že si ideme dať polievku do jedálenského vozňa. Ten je hneď vedľa nás, tak to ani nemáme ďaleko. Je silno klimatizovaný a posedáva v ňom len niekoľko cudzincov. Niektorí pri bare, iní pri stoloch, no aj tak je tu akosi prázdno. Nemá síce atmosféru starých vlakov, ale páči sa mi tu. Objednáme si boršč a opekané zemiaky a hľadíme na ubiehajúcu tajgu. Sem tam sa za oknom objavia aj nákladné vlaky, ktoré odtiaľto zvážajú uhlie. Dostaneme misku boršču, dva kúsky tmavého chleba, tanier zemiakov na cibuľke a vychutnávame si aj iné jedlo, než to aké sme jedlo doteraz. Celkom dobre to padlo.

Život na peróne v Barabinsku

V mestečku Barabinsk máme polhodinovú prestávku. Vyberieme sa z vlaku, hoci tiež patrí k tým, kde takmer nič nie je. Zaujímavým ho robí fakt, že práve toto miesto sa v minulosti stalo exilom pre poľských židov. Neďaleko stanice stojí pekný ortodoxný kostolík so zlatými kupolami. Srší z neho novota, ale na pohľad je veľmi príjemný. Na jeho tele sa strieda biela s modrou a punc posvätnosti dodávajú stavbe zlaté kupoly nielen na chráme, ale aj na zvonici. Chvíľku sledujeme ruch stanice zo staničného mosta. Niekoľko žien predáva na peróne údené ryby, kvasené uhorky, poháriky plné jahôd, pirôžky či iné drobnosti. Cestujúci sa premávajú sem a tam, niektorí sa lúčia, iní vykladajú batožiny a stanica si tak žije vlastným životom. Neďaleko prvého nástupišťa stojí historická lokomotíva, ktorá akoby tvorila maličké múzeum. Pozrieme z diaľky na ňu a ešte zbehneme do supermarketu kúpiť pár drobností na cestu. Je perfektné, že keby aj človek so sebou na Transsibírsku magistrálu nevzal nič, kdekoľvek sa dokáže zásobiť.

Večerný Novosibirsk

Brezy, brezy a brezy. Tajga akoby nemala konca kraja. Aj napriek tomu je stále krásne hľadieť na ňu. Po tristo kilometroch stojíme v uličke a túžobne očakávame pohľad na rieku Ob, za ktorou sa rozleje mesto Novosibirsk. Konečne prichádza táto obrovská rieka. Pred Novosibirskom je Ob široký takmer 860 metrov a škoda, že prichádzame za tmy a tak si rieku nemáme ako odfotiť. Je okolo pol deviatej moskovského času, no lokálny čas v meste počíta o tri hodiny viac, takže sa čoskoro začne odvíjať polnoc. Ob je obrovský a na jeho hladine sa krásne zrkadlia svetlá nábrežia. Aj teraz na ňom kotví niekoľko lodí, no počas dňa to musí byť ešte zaujímavejšie. V Novosibirsku máme dokonca necelú hodinku, tak sa tešíme von. Miestna stanica patrí medzi najkrajšie na celej magistrále a hoci som to už spomínal, aj táto vyzerá ako palác. Obrovský, dvojposchodový palác plný nádherných lustrov, mramoru a vznešenosti. Nie nadarmo sa hovorí, že práve železničné stanice patria medzi najkrajšie pamiatky miest ležiacich na magistrále. Priamo na stanici stojí aj pomník pre obete 2.svetovej vojny a hoci sa priamo tu nikdy nebojovalo, mnoho ľudí zo Sibíru odtiaľto do vojny odchádzalo. Dnešný Novosibirsk je so svojimi 1.5 miliónmi ľudí najväčším sibírskym mestom a považuje sa aj za akési nekorunované hlavné mesto tu na Sibíri. Po Moskve a Petrohrade je to dokonca tretie najväčšie ruské mesto, no historicky sa s oboma spomenutými nemôže vôbec merať. Novosibirsk totiž založili až v posledných rokoch 19.storočia práve vďaka železnici. V týchto oblastiach znamenajú koľaje život. Kedysi sa mesto dokonca volalo Novonikolajevsk podľa ruského cára Mikuláša II., ale po roku 1925 ho boľševici premenovali na Novosibirsk ako ho poznáme dnes. Vymotáme sa zo stanice a zo staničného námestia je na neho pekný pohľad. Opustíme Novosibirsk, krajina je prikrytá nočnou tmou a tak sa aj my poberieme na spánok. Tretia noc vo vlaku.

Tretie ráno vo vlaku

Preberiem sa, pozriem na hodinky a zistím, že som spal len štyri hodiny. To, že sa celá Transsibírska magistrála hrá s moskovským časom prilieva do cesty jemný chaos. Je pol piatej a za oknom už krajina ožila a je svetlo, zatiaľ čo podľa moskovského času je tvrdá noc a mal by som ešte spať. Zase raz je celý vlak môj a všade je ticho. Stojím v uličke a hľadím na rannú tajgu. Spravím si k nej čierny čaj a hoci sme tu už pár desiatok hodín, neviem od tejto krajiny odtrhnúť oči. Každý si túto cestu predstavuje ako niečo nudné a monotónne, ale ja som nadšený. Pijem čaj a pozerám na brezové hájiky ponad ktoré sa prediera slnko a osvetľuje ich koruny. Niekde z krajiny rastú len brezové kmene bez listov a konárov, ale inde sú čiernobiele brezy v plnej sile. Rozľahlosť Sibíri sa nedá predstaviť. Aj keď ju človek vníma a vidí, tak je to len špička ľadovca a ak existuje nekonečnosť, bude to práve tu za oknami nášho vlaku.

Spiaci Mariinsk

Ráno okolo pol siedmej lokálneho času a po 3720-tich kilometroch stojíme v malej stanici mestečka Mariinsk. Osadenstvo vlaku ešte stále spí, tak sa vyberiem na chvíľku na perón. Silno ho osvetľuje slnko a celé telo vlaku sa leskne až slnečné lúče udierajú do očí. Mariinsk sa kedysi volal Kiysk, ale v roku 1857 ho pomenovali po Márii, manželke cára Alexandra II. Boli časy, keď do Mariinsku prichádzali dobrodruhovia hľadajúci zlato a tak sa svojou atmosférou mohol podobať na americký západ. Dnes však mestečko spí a po páde sovietskeho režimu sa rozpadli továrne a tak tu život akosi utíchol.

Štyri tisícky kilometrov

Po sto kilometroch vlak pretne neviditeľnú hranicu a vstúpime do Krasnojarského regiónu, ktorý sa vyznačuje nekonečnými lesmi. Táto oblasť je nesmierne bohatá na nerastné suroviny a drevo a tak sa obom odvetviam venujú aj ľudia žijúci pozdĺž železnice. Naraňajkujeme sa v našom kupé a tak si dáme opäť kúsok chleba, rajčiny, uhorky a syr, ktorý sme včera kúpili. Popíjame bylinkový čaj z Bajkalu, ktorý sme dostali v Moskve do daru a tešíme sa, že zajtra poobede sa budeme prechádzať jeho nábrežím. Koľajnice sa sem tam dvíhajú do pahorkov a tak máme šíro-šíru tajgu pekne pod nami. Najbližšie väčšie mesto na ceste bude Krasnojarsk, tak pred tým ešte musíme prejsť Bogotol aj Ačinsk. Stojíme v nich krátko, tak vidíme len stanice, no aj keby sme tu vystúpili, veľa tu toho nie je. Pár kilometrov za mestečkom Kozuľka máme ďalší míľnik. Máme za sebou 4000 kilometrov!

Krasnojarsk a jeho námestie

Vlak uháňa na východ a na 4105.kilometri stojíme v meste Krasnojarsk. Je umiestnený vo veľmi peknom sibírskom prostredí. Vyskočíme z vlaku, pozrieme si stanicu – palác, podobne ako v Novosibirsku veľmi pôsobivú, hoci o kúsok menšiu. Moskovského času je síce ešte len pol deviatej, ale Krasnojarsk žije poobednou siestou a tak ani námestie ani čakárne nie sú plné ľudí. Čo sa týka pamiatok, je na tom Krasnojarsk podobne ako mnohé iné sibírske mestá, ale jeho devízou je blízkosť národného parku Stolby s nádhernými vulkanickými útvarmi. Železničná stanica nevyzerá pôsobivo len z vnútra, ale aj z vonku. Jej fasádu poznačil neoklasicizmus a atmosféru dotvára aj upravené námestie pred budovou. Dve fontány a pekné počasie prilákalo niekoľko ľudí, ktorí si sadli na ich obruby a užívajú si moment. Z vysokého stĺpu hľadí na stanicu socha leva a všetko má až priveľmi moderný nádych. Aby sme sa nebáli, že sme zmizli z Ruska, tak tu nechýba ani obrovská mozaika skupinky zapálených revolucionárov, ktorým dominuje Lenin v strede. Hneď pod mozaikou nazrieme do obchodu a kúpime si sirok, pitie a pár drobností, ktoré sa do vlaku môžu, ale aj nemusia hodiť. Po trištvrte hodine sme nazad vo vlaku, ale sadnúť si nejdeme, pretože kúsok za stanicou sa bude pod nami odvíjať obrovská, slávna, sibírska rieka Jenisej. Vojdeme na železničný most a prekračujeme kilometer širokú rieku. Jenisej je na prvý pohľad skutočne obrovská. Most po ktorom ide náš vlak tu stojí už od roku 1898 a vďaka tomu, že na parížskom EXPO v roku 1900 vyhral spoločne s Eifelovou vežou zlatú medailu, patrí medzi najznámejšie v Rusku. Krasnojarsk leží na oboch brehoch, ale celé centrum je situované na brehu západnom. Jenisej sa dnes berie ako hranica medzi západným a východným Sibírom.

Brezy, tajga, lúky, drevenice

Krasnojarsk je nadnes posledná väčšia zastávka a hoci podľa programu ešte vlak niekoľko krát zastaví, už to nebude žiadne známe či veľké mesto. Najbližším bude až Irkutsk, no ten príde až zajtra. Za oknom vlaku sa nádherne vyčasilo, obloha sa sfarbila do odtieňov modrej a občas sa z krajiny vynorí malá dedinka plná drevených domčekov. Niektoré sú pomerne nové, iné sa rozpadali už pred desiatimi či dvadsiatimi rokmi. Ak sa povie, že ide človek na koniec sveta, bude to asi tu. Ráz krajiny sa za Krasnojarskom zmenil. Narástli pahorky, brezové háje s tajgou akoby ustúpili a čoraz viac sa okolo vlaku rozlievajú husté lesy. Len v tomto regióne zaberajú takmer 2,5 milióna kilometrov štvorcových a siahajú od pohraničných oblastí s Mongolskom až k brehom Arktického oceánu. Nedá sa ani len predstaviť aké sú veľké. Pred mestečkom Ilyanskaja sa medzi stromami občas objavia lúky pokryté kvetmi. Podobné som pred nedávnom videl v juhoarménskom Syuniku, kde boli lúky doslova pokryté tisíckami kvetov. Tu o tisíce kilometrov východnejšie, je to čosi podobné.

Súostrovie Gulag

V mestečku Ilansky zastaví vlak na takmer 20 minút a tak zbehneme do neďalekého obchodíku na druhej strane peróna. Železničnú stanicu zdobí lokomotíva, ale nás v tomto teple viac zaujímajú nanuky, ktoré kúpime hneď v prvom stánku, prejdeme sa okolím stanice a môžeme sa vrátiť nazad. Okolo 16 hodiny moskovského času si náš vlak pripíše ďalší míľnik, pretože prekročíme 4500.kilometer. To sa už ocitneme na dosah sibírskeho Taishetu. Kto čítal mrazivú knihu Súostrovie gulag od Solženicina, tomu je meno Taishet povedomé. Bolo to priamo tu, kam prichádzali vagóny plné väzňov počas tvrdého stalinistického obdobia a odtiaľto ich transportovali priamo do gulagov, odkiaľ sa len minimum z nich dokázalo nejakým spôsobom vrátiť domov.

Posledná noc a sme v cieli

Spravím si ďalší pohárik čierneho čaju a krátko na to sa chodbičkou ozve vŕzgajúci zvuk vozíka. Vôňa ho predstihla a tak hneď vieme, že u nás čoskoro zastavia „naše“ pirôžky. Už sme sa tešili, kedy ich znovu spravia. Vždy tomu bolo len raz denne. Chlapík nás už pozná, tak rovno zastavuje a keď poodokryje bielu plachtu, ktorú na pirôžky položil, naše kupé zaplaví nádherná vôňa, ktorá by sa ešte viac hodila do nejakej drevenej chalúpky než za oknom vlaku v tajge. Kupujeme si každý po jednom kuse so zemiakmi a pomaličky si ich vychutnávame. Dostali sme sa niekde do polovice cesty medzi Moskvou a Vladivostokom. My zajtra v Irkutsku vystúpime, no keby sme išli až do konca, tak by boli pred nami ešte stále tri ďalšie noci. Keď tu tak sedím a užívam si vlak, začne ma mrzieť, že Irkutsk je pre nás konečná. Viem, že na nás čakajú nádherné miesta, ale teraz keď je človek tak blízko, tak snívam o tom, že ju dokončím až na konečnú. Veď nie je všetkým dňom koniec. Pomaly, ale isto sa však končí tento deň a pred nami je posledná noc vo vlaku. Ráno sa už za oknami objaví Irkutsk. Legendárny cieľ nášho putovania…

Neskutočne ten čas beží. Kto by v Moskve povedal, že 83 hodín vo vlaku sa stratí ako jemná para nad pohárom horúceho čaju?

KDE SI KÚPIŤ LÍSTKY na TRANSSIBÍRSKU MAGISTRÁLU?

Kúpiť si lístky na ruské vlaky už dnes nie je tak ťažké ako tomu bolo kedysi a vďaka online systému to zvládnete aj sami z pohodlia vášho domu. Stále si ich viete kúpiť aj na stanici, ak nemáte vopred daný plán a ráno vás napadne, že by nebol zlý nápad odviesť sa pár tisícok kilometrov. Treba však počítať, že sa môže stať, že žiaden lístok na ten “váš” vlak už nezoženiete. Ak chcete mať istotu, kúpte si lístky vopred a toto platí najmä počas letnej sezóny.  Lístky na určitý deň si môžete kúpiť len 60 dní vopred a tak si môžete svoju cestu premyslieť.Ruská železnica má cez cca 85 000 kilometrov a preto si môžete byť istý, že vlakom viete navštíviť veľa zaujímavých miest.

Web, kde si viete kúpiť lístky:

https://pass.rzd.ru/main-pass/public/en

POZOR odchody a príchody vlakov sa vždy riadia moskovským časom a nezáleží na tom či ste v Moskve alebo vo Vladivostoku, kde o niekoľko hodín posunutý čas.

Triedy vo vlaku:

1.trieda

Niekedy ho volajú aj „spalnij vagon“, ale v podstate ide o kupé, ktoré zdieľajú 2 ľudia. Označujú ho aj „luks“ a jeho cena je takmer 2x taká vysoká ako klasická druhá trieda, ale máte tu 2x toľko miesta a ak chcete mať čo najviac súkromia, toto je cena za neho. Niektoré špeciálne vlaky /často na trase Moskva – Petrohrad/ majú aj kupé len pre 1 osobu.

2.trieda

Druhá trieda je absolútna klasika v cestovaní vlakom. Kupé má priestor pre 4 ľudí s rozloženým lehátok, kde nájdete 2 na jednej strane. Najobľúbenejšie cestovanie v Rusku je práve takýmto typom.

3.trieda / Plackartnij

Zaujímavé cestovanie vlakom, ktoré tiež patrí k synonymám cestovania v postsovietských krajinách. Plackartnij vagón je otvoreným vagónom, takže sa na noc nezavriete do kupé, ale len zatiahnete záclonku či záves. Jeden vagón má cca 54 lehátok, ktoré sú rozdelené na bunky a jedna má 2 lehátka po strane a 4 lehátka na strane druhej. Ak chcete zažiť kontakt s ľuďmi, toto je váš vagón, no ak chcete mať súkromie, nebude sa vám tu cestovať dobre. Je to najlacnejšia forma cestovania vo vlaku a rozhodne ju treba minimálne raz vyskúšať.

CESTOVANIE PO RUSKU?

Chystáte sa na väčšiu cestu Ruskom? Pozrite si náš článok na webe DOBRODRUH s rôznymi zaujímavosťami o cestovaní po tejto krásnej krajine.

ZAUJALO VÁS RUSKO? INŠPIRUJTE SA U NÁS!  

SLEDUJ NÁS AJ NA FB:

E-mailová adresa